myself

Úlomky

31. august 2017 at 14:36 | Lany

schúlená v náručí nehybnej letnej noci
kde sny prestali byť v tvojej moci
unášané k miestam, kde cítiť krehkosť hlasov
sťa ľahučký vánok zblúdený vo vlasoch

vieš, že našlo si ťa šťastie
no to sa ti ľahko hovorí
nechávaš radšej nežným prameňom sĺz narúšať
nepoškvrnený blankyt letnej oblohy

sťaby po bodľavom koberci tŕňov prechádzal si sa bosý
hľadíš na tie svoje drobné kvapky rosy
nepostrehneš, keď sleduješ ich tak zasnene
že leto strieda zaschnutá paleta jesene

Metafora.

19. august 2017 at 18:24 | Lany

,,Je to metafora, pozri: Vložíš si zabijaka medzi zuby, ale nedovolíš mu, aby ťa zabil."


Niekedy stačí len pár metafor a zrazu sme niekto úplne iný.

Prečo chce vždy tak veľmi stúpať ku hviezdam? Na miesta, kde je všetko iné, tam, kde má nezmyselný pocit, že sa môže len tak dotknúť neba. Ty veľmi dobre vieš, prečo ťa to tam stále láka. Stále ti to nedá pokoj, však? Povedz mi, tu v tejto tme, tu, kde nikto nenačúva šepotu našich rozhovorov - ako dlho ešte?
Vedela si celý čas, že sa tam dívaš len na jednu hviezdu? Čím ťa tak upútala, keď ju sotva vidno? Netvár sa, že na tom nebi nie je a že nesvieti pre teba. Spálila ťa, prečo ti je to jedno? Napriek tomu si prišla až sem, len aby si ju mohla vidieť. Zabudla si, že spadla už dávno. Klam však ďalej samú seba.
Nič iné nevieš.

A potom prichádzajú metafory. Vždy sa ti páčilo tvoriť metafory. A teraz vieš, že si na tom správnom mieste, kde môžu vzniknúť. Cítiš to, však? To falošné teplo vo svojom vnútri. On je zrazu všade naokolo. V tvojich očiach, v tvojom ľahkom smiechu a ako vánok, ktorý rozkolíše myšlienky. Zas odíde a potom sa na chvíľu opäť objaví. Zmier sa s tým, že sa vracia. Možno to nie je normálne, no nič iné si nemôžeš dovoliť.
Nachádzaš tam odpovede, niektoré si chcela počuť. No niektoré ťa prekvapia, hoci až neskôr a na úplne inom mieste. Pretože to miesto je špeciálne tým, že všetky zlé veci sa ho vôbec netýkajú. A keď si tam, teba tiež nie. Však?
Minulosť sa nedá vrátiť, no vraciať sa k nej dá až neobyčajne ľahko. No.. povedz mi o tom viac..

Paradoxom je, že človek vždy zabúda. Občas zabúda na meniny svojich členov rodiny, zabudne, kde nechal kľúče alebo si nevie spomenúť na znenie vtipu práve vtedy, keď sa niekto opýta Nepoznáš nejaký mega skvelý vtip? Zabúda sa veci vyslovené po niekoľkých pohároch vína, občas aj celé dialógy. Všetci zabúdame. Existuje však pár výnimočných prípadov. Na také sa zabúda len ťažko, hoci môžu prebiehať za podmienok, ktoré poskytujú oveľa menšiu šancu na ich zapamätanie. Neskôr by ste si to možno dokonca priali. Váš mozog si však s vami spraví, čo chce. Nielen, že nezabudne vôbec nič, pamätá si aj detaily, ktoré ste tak jasne nevideli ani len vtedy, keď ste ich mali pred očami. Takých situácií je v našom živote viac.
A niekedy, v tých zvláštnych prípadoch, ktoré v sebe skrývajú určitú krásu, sa s nimi dá vyrovnávať aj pomocou metafor.

Sedela zahalená nocou a slabým jasom hviezd, ukrytá vo vlastnom tieni. Jej oči, cez deň slepé, pohlcovali temnotu, akoby ju mohla zachrániť. Nachádzala v nej útechu, hoci jej nemohla nič ponúknuť.

