myself

Osemnásť.

4. june 2017 at 20:21 | Lany
Väčšinou v nadpise bodku nedávam, a predsa tam teraz je. Dôvod to zrejme žiaden nemá, no každý si to môže vyložiť po svojom. Niečo to vyvoláva, keď sa na to tak človek pozrie..

Je to možné? Mohla som ja zabudnúť pridať článok v deň svojich osemnástych narodenín? Mohla... Takže namiesto toho, aby som ho napísala 24.mája, píšem ho až teraz. Vlastne som v ten deň nebola doma, no to je jedno. Mám pocit, že to vlastne nijak zvláštne neriešim. Pravdupovediac, pozrela som sa na tému týždňa a tak trošku mi zaplo, že by som zrejme mala/mohla/musela napísať aspoň pár riadkov na túto veľkú vec, no ani len to neviem spraviť tak, ako sa patrí. (fuck)

Vždy som si osemnástku predstavovala úplne inak. Veľkolepo. No predstavovala som si inak najmä samú seba. Nejde o to, žeby mi niečo chýbalo. Prišli zmeny, a to dosť veľké, také veľké, že už si dokonca neviem presne vybaviť svoj život pred nimi, no bol taký.. ochudobnený. O určité pocity, situácie, ľudí, spomienky.. Vidím, že môj život sa mení, čím ďalej, tým viac. Niekedy sa zľaknem tých vecí, ktoré sa dajú do pohybu, až kým napokon nezistím, že je to vlastne normálne a veľa ľudí s tým už skúsenosť má a nové je to len pre mňa. Všetko ostatné boli len moje detské predstavy, prepretkávaná sieť myšlienok a plánov z hlavy dievčaťa, ktoré nemohlo poznať okolonosti a najmä realitu.
Nijak zvláštne som narodeniny neoslavovala. Predovšetkým som ich strávila s ľudmi, na ktorých mi záleží a to jediné mi vlastne stačí. Bola som šťastná. A k dokonalosti chýba už len tak málo. No nechcem dokonalosť. Pripomínalo by mi to, že stratiť ju by bola neskutočná bolesť, a s týmto pocitom žiť nechcem. Nedokonalosť patrí k životu a prísť o ňu by znamenalo prispôsobiť sa zmenám.
Neznášam zmeny.

Takže dospelosť v mojom podaní vyzerá za tých pár dní všelijako. Smiech. Plač. Radosť. Výčitky. Psychotropné stavy. Ťažko filozofické myšlienky. Melanchólia. Pohár vína. Sledovanie nočnej oblohy. Hľadanie metafor na svoje vnútro.

Vlastne sa toho veľa nezmenilo.. Teda až na ten pohár vína, treba na to ísť s mierou. Pripíjam na ľudí, na tých ľudí, s ktorými ma život zmysel a krásu a na nezabudnuteľné spomienky, ktoré boli, sú, a ktoré ešte len prídu.

Arrivederci.

We are all broken, that's how the light gets in

16. april 2017 at 14:03 | Lany
.And so being young
.and dipped in folly,
.I fell in love
.with melancholy.

.- Edagar Allan Poe

sedíme v tichu popretkávanom našimi myšlienkami. spomienkami. hľadíme na mesto pod nami, na mihotavé svetlá, ktoré sú viditeľné len v tejto tme. keď zanikne tma, zhasnú aj svetlá. v tejto nekonečnej chvíli, keď sedíme na studenom chodníku opretí o zábradlie a snažíme sa znova vidieť cez hrubnúci závoj minulosti, uvedomíme si, akí sme vzdialení. od ľudí tam dole pri svetlách. od ľudí vo veľkých domoch za nami. sme len dve tmavé bodky potichu sledujúce svetlá mesta v diaľke. toto nás spojuje. sme mladí, opierame sa jeden o druhého a z očí nám stekajú slzy kvôli veciam, ktorým ani len nerozumieme. odhaľujeme si najdôvernejšie tajomstvá, ktoré majú pre nás najväčšiu hodnotu, no v hĺbke duše sa bojíme, že v skutočnosti žiaden zmysel nemajú. okolitý svet neexistuje. sme len my v našej vlastnej bubline tínedžerských melanchólií a svet v diaľke pod nami.


