myself

alkohol, párty, bozky a iné bláznovstvá

27. december 2016 at 21:22 | Lany

tráva.
je zaujímavé, že práve ona vypĺňa najväčšiu časť mojich spomienok aj napriek tomu, že bola tma.
tie dlhé steblá trávy kolísajúce sa v letnom vánku. vôňa prírody, noci .. a jeho.
ak by som vedela, čo sa v ten deň stane.. nie, to by mi vlastne ani nenapadlo. takže..čo sa vlastne vtedy stalo?
vlastne som tam pôvodne nechcela ísť. ak by som sa nechcela po dlhej dobe odviazať a aspoň na chvíľu nemyslieť na nič... možno by som tam ani nešla.
pili sme už pred vstupom a cestou tam sme už boli všetci opití. nemala som mať prečo výčitky. konečne som sa bavila. aj napriek tomu, že v triezvom stave by som to za zábavu nepokladala. niekde vo vnútri som však rátala s tým, že to bude strata času, ktorú budem na druhý deň ľutovať. stále však žasnem nad tým, ako nás veci dokážu prekvapiť práve vtedy, ked' si už namyslene myslíme, že presne vieme, čo príde.

ked' sme tam prišli.. páni, bola som už v takom stave, kedy som si užívala každú sekundu a nemohlo ma vtedy rozladiť asi nič. mňa! hudba. farebné laserové svetlá. hluk. ľudia baviaci sa na priestrannej lúke. vysoká tráva. a tam niekde ja, hlúpa a nezodpovedná, s úsmevom dokorán a rozhorúčená od alkoholu, ktorý mi hrial vnútro. ak by sa moja duša oddelila od môjho tela, dokázala by som sa na seba pozerať? ak nie vtedy, tak v priebehu noci určite nie.
stála som tam, so siedmymi ľud'mi nazývajúcich ''kamaráti'', pričom skutočným z nich bol len jeden a to tmavovláska, moja najlepšia kamarátka. tancovala som na pesničky, ktoré nepoznám, od rapera, ktorého nepočúvam. bolo mi však..dobre. aj ked' mi k tomu niečo chýbalo.
zrazu však blond'avá potrebovala ísť bokom. mala sa stretnúť so svojím spolužiakom a jeho kamarátom. požiadala ma, aby som šla s ňou.
zamierili sme preč.. do tmy a väčšieho ticha. a k tráve.
a k skrýši, kde mali schovaný alkohol. pekne sa s ním s nami podelili. vodku sme zapíjali pivom. menšie zlo.
stáli sme tam, všetci štyria, až prišiel moment, ked' som sa mierne zakolísala..a oprela o niečo mäkké a pevné, ktoré ma chytilo okolo pása a podopieralo. bol to on. bol mi sympatický už od prvej chvíle. a bol to spolužiak blond'avej. vysoký, s pevnou postavou od náročných športových tréningov, s hravou iskrou v očiach a jamkami v lícach pri úsmeve. držal ma za ruku a nechal ma opierať sa o neho. preplietli sme si prsty a nepustili sme sa.. ani ked' sme prišli naspäť do centra zábavy, ani ked' ma znova našiel uprostred davu ľudí a spolu sme skákali do hudby, ktorú sme ani nevnímali. všetci štyria sme sa opäť presunuli k tráve a mimo ostatných. zrazu sme však viditeľne zaostali medzi tými dvoma. až kým on nezastal úplne. ked'že sme mali prepletené prsty, zastavilo to aj mňa. otočila som sa k nemu a niekde v hĺbke som tušila, čo môže nasledovať. netrvalo to ani sekundu, aj ked' pre mňa sa vtedy čas odrazu spomalil. pritiahol si ma k sebe, videla som hravosť v jeho očiach aj jamku v zdvihnutom kútiku jeho úst a naše pery sa odrazu stretli. môj zmätok trval iba kratučkú chvíľu. stáli sme tam, pod nočnou letnou oblohou posiatou hviezdami, uprostred tlmeného hluku, ktorý sa zrazu stratil úplne. jediné, čo som vnímala, bol on a jeho vôňa. možno to trvalo sekundu a možno celú minútu. zrazu sme však bozk ukončili malou pusou a usmiali sme sa na seba.
ked' sme sa takto ruka v ruke a v objatí vrátili k ostatným, tmavovláska mala pri pohľade na nás úsmev na tvári.
tú trávu sme v tú noc navštevovali veľakrát a nie sami.
páčilo sa mi, ako voňal. páčilo sa mi, ked' mi bozkami zasypával krk, ked' mi prstami prečesával vlasy, ked' ma niesol.
je zvláštne, aký veľký rozdiel je medzi veľkými vecami a maličkosťami. niekedy maličkosti ani nevnímame, až časom zisťujeme, že boli nevyhnutnou súčasťou našich nezabudnuteľných spomienok. naopak, veľké veci si zvykneme vychutnávať naplno a často na nich spomínať.. až kým si po čase neuvedomíme, že by sme sa pokojne zaobišli aj bez nich.