Kedysi som mala jednu bábiku. Teda, mala som viac bábik, no najviac mi záležalo na tej jednej jedinej. Pripadala mi krásna aj po rokoch, keď sa jej už trochu ošúchala farba z pier a ani jej dlhé blonďavé vlasy neboli také hebké ako kedysi. Vlastne som sa s bábikami hrala dosť dlho. Vymýšľala som im vždy nové a nové príbehy, životy. Zlom prišiel zo dňa na deň, odrazu to pominulo. No občas, keď si na ňu spomeniem, mi vždy príde rovnaká. Často som vtedy žila vo svete fantázií, prišlo mi to také skutočné. Keď sa o to snažím teraz, nejde to. No to je normálne.
Zlom príde zo dňa na deň. Príde, keď necháte svoje hračky zapadať prachom a začnete dospievať. Keď hľadáte samých seba a zažívate situácie, ktoré vás menia. A znenazdania príde aj vtedy, keď tvoríte metafory, sedíte uprostred chodníka a smejete sa kvôli hviezde, ktorá nechce padnúť z vášho neba.. a zrazu chcete byť opäť dievčatkom so svojou bábikou.

Všetko sa narušilo. Moje myslenie, predsavzatia, sľuby. Všetko je preč. Opäť som to obetovala citom. Prečo sa vždy všetko vo mne musí podriaďovať len im? Prečo ma vždy napokon premôže temnota vo mne? Už ani nemyslím. Opäť nerozmýšľam, smeruje to k niečomu.. Chcem to sama alebo nie? Kedy mi už bude záležať na odpovedi?.. Asi to napokon vždy dopadne takto. Asi nakoniec vždy všetci uhádnu, ako to skončí. A ja len donekonečna zatváram oči, pred niečím, čo má byť zrejme pravda. Koho chcem vlastne oklamať? Myslela som, že nikoho, no očividne klamem všetkých vrátane samej seba. A ani si to celý ten čas neuvedomujem, až kým sa nenaskytne príležitosť, ktorá mi to premietne pred očami. Každý chce zo mňa niekoho iného, niekoho takého, kto najviac zodpovedá ich predstavám. Ak sa snažím vyhovieť jednej strane, automaticky sa stiahnem z tej druhej. Musím nájsť samu seba, no ani len na toto hľadanie asi nie som predurčená práve ja.. Ktovie, čo by som našla a ako by som to prijala.
Pravdou je, že temnota, ktorá vo mne je, ma môže premôcť tak rýchlo, že mi zatieni aj zrak. Veľakrát to už spravila, veľakrát zašla priďaleko. Možno len striehne a čaká na svoj čas. Príde náhle a nepozorovane, a keď sa napokon stiahne späť do úzadia, nechá ma samu s výčitkami. S otázkami. Bojím sa, že ja sama to občas niekedy chcem. Je to moja voľba. Voľba, ktorej sa poddám. Nedokážem presvedčiť samú seba. Je rozdiel niečo úprimne chcieť alebo len nechať sa unášať tým, čo nás už dávno láka. No naše skutky medzi tým nerozlišujú. Nikto sa nezamýšľa nad tým, na základe čoho boli spravené - v tej chvíli, keď sa konajú.

Tieto riadky si napísala už dávnejšie. Nemohla si ich vymazať, pretože vtedy si to takto cítila. Už sú ti nanič. Môžeš začať písať nové riadky, nové príbehy, Presne tak ako pri svojej bábike.

Cítila prázdnotu. Nie takú tú osamelosť, keď človek nemá nikoho, kto by tu pre neho bol. Nebola sama. Mala pri sebe ľudí, ktorí ju ľúbili a ktorých ľúbila aj ona. Nikdy nemala pocit, že je skutočne sama. Tento druh prázdnoty je úplne iný. Pociťovala skôr akýsi smútok za niečím, čo sa ako malá iskra náhle objavilo v jej živote, no zanikla rýchlejšie, ako vôbec začala vznikať.
Vyzerá to tak nevinne, akoby ani o nič podstatné nešlo. Tá malá iskrička však pre ňu bola najdôležitejšia. Zmizla však skôr, ako sa dokázala premeniť na oheň.
Prečo má však pocit, že jediným človekom, ktorý všetkých zrádza, je ona sama?

Osemnásť.

4. june 2017 at 20:21 | Lany
Väčšinou v nadpise bodku nedávam, a predsa tam teraz je. Dôvod to zrejme žiaden nemá, no každý si to môže vyložiť po svojom. Niečo to vyvoláva, keď sa na to tak človek pozrie..