stalo sa veľa vecí. niektoré sú už dávno zapadnuté prachom, iné naopak nechcú ostať zabudnuté. dni sú ako každé iné. niektoré úplne obyčajné, iné menej, no všetky plné stereotypu. v noci je to však inak. odrazu si všimneme veci, ktoré sú každý deň nevideteľné. aké zvláštne, že keď sami odrazu prestaneme vnímať bežné veci, tak si zrazu všimneme tie, ktoré sú našim očiam každý deň neviditeľné. odrazu sa neponáhľame. prechádzame sa po tme bez toho, aby sme potrebovali svetlo. pretože keď si oči privyknú na tmu, je už pre ne ťažké vrátiť sa naspäť do svetla. tmavá opustená lavička zahalená tieňmi stromov sa stáva naším verným priateľom. tu máme pocit, že môžeme byť konečne sami sebou. že môžeme konečne dovoliť slzám vyjsť na povrch. nikto nás nemôže zbadať, nikto okrem nás ich nemôže zastaviť. toto miesto je ako stvorené pre všetky myšlienky, ktoré sa nám preháňajú v hlave. ach, to krásne neviditeľné miesto. aké je odrazu ľahké zmiznúť..

kedysi... kedysi sme boli deti, pamätáš?
kedysi...

Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.

Hviezdy

13. january 2017 at 18:05 | Lany
Vravíš, že obdivuješ oblohu
A pritom pozeráš len na hviezdy
Tie malé žiarivé úlomky svetla v náručí nekonečnej temnoty
Tvoje oči sú slepé odrazom neba v nich
Lenže
Čo ak sme my ako tie hviezdy?
Žiariace časti skladačky
Ktorá sa nikdy nedá dokopy
Pri každom pohľade na nočnú oblohu
Vidíš ich stáť bok po boku
Bez toho aby si si uvedomil
Akí vzdialení sú si v skutočnosti

Vidíš padnúť hviezdu
A čo si želáš?
Tá, ktorá bola spočiatku v tvojich očiach obdivovaná
Spadla zrazu v odraze tvojich očí
Bez toho, aby si si ešte niekedy pamätal
Ktorá z nich to vlastne bola
Spadla z nebeských výšin na chladnú zem
Tebou navždy zabudnutá

Walking with a true friend in the dark is better than walking alone in the light.

4. january 2017 at 23:15 | Lany
No dobre, chcela som tento citát napísať v reči svojho kmeňa ale nemohla som si pomôcť, on znie tak úžasne len v angličtine. Snád' nabudúce.

Hm, asi iba ja som schopná napísať o určitej udalosti až počas d'alšieho roka.
Je mi jasné, že asi na 99,9 percentách blogov nájdete nejaké novoročné články, ale nečakajte, že aj tento bude taký. Ja som na takéto formalitky nikdy nebola.


Môžeme si dopredu premyslieť veľa vecí, nikdy si však nedokážeme naplánovať spomienky. A tie najkrajšie spomienky prichádzajú spontánne, bez toho, aby sme si vôbec naplno uvedomovali, aký zázrak prežívame.

Fúú, ako som si tak všimla, moje články sa od určitého momentu dosť zmenili a asi si už aj všetci vieme domyslieť, kedy približne to bolo. Sama som najprv nepostrehla tú zmenu, no teraz je viditeľná. Môj blog mi príde nejaký čiernobiely, sivý, bez farieb a bez života a do istej miery aj články na ňom. Začala som písať básne, melancholické a zároveň krásne, a to som nikdy predtým nerobila. Zistila som, že ma to napĺňa a že jedine takto dokážem úplne presne vyjadriť svoje pocity. Taktiež všetky posledné články sú písané o mojich pocitoch, zážitkoch, ved' už niekoľko mesiacov všetko pridávam do rovnakej rubriky. Potrebovala som sa jednoducho stále vypisovať. Aj tento článok síce patrí do rovnakej rubriky.. čo už. :D Bude to už konečne veselšia verzia môjho života.