najradšej by som ťa položil do trávy a bozkával ťa. čo má spraviť opité dievča, ktoré sa takto bežne nespráva, ked' jej toto povie o rok starší chlapec, ktorého pozná pár hodín? napokon sme skončili presne takto. sami dvaja v tráve, bozkávajúc sa, naše telá jedno na druhom. o nič sa nepokúšal. neverím však, aké ľahkomyseľné to odomňa vtedy bolo. mal viac sily ako ja.
táto chvíľa však bola asi jednou z najkrajších v mojom živote, aj ked' som to všetko neskôr veľakrát ľutovala. nakláňala som sa nad ním, hľadela mu do očí .. až kým nás takto nenašla tmavovláska, ktorá sa pri pohľade na nás zľakla, pretože to vyzeralo oveľa horšie ako to bolo v skutočnosti.

ked' sme sa lúčili, sľúbil, že napíše.
písali sme si potom celý mesiac, na konci sme už išli aj vonku. ja som si však držala odstup už hned' po tom, ako sa to stalo. on možno chcel niečo viac, lenže bola v tom tretia osoba, blond'avá, ktorá poriadne zamiešala karty aj ked' si to vtedy možno neuvedomovala. napísal mi ak by sme chceli niečo viac, nefungovalo by to, pretože sme úplne iní. ale stalo sa, čo sa stalo, môžeme sa baviť aj nad'alej, nechcem však, aby si mala nejaké nádeje.
nie, tie som ani nemala. nebol to ten správny chlapec. vd'aka tomuto incidentu som sa zmenila a poučila. kamarátky mi povedali, že je zo mňa vd'aka tomu lepšia osoba, pretože už nevyvádzam tak ako vtedy, ked' som mala to svoje divné obdobie. stalo sa to raz a stalo sa to naposledy. nemôžeme za to, ako sa cítime. nemôžeme si nahovárať, že sa nám niečo nepáčilo, ked' pravdou je, že sme sa cítili dobre. nemôžeme zmeniť náš prístup k našim spomienkam, ktoré vychádzajú z toho, ako sme sa cítili vtedy, ked' sa to dialo - aj ked' to nebolo správne. ak robíme veci nesprávne, nemusíme sa tak aj cítiť, hoc vieme, že to správne nie je, a naopak. podstatné je, či sa takto rozhodneme konať aj niekedy nabudúce.

končí sa rok 2016, ktorý bol mojim najprelomovejším rokom za celý život. prvá strata, prvá opitosť, prvý bozk, .. a konečné sebauvedomenie. tento rok mi priniesol veľké zmeny vo vzťahoch s ľud'mi a uvedomila som si nespočetne veľa vecí. niektoré som prehliadala, o niektoré som sa nezaujímala, alebo som na nich ani myslieť nechcela. mala som obdobia, kedy som bola na dne, moje srdce bolo rozpoltené veľkou bolesťou a žiaľom. potom ,,šťasné'' obdobie a napokon čas, ked' som nevedela, čo mám cítiť a prečo vlastne cítim to, čo som vtedy cítila. veľa som sa poučila. preto týmto článkom ukončujem tento rok plný zmien, ked'že najväčšou z nich bolo práve toto.

Hello, December

5. december 2016 at 15:10 | Lany
A je to tu. December. Napokon predsa prišiel, podľa môjho názoru až príliš rýchlo.
Kým však začnem rozoberať svoje plány na tento mesiac, chcela by som ešte zhrnúť celý november, pretože toto obdobie bolo naozaj zaujímavé.
November bol pre mňa mesiac, kedy sa neustále menili moje pocity a emócie. Neustále som cítila potrebu byť sama a to mi teda ani najmenej nepomáhalo. Stalo sa však niečo, čo som ani najmenej nečakala - objavila som svoju lásku k tancu. Doteraz bola niekde skrytá, no museli prísť okolnosti, vd'aka ktorým sa vydrala na povrch akokeby tam bola stále. Začala som sa vciťovať do každého pohybu a prežívať každý tón a toto mi pomohlo od vecí, nad ktorými som sa trápila. Pomohlo mi to potlačiť ich do úzadia, hoc len na chvíľu.
V tomto období som si uvedomovala veľmi veľa vecí a zároveň veľa som si neuvedomovala vôbec alebo som si ich možno uvedomovať nechcela. Zmenil sa môj vzťah s niektorými ľud'mi, dokonca v určitých prípadoch nabral smer, ktorý som nečakala.
Robila som hlúposti. Nie také navonok, na prvý pohľad to vyzeralo úplne nevinne a nikto by nepochopil skutočný zámer, až na pár výnimiek. Myslela som na všetky tie veci, ktoré som naivne považovala za šťastné a privolávala som si ich, dokonca som ich vyhľadávala.
Chodila som na miesto, ktoré bude už navždy odlišné tým, že sa mi na ňom vynoria spomienky, bez toho aby som to dokázala zastaviť. Vedela som, že sa to bude diať a predsa som tam šla. A vtedy ma prekvapilo, akú stopu to vo mne zanechalo. Počula som hlasy pri každom mieste okolo ktorého som prešla. Všetky rozhovory, situácie. Bol to dosiaľ nepoznaný pocit. Akokeby som sa tam zas ocitla, presne v tej chvíli, aj ked' to miesto bolo opustené, tiché, pokojné a plné slnečného svetla. Presný opak. Nedokázala som tomu v tej chvíli vôbec uveriť, aj ked' som veľmi nevedela prečo. Pociťovala som tam tlak, ktorý zmizol až vtedy, ked' som odtiaľ zmizla ja.