Je to možné? Mohla som ja zabudnúť pridať článok v deň svojich osemnástych narodenín? Mohla... Takže namiesto toho, aby som ho napísala 24.mája, píšem ho až teraz. Vlastne som v ten deň nebola doma, no to je jedno. Mám pocit, že to vlastne nijak zvláštne neriešim. Pravdupovediac, pozrela som sa na tému týždňa a tak trošku mi zaplo, že by som zrejme mala/mohla/musela napísať aspoň pár riadkov na túto veľkú vec, no ani len to neviem spraviť tak, ako sa patrí. (fuck)

Vždy som si osemnástku predstavovala úplne inak. Veľkolepo. No predstavovala som si inak najmä samú seba. Nejde o to, žeby mi niečo chýbalo. Prišli zmeny, a to dosť veľké, také veľké, že už si dokonca neviem presne vybaviť svoj život pred nimi, no bol taký.. ochudobnený. O určité pocity, situácie, ľudí, spomienky.. Vidím, že môj život sa mení, čím ďalej, tým viac. Niekedy sa zľaknem tých vecí, ktoré sa dajú do pohybu, až kým napokon nezistím, že je to vlastne normálne a veľa ľudí s tým už skúsenosť má a nové je to len pre mňa. Všetko ostatné boli len moje detské predstavy, prepretkávaná sieť myšlienok a plánov z hlavy dievčaťa, ktoré nemohlo poznať okolonosti a najmä realitu.
Nijak zvláštne som narodeniny neoslavovala. Predovšetkým som ich strávila s ľudmi, na ktorých mi záleží a to jediné mi vlastne stačí. Bola som šťastná. A k dokonalosti chýba už len tak málo. No nechcem dokonalosť. Pripomínalo by mi to, že stratiť ju by bola neskutočná bolesť, a s týmto pocitom žiť nechcem. Nedokonalosť patrí k životu a prísť o ňu by znamenalo prispôsobiť sa zmenám.
Neznášam zmeny.

Takže dospelosť v mojom podaní vyzerá za tých pár dní všelijako. Smiech. Plač. Radosť. Výčitky. Psychotropné stavy. Ťažko filozofické myšlienky. Melanchólia. Pohár vína. Sledovanie nočnej oblohy. Hľadanie metafor na svoje vnútro.

Vlastne sa toho veľa nezmenilo.. Teda až na ten pohár vína, treba na to ísť s mierou. Pripíjam na ľudí, na tých ľudí, s ktorými ma život zmysel a krásu a na nezabudnuteľné spomienky, ktoré boli, sú, a ktoré ešte len prídu.

Arrivederci.

We are all broken, that's how the light gets in

16. april 2017 at 14:03 | Lany
.And so being young
.and dipped in folly,
.I fell in love
.with melancholy.

.- Edagar Allan Poe

sedíme v tichu popretkávanom našimi myšlienkami. spomienkami. hľadíme na mesto pod nami, na mihotavé svetlá, ktoré sú viditeľné len v tejto tme. keď zanikne tma, zhasnú aj svetlá. v tejto nekonečnej chvíli, keď sedíme na studenom chodníku opretí o zábradlie a snažíme sa znova vidieť cez hrubnúci závoj minulosti, uvedomíme si, akí sme vzdialení. od ľudí tam dole pri svetlách. od ľudí vo veľkých domoch za nami. sme len dve tmavé bodky potichu sledujúce svetlá mesta v diaľke. toto nás spojuje. sme mladí, opierame sa jeden o druhého a z očí nám stekajú slzy kvôli veciam, ktorým ani len nerozumieme. odhaľujeme si najdôvernejšie tajomstvá, ktoré majú pre nás najväčšiu hodnotu, no v hĺbke duše sa bojíme, že v skutočnosti žiaden zmysel nemajú. okolitý svet neexistuje. sme len my v našej vlastnej bubline tínedžerských melanchólií a svet v diaľke pod nami.


stalo sa veľa vecí. niektoré sú už dávno zapadnuté prachom, iné naopak nechcú ostať zabudnuté. dni sú ako každé iné. niektoré úplne obyčajné, iné menej, no všetky plné stereotypu. v noci je to však inak. odrazu si všimneme veci, ktoré sú každý deň nevideteľné. aké zvláštne, že keď sami odrazu prestaneme vnímať bežné veci, tak si zrazu všimneme tie, ktoré sú našim očiam každý deň neviditeľné. odrazu sa neponáhľame. prechádzame sa po tme bez toho, aby sme potrebovali svetlo. pretože keď si oči privyknú na tmu, je už pre ne ťažké vrátiť sa naspäť do svetla. tmavá opustená lavička zahalená tieňmi stromov sa stáva naším verným priateľom. tu máme pocit, že môžeme byť konečne sami sebou. že môžeme konečne dovoliť slzám vyjsť na povrch. nikto nás nemôže zbadať, nikto okrem nás ich nemôže zastaviť. toto miesto je ako stvorené pre všetky myšlienky, ktoré sa nám preháňajú v hlave. ach, to krásne neviditeľné miesto. aké je odrazu ľahké zmiznúť..

kedysi... kedysi sme boli deti, pamätáš?
kedysi...

Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.