Toto obdobie mi charakterizuje pieseň Lost On You, ktorú som počúvala veľmi často. A dokonca som niekde objavila appku Rainy Mood, vd'aka ktorej som sa občas cítila pokojnejšie, či už ked' som len tak ležala a premýšľala, či zaspávala alebo dokonca pri učení. Môžete si ju dokonca zapnúť aj počas písania článkov na blog, navodí vám to oveľa lepšiu atmosféru.
Na december sa teším už dlho, hlavne kvôli tej atmosfére očakávania Vianoc. Márne budem hovoriť, že sa teším na sneh, ked'že všetci veľmi dobre vieme, že žiaden sneh nebude. :D Aspoň nie tu, kde bývam ja. V decembri však chcem robiť všetky tie veci ako zháňaňanie vianočných darčekov, počúvanie kolied, vyvešovanie svetielok do izby. Taktiež by som chcela chodiť po meste a do teplých útulných kaviarničiek na horúcu čokoládu a zháňať tie úžasné dekorácie, ktoré majú v obchodoch a ktoré úplne zbožňujem, najradšej by som vykúpila celý obchod. Teším sa takisto na chvíľu, ktorá bude výsledkom celej tej driny a makania. Ten pocit, kedy budeme tancovať na javisku pred toľkými ľud'mi a prežívať tú krátku a zároveň nekonečnú chvíľu.
Cítim, že v tomto mesiaci nastanú zmeny. Nebudem už myslieť na hlúposti, dokonca už začiatkom decembra sa to zmenilo k lepšiemu. Minulosť je už definitívne uzavretá, rovnako ako mala byť uzavretá už pred niekoľkými mesiacmi, to len ja som za ňou nevedela zabuchnúť dvere. Verím, že ukončením tohto neuveriteľného roka plného miliónmi zmien, príde konečne lepší rok.

"Sometimes, the smallest things take up the most room in your heart."

- Winnie the Pooh....

Prestali sme sa báť príšer pod posteľou, ked' sme zistili, že sú v nás.

9. november 2016 at 18:54 | Lany


Je november. Vonku štípe mráz, hnedožlté listy dopadajú na zem a šuštia pod nohami pri každom kroku. Do vzduchu sa už pomaly zakráda vôňa zimy.
Nevnímam to.
Nedokážem to vnímať, pretože moja myseľ je uväznená v tom dni. Deň, ktorý všetko začal a zároveň všetko ukončil. Ubehli už odvtedy tri mesiace, ale stále je všetko dokonale jasné. V duchu si premietam každučký detail, ktorý mi utkvel v pamäti, a o ktorý nechcem nikdy prísť.
Nemám pocit, žeby sa niečo zmenilo. Teda, zmenilo sa toho dosť. Zmenilo sa tak veľa, až si to ani netrúfam spočítať. Myslela som, že som sa vd'aka tomu zmenila ja. Omyl. Svoje myšlienky a želania nezmením, aj keby som veľmi chcela. Snažila som sa, vrátili sa však naspäť.
Hoci je jeseň, ja stále žijem v minulosti. Neustále sa premiestňujem do tej noci. Cítim teplo na svojej pokožke. Jemný letný vánok, ktorý mi pohládza čerstvo skrátené vlasy. Hudbu, ktorá sa nesie povetrím a ktorú vnímam len minimálne.
Jeho pery na mojich. Jeho jamky na lícach, ked' nadvihne kútiky úst. Jeho prsty v mojich vlasoch.
A zas si kladiem tú istú, dôverne známu otázku. Prečo na to, sakra, stále myslíš? Vypadni odtiaľ. Z mojej hlavy, z mojej mysle, z mojich spomienok. Chod' preč. Nepotrebujem ťa, nechcem ťa. Nemôžem si už dovoliť myslieť na teba.
Ide o ten pocit. Ten si spájam s tebou. A to je problém. Kvôli nemu totiž myslím aj na teba.
Sľúbila som si, že sa do takýchto pocitov nedám zatiahnuť. Že si z toho zážitku nič neodnesiem. Sľúbila som si to ešte v ten deň. Ale ako som si vôbec len niekedy mohla nahovárať, že to so mnou ani nepohne?
Doteraz som nepoznala dôvody, kvôli ktorým sa dali určité veci do pohybu. Nevedela som, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Snažila som sa hľadať odpovede, pretože tie, ktoré mi boli poskytnuté, nedávali žiaden zmysel.
Až som napokon pochopila. Ked' som si uvedomila niektoré veci, zrazu všetky kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. Začalo to dávať zmysel.
Tak prečo sa potom cez to ešte stále neviem preniesť? Niekedy to vyhľadávam, inokedy to príde samo. Nastúpia sny, ktoré mi popletú hlavu. A prídu práve vtedy, ked' si už konečne myslím, že by mohlo byť všetko v pohode. Pretože ked' už na to myslím, myslím na všetko. Na všetko. A ten pocit prázdnoty za tým nastupuje hned', akokeby k tej spomienke už patril odjakživa.
Ako sa len mohlo všetko tak obrátiť? Najprv si to bol ty, kto sa snažil. Viem, že si v tom možno videl nejakú budúcnsoť. To ja som bola na začiatku tá, ktorá si držala odstup. A viem, že teraz by som to urobila znova. Tak prečo sú potom moje myšlienky tak odlišné od mojich činov?
Pretože sa mi to páčilo. Týmto neoklamem nikoho. Páčilo sa mi to a nie je mi to ľahostajné ani po takejto dobe. Cítila som sa pri tebe inak. Bol si človek, ktorý vo mne niečo prebudil. Ty si bol ten prvý človek. A práve toto ťa odradilo.
Písal si mi. Pýtal si sa na mňa. Zaujímal si sa.
A ja som sa opäť uzavrela. Pred tebou, aj pred tými spomienkami. Bála som sa, že som to v tej chvíli už nebola ja. Myslela som si to o sebe dlhú dobu, aj ked' ma ľudia, ktorým dôverujem, presviedčali o opaku. Lenže teraz už viem, že som sa mýlila. Bola som to ja, celú dobu. Bolo to moje skryté ja, ktoré sa vydralo na povrch pomocou alkoholu. Ale vyšlo na povrch. A ty si bol v tej chvíli pri mne, a umožnil si mi cítiť a prežívať veci, o ktorých som dovtedy nič nevedela.