Hviezdy

13. january 2017 at 18:05 | Lany
Vravíš, že obdivuješ oblohu
A pritom pozeráš len na hviezdy
Tie malé žiarivé úlomky svetla v náručí nekonečnej temnoty
Tvoje oči sú slepé odrazom neba v nich
Lenže
Čo ak sme my ako tie hviezdy?
Žiariace časti skladačky
Ktorá sa nikdy nedá dokopy
Pri každom pohľade na nočnú oblohu
Vidíš ich stáť bok po boku
Bez toho aby si si uvedomil
Akí vzdialení sú si v skutočnosti

Vidíš padnúť hviezdu
A čo si želáš?
Tá, ktorá bola spočiatku v tvojich očiach obdivovaná
Spadla zrazu v odraze tvojich očí
Bez toho, aby si si ešte niekedy pamätal
Ktorá z nich to vlastne bola
Spadla z nebeských výšin na chladnú zem
Tebou navždy zabudnutá

Walking with a true friend in the dark is better than walking alone in the light.

4. january 2017 at 23:15 | Lany
No dobre, chcela som tento citát napísať v reči svojho kmeňa ale nemohla som si pomôcť, on znie tak úžasne len v angličtine. Snád' nabudúce.

Hm, asi iba ja som schopná napísať o určitej udalosti až počas d'alšieho roka.
Je mi jasné, že asi na 99,9 percentách blogov nájdete nejaké novoročné články, ale nečakajte, že aj tento bude taký. Ja som na takéto formalitky nikdy nebola.


Môžeme si dopredu premyslieť veľa vecí, nikdy si však nedokážeme naplánovať spomienky. A tie najkrajšie spomienky prichádzajú spontánne, bez toho, aby sme si vôbec naplno uvedomovali, aký zázrak prežívame.

Fúú, ako som si tak všimla, moje články sa od určitého momentu dosť zmenili a asi si už aj všetci vieme domyslieť, kedy približne to bolo. Sama som najprv nepostrehla tú zmenu, no teraz je viditeľná. Môj blog mi príde nejaký čiernobiely, sivý, bez farieb a bez života a do istej miery aj články na ňom. Začala som písať básne, melancholické a zároveň krásne, a to som nikdy predtým nerobila. Zistila som, že ma to napĺňa a že jedine takto dokážem úplne presne vyjadriť svoje pocity. Taktiež všetky posledné články sú písané o mojich pocitoch, zážitkoch, ved' už niekoľko mesiacov všetko pridávam do rovnakej rubriky. Potrebovala som sa jednoducho stále vypisovať. Aj tento článok síce patrí do rovnakej rubriky.. čo už. :D Bude to už konečne veselšia verzia môjho života.

Takže.. skončil sa starý rok a zatiaľ sa žiadne zmeny nedostavili, ved' ešte ani nemali kedy. Ale mám pocit, že som ho ukončila s dôstojnosťou a rešpektom. Nechala som za sebou všetko minulé, aj to nevypovedané. Je mi jasné, že už nedostanem všetky odpovede na otázky a neuskutočním už veci, ktoré som ešte chcela urobiť, no budem sa snažiť prijať všetky zmeny, ktoré nový rok prinesie, či už tie dobré alebo zlé. Človek si napokon zvykne na všetko, ak má dostatok času.

Pripadám si ako na hojdačke. Raz som šťastná a mám pocit, že ma takmer nič netrápi, inokedy akokeby sa na seba kopilo stále viac a viac vecí, ktoré spôsobujú, že moja nálada sa ocitá pod bodom mrazu. A mám už naozaj dosť rečí o pozitívnom myslení alebo podobných motivačných hlúpostiach. Mojím názorom je, že optimisti a pesimisti iba klamú sami seba prifarbovaním reality. Snažím sa byť realistka, takže sa potom nečudujem, aké nálady väčšinou mávam. :D

Silvester som vnímala ako celkom obyčajný deň a ani som ho poriadne neoslavovala. Deň predtým som však zažila úžasný a úplne spontánny zážitok na ktorý by som ešte v to ráno ani nepomyslela. Ako zvyčajne, aj v ten deň som bola na brigáde, ktorú som začala robiť štyri dni pred Silvestrom, ked'že bola len počas tohto obdobia. Po nej som mala ísť na naše triedne prázdninové stretko ale napokon sme skončili úplne inde ako sme mali pôvodne v pláne. Bol večer a my sme sa túlali mestom vysvieteným svetlom pouličných lámp a rozmýšľali sme, kam v tej zime pôjdeme. Napokon niekto dostal nápad ísť na pivo, ktoré síce zvnútra zahreje ale ja pivo neznášam. Doteraz neviem ako som sa na neho dala prehovoriť, každopádne celý večer sme mali veľkú zábavu a ani na sekundu sa nikto nenudil. Potom asi po hodine sme išli do karaoke a to bol vlastne môj nápad, ktorý sa ukázal ako najlepší nápad na svete. Už celou cestou tam sme vyspevovali, mali sme šťastie, že vtedy ešte nebol nočný kľud. Celý večer som sa smiala, spievala, tancovala, hrala stolný futbal a užívala si úžasnú atmosféru s mojimi kamarátmi a presne toto mi chýbalo, celá tá spontánna zábava a radosť v duši. Doteraz však rozmýšľam, ako je možné, že som sa odvážila spievať pred všetkými tými ľud'mi, to pivo zrejme nebolo až tak na škodu.. :D

Ale tak nedá mi aby som tento článok neukončila tým, že vám všetkým poprajem šťastný nový rok 2017 nie? Ved' predsa len vás mám rada a tento rok som prežila viac menej aj vo vašej ,,spoločnosti''. Užívajte si prítomnosť a hlavne neľutujte svoje rozhodnutia, ktoré sa vám v tej chvíli zdali správne. Život nie je len o krásnych veciach, raz za čas musia prísť aj zlé veci, aby sme sa naučili vážiť si tie pekné.

alkohol, párty, bozky a iné bláznovstvá

27. december 2016 at 21:22 | Lany
tráva.
je zaujímavé, že práve ona vypĺňa najväčšiu časť mojich spomienok aj napriek tomu, že bola tma.
tie dlhé steblá trávy kolísajúce sa v letnom vánku. vôňa prírody, noci .. a jeho.
ak by som vedela, čo sa v ten deň stane.. nie, to by mi vlastne ani nenapadlo. takže..čo sa vlastne vtedy stalo?
vlastne som tam pôvodne nechcela ísť. ak by som sa nechcela po dlhej dobe odviazať a aspoň na chvíľu nemyslieť na nič... možno by som tam ani nešla.
pili sme už pred vstupom a cestou tam sme už boli všetci opití. nemala som mať prečo výčitky. konečne som sa bavila. aj napriek tomu, že v triezvom stave by som to za zábavu nepokladala. niekde vo vnútri som však rátala s tým, že to bude strata času, ktorú budem na druhý deň ľutovať. stále však žasnem nad tým, ako nás veci dokážu prekvapiť práve vtedy, ked' si už namyslene myslíme, že presne vieme, čo príde.

ked' sme tam prišli.. páni, bola som už v takom stave, kedy som si užívala každú sekundu a nemohlo ma vtedy rozladiť asi nič. mňa! hudba. farebné laserové svetlá. hluk. ľudia baviaci sa na priestrannej lúke. vysoká tráva. a tam niekde ja, hlúpa a nezodpovedná, s úsmevom dokorán a rozhorúčená od alkoholu, ktorý mi hrial vnútro. ak by sa moja duša oddelila od môjho tela, dokázala by som sa na seba pozerať? ak nie vtedy, tak v priebehu noci určite nie.
stála som tam, so siedmymi ľud'mi nazývajúcich ''kamaráti'', pričom skutočným z nich bol len jeden a to tmavovláska, moja najlepšia kamarátka. tancovala som na pesničky, ktoré nepoznám, od rapera, ktorého nepočúvam. bolo mi však..dobre. aj ked' mi k tomu niečo chýbalo.
zrazu však blond'avá potrebovala ísť bokom. mala sa stretnúť so svojím spolužiakom a jeho kamarátom. požiadala ma, aby som šla s ňou.
zamierili sme preč.. do tmy a väčšieho ticha. a k tráve.
a k skrýši, kde mali schovaný alkohol. pekne sa s ním s nami podelili. vodku sme zapíjali pivom. menšie zlo.
stáli sme tam, všetci štyria, až prišiel moment, ked' som sa mierne zakolísala..a oprela o niečo mäkké a pevné, ktoré ma chytilo okolo pása a podopieralo. bol to on. bol mi sympatický už od prvej chvíle. a bol to spolužiak blond'avej. vysoký, s pevnou postavou od náročných športových tréningov, s hravou iskrou v očiach a jamkami v lícach pri úsmeve. držal ma za ruku a nechal ma opierať sa o neho. preplietli sme si prsty a nepustili sme sa.. ani ked' sme prišli naspäť do centra zábavy, ani ked' ma znova našiel uprostred davu ľudí a spolu sme skákali do hudby, ktorú sme ani nevnímali. všetci štyria sme sa opäť presunuli k tráve a mimo ostatných. zrazu sme však viditeľne zaostali medzi tými dvoma. až kým on nezastal úplne. ked'že sme mali prepletené prsty, zastavilo to aj mňa. otočila som sa k nemu a niekde v hĺbke som tušila, čo môže nasledovať. netrvalo to ani sekundu, aj ked' pre mňa sa vtedy čas odrazu spomalil. pritiahol si ma k sebe, videla som hravosť v jeho očiach aj jamku v zdvihnutom kútiku jeho úst a naše pery sa odrazu stretli. môj zmätok trval iba kratučkú chvíľu. stáli sme tam, pod nočnou letnou oblohou posiatou hviezdami, uprostred tlmeného hluku, ktorý sa zrazu stratil úplne. jediné, čo som vnímala, bol on a jeho vôňa. možno to trvalo sekundu a možno celú minútu. zrazu sme však bozk ukončili malou pusou a usmiali sme sa na seba.
ked' sme sa takto ruka v ruke a v objatí vrátili k ostatným, tmavovláska mala pri pohľade na nás úsmev na tvári.
tú trávu sme v tú noc navštevovali veľakrát a nie sami.
páčilo sa mi, ako voňal. páčilo sa mi, ked' mi bozkami zasypával krk, ked' mi prstami prečesával vlasy, ked' ma niesol.
je zvláštne, aký veľký rozdiel je medzi veľkými vecami a maličkosťami. niekedy maličkosti ani nevnímame, až časom zisťujeme, že boli nevyhnutnou súčasťou našich nezabudnuteľných spomienok. naopak, veľké veci si zvykneme vychutnávať naplno a často na nich spomínať.. až kým si po čase neuvedomíme, že by sme sa pokojne zaobišli aj bez nich.