Let's take a drink of heaven
This can turn around
Let's raise a glass or two
To all the things I've lost on you
Tell me are they lost on you?

Najhoršie na tom je, že inak to už nebude. Ostane len ten pocit prázdnoty, ktorý sa objaví vždy, ked' si na to spomeniem.
Ale všetko malo byť inak. Nebola to tá správna chvíľa. Zmenilo sa tým všetko.

Tak na to už nemysli.
No tak.

Smietky posledných dní // Autumn playlist

15. october 2016 at 17:45 | Lany

Fúha, po mesačnej odmlke som tu späť a musím povedať, že blogovanie mi veľmi chýbalo. Od konca leta a prakticky od chvíle, ked' začala škola, som sa opäť dostala do zvyčajného kruhu, ktorý sa skadá zo školy, učenia, tréningov a opäť učenia. A tak pomaly prišiel nielen nedostatok času na blogovanie, ale aj menšia nechuť niečo napísať. Avšak život ide d'alej a ten môj takisto, takže končne prišiel aj čas na nejaký denníčkovský článok.



Jeseň prišla veľmi rýchlo a s ňou aj studené počasie. Ani nemôžem uveriť tomu, že polovica októbra je už za nami, ten čas letí neuveriteľnou rýchlosťou. Ked' som si čítala svoj posledný článok, spomenula som si, aké pocity a myšlienky mi vírili hlavou pred mesiacom v septembri. Celý článok bol totálne zmätený, zúfalý a plný mojich emócií, dokonca z neho ani presne nevyplýva, o čom v ňom vlastne hovorím. No, to obdobie je už za mnou, chvalabohu. Samozrejme, prídu momenty, kedy na to ešte pomyslím a nie je mi všetko jedno, ale každý deň pri mne stoja ľudia, bez ktorých si svoj život už neviem predstaviť a ktorí mi pomáhajú nemyslieť na zlé veci. V živote prídu momenty, ktoré nás prekvapia a vyvedú z rovnováhy, ale musíme byť pripravení, ked' prídu.
Takže momentálne je mi fajn, ak sa to tak dá povedať. Snažím sa mať dobrú náladu, vzorne sa pripravovať do školy, robiť to, čo ma baví, byť s tými, ktorých mám rada a nemyslieť na hlúposti, na ktoré by som myslieť nemala. Tento pondelok bude imatrikulácia prvákov v štýle 80. rokov, takže sa mi snád' podarí na jednu noc úplne sa odreagovať od všetkého stresu.

A nejaké tie plány na jeseň? No, tak hlavne veľa čítať, pretože kniha je tá najlepšia vec, ako sa odpútať od reality. Pomaly prichádza obdobie Dušičiek. Mám z toho strach, pretože teraz to bude prvýkrát, kedy to budem vnímať úplne inak ako som to brala doteraz. Na cintoríne som nebola od zimy, presne odo dňa, ked' napadol prvý sneh. Budem sa snažiť nespadnúť do toho smútku opäť.

Wake me up when September ends

18. september 2016 at 20:31 | Lany
Neviem, ako mám vlastne opísať ten pocit. Som nahnevaná? Smutná? Sklamaná?
Cítim sa podvedená? Alebo som rada, že som sa zbavila toho ťaživého zmäteného pocitu?
Vlastne možno všetko dokopy.
Aj tak neviem ako mám, sakra, ten pocit opísať. Hm.