najradšej by som ťa položil do trávy a bozkával ťa. čo má spraviť opité dievča, ktoré sa takto bežne nespráva, ked' jej toto povie o rok starší chlapec, ktorého pozná pár hodín? napokon sme skončili presne takto. sami dvaja v tráve, bozkávajúc sa, naše telá jedno na druhom. o nič sa nepokúšal. neverím však, aké ľahkomyseľné to odomňa vtedy bolo. mal viac sily ako ja.
táto chvíľa však bola asi jednou z najkrajších v mojom živote, aj ked' som to všetko neskôr veľakrát ľutovala. nakláňala som sa nad ním, hľadela mu do očí .. až kým nás takto nenašla tmavovláska, ktorá sa pri pohľade na nás zľakla, pretože to vyzeralo oveľa horšie ako to bolo v skutočnosti.

ked' sme sa lúčili, sľúbil, že napíše.
písali sme si potom celý mesiac, na konci sme už išli aj vonku. ja som si však držala odstup už hned' po tom, ako sa to stalo. on možno chcel niečo viac, lenže bola v tom tretia osoba, blond'avá, ktorá poriadne zamiešala karty aj ked' si to vtedy možno neuvedomovala. napísal mi ak by sme chceli niečo viac, nefungovalo by to, pretože sme úplne iní. ale stalo sa, čo sa stalo, môžeme sa baviť aj nad'alej, nechcem však, aby si mala nejaké nádeje.
nie, tie som ani nemala. nebol to ten správny chlapec. vd'aka tomuto incidentu som sa zmenila a poučila. kamarátky mi povedali, že je zo mňa vd'aka tomu lepšia osoba, pretože už nevyvádzam tak ako vtedy, ked' som mala to svoje divné obdobie. stalo sa to raz a stalo sa to naposledy. nemôžeme za to, ako sa cítime. nemôžeme si nahovárať, že sa nám niečo nepáčilo, ked' pravdou je, že sme sa cítili dobre. nemôžeme zmeniť náš prístup k našim spomienkam, ktoré vychádzajú z toho, ako sme sa cítili vtedy, ked' sa to dialo - aj ked' to nebolo správne. ak robíme veci nesprávne, nemusíme sa tak aj cítiť, hoc vieme, že to správne nie je, a naopak. podstatné je, či sa takto rozhodneme konať aj niekedy nabudúce.

končí sa rok 2016, ktorý bol mojim najprelomovejším rokom za celý život. prvá strata, prvá opitosť, prvý bozk, .. a konečné sebauvedomenie. tento rok mi priniesol veľké zmeny vo vzťahoch s ľud'mi a uvedomila som si nespočetne veľa vecí. niektoré som prehliadala, o niektoré som sa nezaujímala, alebo som na nich ani myslieť nechcela. mala som obdobia, kedy som bola na dne, moje srdce bolo rozpoltené veľkou bolesťou a žiaľom. potom ,,šťasné'' obdobie a napokon čas, ked' som nevedela, čo mám cítiť a prečo vlastne cítim to, čo som vtedy cítila. veľa som sa poučila. preto týmto článkom ukončujem tento rok plný zmien, ked'že najväčšou z nich bolo práve toto.