Myslela som na to celý mesiac. Celý jeden sprostý mesiac, ked' som nevedela na čom som, čo si mám myslieť o tom, čo sa stalo, či to on vníma rovnako a tak d'alej. Čo by som mala robiť a čo nie, aby som svoje rozhodnutie neľutovala ale napriek tomu som s ním bola spokojná ale hlavne sama so sebou. V podstate mi uľahčil robotu. Urobil to za mňa. Mala by som byť rada, nie? No nie som. Mala som to urobiť prvá, mala som to spraviť ja, nie tá druhá osoba. A ešte k tomu to ani nespravil poriadne. Mám pocit, nič nie je vyriešené, no zároveň je.. ale ja som zmätená ešte viac. Oveľa viac. Nepovedala by som, že je to možné, ale, ty vole, ono to fakt možné je.
Sakra, prečo si len musím zapisovať všetky svoje pocity, všetko, čo sa vtedy stalo?? Prečo si len chcem pamätať všetky nezabudnuteľné okamihy môjho života a vtedy, ked' by som na ne najradšej zabudla, tak sa to už samozrejme nedá? Pretože na to myslím viac, akoby som zrejme mala. Nie stále. Ale viac akoby som mala. A pripomínam si to. Pesničkami. Fotkami. Videami. Všetkým, čím sa len dá. A ešte k tomu na to myslím. Hm. Asi by som s tým mala prestať. Ale to je ako zobrať malému dieťaťu obľúbenú hračku a prikázať mu, aby za ňou neplakalo. Nie je to také ľahké. A ked' už na to nemyslím, fakt nemyslím, tak jasné že zrazu príde nejaký spúšťač, len tak odnikiaľ, a ja som zas na začiatku.


Nejde o to, žeby ma to trápilo. Ja sa netrápim. To vôbec nie. Teda nie kvôli tej udalosti, tej osobe. Ale ten pocit. To bude ono. Ten pocit mi chýba. A ako. Vždy, ked' si na neho spomeniem. Pretože ked' už som ho raz okúsila, chcem to zažívať znova a znova. A znova. Ale prirodzene. A to je ten probém. Neviem, čo mám sledovať, či nejaké náznaky, alebo niekoho.. Kde ten pocit hľadať. V jednej chvíli, tej jedinej chvíli som ho našla len tak zrazu, úplne nečakane. Ale našla som ho. Bol to ten pocit... Ibaže nebol správny. Nie, nebolo to správne. Potrebujem nájsť ten istý pocit, ale musí byť správny.
Trpezlivosť? Tá bola mojim záchytným bodom veľmi dlho. Nie, neviem, či sa dokážem vrátiť späť do toho štádia, kedy to tak bolo. Pozrime sa pravde do očí, už to proste nebude ako predtým. Nie, už nie. Hm. Poznáte pesničku Littlest things od Lily Allen?

Sometimes I find myself sittin' back and reminiscing
Especially when I have to watch other people kissin'
And I remember when you started callin' me your miss's
All the play fightin', all the flirtatious disses.

Počúvam ju tak často, že tieto verše poznám naspamäť, je to akási moja mantra. Niečo mi totiž pripomínajú. Vlastne trochu zodpovedajú mojej situácii. Tak asi preto ju tak často počúvam. A ešte preto, že je smutná a taká trošku depkárska.
Niekedy si pripadám ako blázon, kvôli viacerým veciam. Smejem sa vtedy, ked' by som nemala a som vážna vtedy, ked' by som mala byť veselá. Snažím sa ovplyvniť svoju náladu ale len málokedy sa mi to podarí zahrať presvedčivo, preto to radšej nerobím, k ničomu by to neviedlo. Neviem dobre predstierať. Tí pozornejší ma hned' prekuknú. A obklopujú ma hlavne takí ľudia. Takže to fakt nemá zmysel.
Asi ako tento článok. Ani ten veľmi nedáva zmysel. Možno akurát mne. Nevadí. Život nie je vždy fér.
Ale nie, bude dobre, život je krásny tak sa smejte. Aj ja sa budem smiať. Ked' ma to prejde.

First letter to you

12. august 2016 at 20:19 | Lany

Drahý,


my sa ešte nepoznáme. Chcem povedať, toto je prvý list, ktorý Ti píšem.
Kedysi - vlastne to ešte vôbec nebolo tak dávno - si ľudia písali listy a posielali si ich navzájom. Ja zastávam myšlienku, že aj v dnešnej modernej dobe plnej technológií a nových vymožeností by sa takáto forma komunikácie mala podporovať a šíriť. S oveľa väčšou radosťou by som Ti poslala ručne napísaný papierový list. Ibaže, vieš, Ty si vlastne tento list nikdy neprečítaš. Tieto stratené listy nikdy nikomu neodošlem, nikdy ich nebude čítať nikto, komu boli určené. Možno je to tak lepšie, možno by sa mal človek so svojimi problémami a myšlienkami vysporiadať sám. Taktiež d'alšia vec, pre ktorú sa list k Tebe nikdy nedostane, je, že neexistuješ. Ked' píšem Drahý koho tým vlastne myslím? Tento blog? Denníček? Človeka, ktorého budem kedysi milovať ale zatiaľ ho ani len nepoznám? Sama neviem. Jednoducho potrebujem mať pocit, že nie som sama. Že sa môžem zveriť niekomu, kto sa pod týmto oslovením ukrýva, nech je to hocikto. Pretože ked' sa zverujem s nejakým článkom blogu, nikdy nemám pocit, že to rozprávam niekomu konkrétnemu. So svojimi pocitmi sa teda zverujem Tebe, nech už si hocikto.