Hello, December

5. december 2016 at 15:10 | Lany
A je to tu. December. Napokon predsa prišiel, podľa môjho názoru až príliš rýchlo.
Kým však začnem rozoberať svoje plány na tento mesiac, chcela by som ešte zhrnúť celý november, pretože toto obdobie bolo naozaj zaujímavé.
November bol pre mňa mesiac, kedy sa neustále menili moje pocity a emócie. Neustále som cítila potrebu byť sama a to mi teda ani najmenej nepomáhalo. Stalo sa však niečo, čo som ani najmenej nečakala - objavila som svoju lásku k tancu. Doteraz bola niekde skrytá, no museli prísť okolnosti, vd'aka ktorým sa vydrala na povrch akokeby tam bola stále. Začala som sa vciťovať do každého pohybu a prežívať každý tón a toto mi pomohlo od vecí, nad ktorými som sa trápila. Pomohlo mi to potlačiť ich do úzadia, hoc len na chvíľu.
V tomto období som si uvedomovala veľmi veľa vecí a zároveň veľa som si neuvedomovala vôbec alebo som si ich možno uvedomovať nechcela. Zmenil sa môj vzťah s niektorými ľud'mi, dokonca v určitých prípadoch nabral smer, ktorý som nečakala.
Robila som hlúposti. Nie také navonok, na prvý pohľad to vyzeralo úplne nevinne a nikto by nepochopil skutočný zámer, až na pár výnimiek. Myslela som na všetky tie veci, ktoré som naivne považovala za šťastné a privolávala som si ich, dokonca som ich vyhľadávala.
Chodila som na miesto, ktoré bude už navždy odlišné tým, že sa mi na ňom vynoria spomienky, bez toho aby som to dokázala zastaviť. Vedela som, že sa to bude diať a predsa som tam šla. A vtedy ma prekvapilo, akú stopu to vo mne zanechalo. Počula som hlasy pri každom mieste okolo ktorého som prešla. Všetky rozhovory, situácie. Bol to dosiaľ nepoznaný pocit. Akokeby som sa tam zas ocitla, presne v tej chvíli, aj ked' to miesto bolo opustené, tiché, pokojné a plné slnečného svetla. Presný opak. Nedokázala som tomu v tej chvíli vôbec uveriť, aj ked' som veľmi nevedela prečo. Pociťovala som tam tlak, ktorý zmizol až vtedy, ked' som odtiaľ zmizla ja.

Toto obdobie mi charakterizuje pieseň Lost On You, ktorú som počúvala veľmi často. A dokonca som niekde objavila appku Rainy Mood, vd'aka ktorej som sa občas cítila pokojnejšie, či už ked' som len tak ležala a premýšľala, či zaspávala alebo dokonca pri učení. Môžete si ju dokonca zapnúť aj počas písania článkov na blog, navodí vám to oveľa lepšiu atmosféru.
Na december sa teším už dlho, hlavne kvôli tej atmosfére očakávania Vianoc. Márne budem hovoriť, že sa teším na sneh, ked'že všetci veľmi dobre vieme, že žiaden sneh nebude. :D Aspoň nie tu, kde bývam ja. V decembri však chcem robiť všetky tie veci ako zháňaňanie vianočných darčekov, počúvanie kolied, vyvešovanie svetielok do izby. Taktiež by som chcela chodiť po meste a do teplých útulných kaviarničiek na horúcu čokoládu a zháňať tie úžasné dekorácie, ktoré majú v obchodoch a ktoré úplne zbožňujem, najradšej by som vykúpila celý obchod. Teším sa takisto na chvíľu, ktorá bude výsledkom celej tej driny a makania. Ten pocit, kedy budeme tancovať na javisku pred toľkými ľud'mi a prežívať tú krátku a zároveň nekonečnú chvíľu.
Cítim, že v tomto mesiaci nastanú zmeny. Nebudem už myslieť na hlúposti, dokonca už začiatkom decembra sa to zmenilo k lepšiemu. Minulosť je už definitívne uzavretá, rovnako ako mala byť uzavretá už pred niekoľkými mesiacmi, to len ja som za ňou nevedela zabuchnúť dvere. Verím, že ukončením tohto neuveriteľného roka plného miliónmi zmien, príde konečne lepší rok.

"Sometimes, the smallest things take up the most room in your heart."

- Winnie the Pooh....

Prestali sme sa báť príšer pod posteľou, ked' sme zistili, že sú v nás.