V poslednej dobe ma toho trápi veľmi veľa. Zmenila som sa. Nespoznávam sa. Nespoznávam svoje pocity, svoje rozhodnutia a ked' sa pozriem do zrkadla, nespoznávam ani samú seba. Netuším kedy tie zmeny boli všetky do jednej tak viditeľné, ale odrazu proste boli tam. Ked' sa postavím pred zrkadlo, na druhej strane už nevidím to dievča s okrúhlou tvárou, normálnou postavou, nevinnými očami, čiernymi okuliarmi a hustými dlhými vlasmi, ktoré tam stálo minulý rok. Teraz na mňa hľadí krajšie dievča so štíhlou ale chudou postavou, podlhovastejšou tvárou, veľkými modými očami so šošovkami, vlnitými vlasmi po plecia a kľúčnymi kosťami, ktoré jej nikdy predtým nebolo nijak výrazne vidno. Dievča, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacoch spravila veci a rozhodnutia, ktoré sa na ňu nepodobajú, aj ked' doteraz sama presne nevie, prečo ich vlastne spravila.
Ľutujem veci, ktoré sa už teraz nedajú vrátiť, nedá sa už vrátiť ten kúsok zo mňa, ktorý tam pred rokom bol. Kúsok, ktorý bol neviditeľnou súčasťou mojej duše. A ak aj ešte úplne nezmizol, tak sa zatiaľ ešte len oddelil. Neviem, ako dlho potrvá kým zmizne úplne, ale musím tomu zabrániť. Ten kúsok predstavuje slušné správanie, úctu a rešpekt, nielen voči ľud'om, ale aj voči sebe či určitým veciam a situáciám.

Vieš, môj okruh kamarátov tvorili stále dve skupiny. Prvú skupinu, tú väčšiu, do ktorej som svojím správaním kedysi zapadala aj ja, tvorili slušní, veselí ľudia, ktorí nikdy nefajčili, nepili, nechodili po baroch, boli úprimní a milí, zaujímali sa o druhých a pomáhali im. Druhá, oveľa menšia skupina pozostávala z úplne opačných typov ľudí, s ktorými som si ani veľmi nemala čo povedať, nebola som veľmi v ich spoločnosti a ked' aj, tak len z jediného dôvodu, a to kvôli človeku, ktorý od začiatku a veľmi dlhý čas patril do prvej skupiny so mnou. A toto leto som spravila tú hlúposť, že som sa nimi nechala ovplyvniť a prispôsobila som ich plánom svoje rozhodnutia.
Už minulé leto si plánovala leto užívať ale nikdy som neverila, že sa mi to podarí v takej pravej miere. Ale neskôr som si uvedomila, že to nebola tak celkom moja predstava o užívaní si. Teda spočiatku to bolo všetko dokonalé, ale ked' človek vytriezve (a v tomto prípade doslova), nič už nie je také ružové ako na začiatku a v mojom prípade postupne prichádzajú výčitky.
Najprv som si hovorila fuck, je mi jedno, čo si všetci myslia, môžem hovoriť sprosté slová, ktoré vyjadrujú' to, čo cítim, prečo by som sa mala podriad'ovať ostatným, ked' si konečne užívam?
Ale my ľudia sme naozaj zvláštni. Ked' sa zmeníme, väčšinou sa kvôli tomu netrápime hned' na začiatku. Začneme si robiť starosti až vtedy, ked' si to všimne niekto, na kom nám záleží.
Ani ja som sa tým spočiatku netrápila, až kým si to nevšimli osoby, ktoré pre mňa znamenajú najviac, vrátane osoby, kvôli ktorej som to do značnej miery robila. Samozrejme, ani jedna z nich ma v tom nepodporovala, práve naopak, snažili sa mi to odhovoriť a ja som im za to veľmi vd'ačná. Ale moje premýšľanie sa mení zo dňa na deň, až je to šialené. Neviem či je to v tom, že sa posledných niekoľko dní schovávam pred svetom, som sama a v tichu a mám tak veľa času na rozmýšľanie, že si začnem domýšľať veci, ktoré vôbec nemusia byť pravdivé. Sedím vo svetlej izbe a všímam si len tmavé veci, ktorých je oveľa menej. A možno je to len obrazne povedané..

Drahý, ako vidíš, jeden list na všetky moje citové výlevy nestačí. Mám pocit, že som napísala všetko a predsa nič. Ale vlastne je to celkom v pohode pocit.

S láskou,

Playlist : Summer 2016

20. july 2016 at 16:40 | Lany
Zdravím!
Ako si zatiaľ vychutnávate leto? Ja mám pocit, že všetko beží strašne rýchlo, rovnako rýchlo ako školský rok mi teraz ubieha aj leto. A to som sa tešila, že mi bude pripadať nekonečné, ked' budem oddychovať, hh.
Mám zopár plánov a dúfam, že mi všetko vyjde tak ako chcem. Mala som ísť na stanovačku do prírody k jazeru, ale nakoniec som tam nešla (možno aj preto, že sa tam má piť a tak a ja na také veci veľmi nie som, navyše s ľud'mi, ktorých veľmi nepoznám, zavolala ma tam len kamarátka a ani tá tam nakoniec nejde). V sobotu sa však chystám na jeden hudobný festival, tak dúfam, že všetko vyjde a ja sa konečne zabavím (lebo to už nevyhnutne potrebujem).


Článok, ktorý som si dnes pripravila, je o mojích obľúbených piesňach, ktoré teraz často počúvam. Toto vlastne ani nie je taký ten summer playlist v pravom zmysle slova, rozhodla som sa sem proste pridať pesničky, ktoré počúvam v tomto období a nie všetky sú vyslovene letné, takže to nebudú žiadne hity tohto leta, ktoré sa ozývajú v každom rádiu. :)

Summer *to do list* 2016

7. july 2016 at 19:27 | Lany
I got my red dress on tonight
Dancin' in the dark in the pale moonlight
Done my hair up real big beauty queen style
High heels off, I'm feelin' alive


Aloha ^^
Ved' prečo nezačať úryvkom piesne Summertime Sadness no nie? Toho som schopná asi iba ja.
Leto je už konečne tu a ja som taká šťastná, že tomu ešte stále nedokážem poriadne uveriť. Celý rok som zanedbávala moje záľuby (vrátane blogu) a za celý rok som kvôli všetkému tomu stresu a tomu, že som toho mala veľa a nič som nestíhala, schudla od minulého leta neuveriteľných 9 kíl. Ja sama som to najprv vôbec nepostrehla, pretože vtedy som mala normálnu postavu, s ktorou som bola spokojná a nemala som v pláne meniť ju, ale ked' som od ľudí počúvala, ako veľmi som schudla, nakoniec som si to všimla už aj ja a moja rodina. Takže nejaké zmeny sa predsa len stali a tých zmien v mojom živote sa v posledných mesiacoch stali naozaj dosť a to do takej miery, že mi ovplyvnili život. Ale o tom všetkom sa rozpíšem v d'alšom článku.

V minuloročnom summer to do liste som mala 6 takých hlavných cieľov a ked' som si to teraz prečítala, prekvapilo ma, koľko vecí sa odvtedy zmenilo a hlavne, ako sa zmenili moje priority. Aj teraz to bude síce trochu podobné, ale pamätám si, ako som sa cítila vtedy, ked' som to písala a teraz môžem povedať, že mám v pláne užiť si leto naplno, so všetkým čo k tomu patrí a bez toho, aby som potom čokoľvek ľutovala.

Sleep to escape from reality.

7. march 2016 at 0:05 | Lany
Po menšej neaktivite sa vám opäť hlásim, živá a zdravá. Sem-tam som navštívila vaše blogy a mohli ste si všimnúť aj nový dizajn ale na napísanie nového článku som si nevedela nájsť čas a niekedy ani chuť.
Dala som si však záväzok, že budem častejšie pridávať svoje denníčkové zápisky a mám na to hned' niekoľko dôvodov. Po prvé, sama rada čítam také články na viacerých blogoch, nielen preto, že je zaujímavé dozvedieť sa niečo zo života niekoho druhého, ale hlavne máte možnosť toho blogera lepšie spoznať. Po druhé, blog by mal každému slúžiť ako taký menší denník, či miesto, kde si môžete vyliať srdce. Ale hlavný dôvod bol ten, že práve prežívam obdobie, pri ktorom by som si o niekoľko rokov chcela zastaviť a prečítať si, ako som sa vtedy cítila a čo ma viedlo spraviť určité rozhodnutia. Mali ste niekedy pocit, že si chcete pamätať nezabudnuteľné okamihy vášho života so všetkými myšlienkami a pocitmi, ktoré ste vtedy prežívali? Blog je presne takýmto miestom, kde sa môžete neskôr vrátiť a celé to prežiť odznova.

Neviem, prečo tak málo píšem niečo zo svojho života, aj mimo blogu som však ten typ človeka, ktorý neprezrádza veľa zo svojho života a možno sa to odzrkadlilo aj na blogu. Momentálne mám však v hlave taký chaos, že si potrebujem utriediť myšlienky.
Nestíham. Nestíham nič a veľmi ma to štve. Nestíham školu, nestíham oddychovať, nestíham robiť to, čo ma baví. Nemám čas na nič ale najviac ma štve, že nám čas ani sama na seba. Mám kopec myšlienok, ktoré mi začnú motať hlavou kedykoľvek na ne pomyslím, ale nemám čas sa s nimi sama vysporiadať a premýšľať nad nimi. Možno sa vám to bude zdať divné, ale je to to tak. A práve sa nachádzam v období, kedy je toho na mňa veľa a jednoducho nad tým potrebujem rozmýšľať, aby som sa nezbláznila.
Ľudia od vás požadujú tak veľa ale pritom zabúdajú na jednu vec. A tou je, že aj vy ste len človek.