9. november 2016 at 18:54 | Lany


Je november. Vonku štípe mráz, hnedožlté listy dopadajú na zem a šuštia pod nohami pri každom kroku. Do vzduchu sa už pomaly zakráda vôňa zimy.
Nevnímam to.
Nedokážem to vnímať, pretože moja myseľ je uväznená v tom dni. Deň, ktorý všetko začal a zároveň všetko ukončil. Ubehli už odvtedy tri mesiace, ale stále je všetko dokonale jasné. V duchu si premietam každučký detail, ktorý mi utkvel v pamäti, a o ktorý nechcem nikdy prísť.
Nemám pocit, žeby sa niečo zmenilo. Teda, zmenilo sa toho dosť. Zmenilo sa tak veľa, až si to ani netrúfam spočítať. Myslela som, že som sa vd'aka tomu zmenila ja. Omyl. Svoje myšlienky a želania nezmením, aj keby som veľmi chcela. Snažila som sa, vrátili sa však naspäť.
Hoci je jeseň, ja stále žijem v minulosti. Neustále sa premiestňujem do tej noci. Cítim teplo na svojej pokožke. Jemný letný vánok, ktorý mi pohládza čerstvo skrátené vlasy. Hudbu, ktorá sa nesie povetrím a ktorú vnímam len minimálne.
Jeho pery na mojich. Jeho jamky na lícach, ked' nadvihne kútiky úst. Jeho prsty v mojich vlasoch.
A zas si kladiem tú istú, dôverne známu otázku. Prečo na to, sakra, stále myslíš? Vypadni odtiaľ. Z mojej hlavy, z mojej mysle, z mojich spomienok. Chod' preč. Nepotrebujem ťa, nechcem ťa. Nemôžem si už dovoliť myslieť na teba.
Ide o ten pocit. Ten si spájam s tebou. A to je problém. Kvôli nemu totiž myslím aj na teba.
Sľúbila som si, že sa do takýchto pocitov nedám zatiahnuť. Že si z toho zážitku nič neodnesiem. Sľúbila som si to ešte v ten deň. Ale ako som si vôbec len niekedy mohla nahovárať, že to so mnou ani nepohne?
Doteraz som nepoznala dôvody, kvôli ktorým sa dali určité veci do pohybu. Nevedela som, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Snažila som sa hľadať odpovede, pretože tie, ktoré mi boli poskytnuté, nedávali žiaden zmysel.
Až som napokon pochopila. Ked' som si uvedomila niektoré veci, zrazu všetky kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. Začalo to dávať zmysel.
Tak prečo sa potom cez to ešte stále neviem preniesť? Niekedy to vyhľadávam, inokedy to príde samo. Nastúpia sny, ktoré mi popletú hlavu. A prídu práve vtedy, ked' si už konečne myslím, že by mohlo byť všetko v pohode. Pretože ked' už na to myslím, myslím na všetko. Na všetko. A ten pocit prázdnoty za tým nastupuje hned', akokeby k tej spomienke už patril odjakživa.
Ako sa len mohlo všetko tak obrátiť? Najprv si to bol ty, kto sa snažil. Viem, že si v tom možno videl nejakú budúcnsoť. To ja som bola na začiatku tá, ktorá si držala odstup. A viem, že teraz by som to urobila znova. Tak prečo sú potom moje myšlienky tak odlišné od mojich činov?
Pretože sa mi to páčilo. Týmto neoklamem nikoho. Páčilo sa mi to a nie je mi to ľahostajné ani po takejto dobe. Cítila som sa pri tebe inak. Bol si človek, ktorý vo mne niečo prebudil. Ty si bol ten prvý človek. A práve toto ťa odradilo.
Písal si mi. Pýtal si sa na mňa. Zaujímal si sa.
A ja som sa opäť uzavrela. Pred tebou, aj pred tými spomienkami. Bála som sa, že som to v tej chvíli už nebola ja. Myslela som si to o sebe dlhú dobu, aj ked' ma ľudia, ktorým dôverujem, presviedčali o opaku. Lenže teraz už viem, že som sa mýlila. Bola som to ja, celú dobu. Bolo to moje skryté ja, ktoré sa vydralo na povrch pomocou alkoholu. Ale vyšlo na povrch. A ty si bol v tej chvíli pri mne, a umožnil si mi cítiť a prežívať veci, o ktorých som dovtedy nič nevedela.

Let's take a drink of heaven
This can turn around
Let's raise a glass or two
To all the things I've lost on you
Tell me are they lost on you?

Najhoršie na tom je, že inak to už nebude. Ostane len ten pocit prázdnoty, ktorý sa objaví vždy, ked' si na to spomeniem.
Ale všetko malo byť inak. Nebola to tá správna chvíľa. Zmenilo sa tým všetko.

Tak na to už nemysli.
No tak.
 
 

Advertisement