Tak napríklad, hodinky práve ukazujú 23:35 a ja by som mala spať, pretože je nedeľa a zajtra vstávam po takom krátkom víkende zas do školy. Ale jednoducho to zo seba musím dať von.
V poslednej dobe sa cítim plná zlosti. Vie ma naštvať všetko, kde sa len pozriem. Hnev v sebe dusím po celý týždeň, akurát tie vzácne víkendy sú znesiteľnejšie.
Neznášam školu. Niežeby som nevedela, že štúdium na gymnáziu nebude ľahké, ale škola mi zaberá veľkú väčšinu môjho času a to takú veľkú, až som z toho frustrovaná. Najhoršie na tom je, že strávim takmer celý deň učením sa a na druhý deň pobabrem písomku či odpoved'. Občas mám chuť všetko vzdať, jednoducho si ľahnúť a čumieť do steny, nech sa všetko vyrieši samo. Premýšľam, ako to pôjde d'alej, pretože už teraz som totálne oslabená a to som ešte len v druhom ročníku. Niekde v hĺbke duše dúfam, že je toto len d'alšie náročné skúšacie obdobie a ochvíľu sa všetko upokojí.
Pred niekoľkými týždňami som sa uliala z vyučovania. Vyčítam si to, pretože sa mi to ešte nikdy nestalo. Bolo to na prvej hodine a mne meškal autobus, takže som nemala žiadnu šancu prísť na prvú hodinu načas. A tak som sa jednoducho túlala po meste so slúchatkami v ušiach a v tej chvíli mi bolo všetko jedno. Bolo mi jedno, že z toho možno budem mať problém, bolo mi jedno, že to budem musieť vysvetliť nejakými klamstvami (neskôr mi to už jedno nebolo) ale táto chvíľa bola tak upokojujúca, že som neriešila vôbec nič. Tiekli mi po tvári len slzy smútku a jediné miesto, kam som v tej chvíli chcela ísť, bol cintorín. Chcela som si sadnúť k hrobu svojej babky a byť tam s ňou, aj ked' ona tu už nie je, povedať jej milión vecí, ktoré už nezačuje a cítiť jej prítomnosť, ktorú už nikdy cítiť nebudem. Chcem jej povedať ako veľa pre mňa znamená. Že bude stále v mojom srdci, rovnako ako aj diera, ktorú v ňom zanechala, ked' odomňa takmer pred dvoma mesiacmi navždy odišla.

Najhoršie na tom všetkom je, že nestíham ani spať. A to ma nemrzí preto, že sa chcem vyspať do krásy a podobné hlúposti. Jediným dôvodom, prečo v týchto dňoch chcem spať je, že jedine pri spánku môžem aspoň na tých niekoľko hodín uniknúť z reality a nemyslieť na všetky tie veci, ktoré ma trápia a ktoré sa nachádzajú všade, kde sa len pozriem.
Možno si tento článok neprečíta nikto a možno sa nájde niekto, kto sem pravidelne chodí a teší sa, kedy konečne pridám nejaký článok, ale v tej chvíli mi je úplne jedno, či ten dlhý článok niekto prečíta do konca. Lebo stále ma trápia tie veci, ktoré ma trápili aj predtým, ale teraz sa už aspoň cítim o niečo lepšie.

Moja budúcnosť

31. january 2016 at 20:10 | Lany


"Život je jeden veľký sen. Keď sa prebudíš zistíš že máš poslednú minútu života."

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako bude váš život vyzerať o niekoľko rokov? Máte svoju budúcnosť naplánovanú alebo svojim rozhodnutiam nechávate voľný priebeh? Priznám sa, že ja som človek, ktorý má rád prekvapenia a preto sama čakám, čo mi život ponúkne a aké možnosti mi dá. Nejak extra si svoju budúcnosť neplánujem, možno len naozajstné základy, ako je nájsť si super prácu, vydať sa a založiť si rodinu, tak preto som sa rozhodla detailnejšie sa zamyslieť nad týmito vecami formou článku, ktorý som už videla na viacerých blogoch a napadlo mi, že by som to mohla skúsiť aj ja. Tak už to nebudem d'alej obkecávať a idem na to.

1. Urobiť si vodičák.
Základná vec pri vstupe do dospelosti, ktorá je už v dnešnej dobe takmer nevyhnutná. Ked' som bola malá, nechcela som o aute ani počuť a už vôbec nie, že by som ho sama šoférovala. Ale ked' sa nad tým tak zamyslíte, bez auta by bol problém odviesť sa do práce, na výlet, či na nejakú neviazanú zábavu s kamarátmi. Vlastne už o dva roky by som sa mohla voziť na nejako super úžasnom aute (dobre, viem, že to bude naše, ak mi ho naši vôbec požičajú, ale skúste si predstaviť nejakú Audinu alebo BMWčko :D ).
 
 

Advertisement