Takže.. skončil sa starý rok a zatiaľ sa žiadne zmeny nedostavili, ved' ešte ani nemali kedy. Ale mám pocit, že som ho ukončila s dôstojnosťou a rešpektom. Nechala som za sebou všetko minulé, aj to nevypovedané. Je mi jasné, že už nedostanem všetky odpovede na otázky a neuskutočním už veci, ktoré som ešte chcela urobiť, no budem sa snažiť prijať všetky zmeny, ktoré nový rok prinesie, či už tie dobré alebo zlé. Človek si napokon zvykne na všetko, ak má dostatok času.

Pripadám si ako na hojdačke. Raz som šťastná a mám pocit, že ma takmer nič netrápi, inokedy akokeby sa na seba kopilo stále viac a viac vecí, ktoré spôsobujú, že moja nálada sa ocitá pod bodom mrazu. A mám už naozaj dosť rečí o pozitívnom myslení alebo podobných motivačných hlúpostiach. Mojím názorom je, že optimisti a pesimisti iba klamú sami seba prifarbovaním reality. Snažím sa byť realistka, takže sa potom nečudujem, aké nálady väčšinou mávam. :D

Silvester som vnímala ako celkom obyčajný deň a ani som ho poriadne neoslavovala. Deň predtým som však zažila úžasný a úplne spontánny zážitok na ktorý by som ešte v to ráno ani nepomyslela. Ako zvyčajne, aj v ten deň som bola na brigáde, ktorú som začala robiť štyri dni pred Silvestrom, ked'že bola len počas tohto obdobia. Po nej som mala ísť na naše triedne prázdninové stretko ale napokon sme skončili úplne inde ako sme mali pôvodne v pláne. Bol večer a my sme sa túlali mestom vysvieteným svetlom pouličných lámp a rozmýšľali sme, kam v tej zime pôjdeme. Napokon niekto dostal nápad ísť na pivo, ktoré síce zvnútra zahreje ale ja pivo neznášam. Doteraz neviem ako som sa na neho dala prehovoriť, každopádne celý večer sme mali veľkú zábavu a ani na sekundu sa nikto nenudil. Potom asi po hodine sme išli do karaoke a to bol vlastne môj nápad, ktorý sa ukázal ako najlepší nápad na svete. Už celou cestou tam sme vyspevovali, mali sme šťastie, že vtedy ešte nebol nočný kľud. Celý večer som sa smiala, spievala, tancovala, hrala stolný futbal a užívala si úžasnú atmosféru s mojimi kamarátmi a presne toto mi chýbalo, celá tá spontánna zábava a radosť v duši. Doteraz však rozmýšľam, ako je možné, že som sa odvážila spievať pred všetkými tými ľud'mi, to pivo zrejme nebolo až tak na škodu.. :D

Ale tak nedá mi aby som tento článok neukončila tým, že vám všetkým poprajem šťastný nový rok 2017 nie? Ved' predsa len vás mám rada a tento rok som prežila viac menej aj vo vašej ,,spoločnosti''. Užívajte si prítomnosť a hlavne neľutujte svoje rozhodnutia, ktoré sa vám v tej chvíli zdali správne. Život nie je len o krásnych veciach, raz za čas musia prísť aj zlé veci, aby sme sa naučili vážiť si tie pekné.

alkohol, párty, bozky a iné bláznovstvá

27. december 2016 at 21:22 | Lany
tráva.
je zaujímavé, že práve ona vypĺňa najväčšiu časť mojich spomienok aj napriek tomu, že bola tma.
tie dlhé steblá trávy kolísajúce sa v letnom vánku. vôňa prírody, noci .. a jeho.
ak by som vedela, čo sa v ten deň stane.. nie, to by mi vlastne ani nenapadlo. takže..čo sa vlastne vtedy stalo?
vlastne som tam pôvodne nechcela ísť. ak by som sa nechcela po dlhej dobe odviazať a aspoň na chvíľu nemyslieť na nič... možno by som tam ani nešla.
pili sme už pred vstupom a cestou tam sme už boli všetci opití. nemala som mať prečo výčitky. konečne som sa bavila. aj napriek tomu, že v triezvom stave by som to za zábavu nepokladala. niekde vo vnútri som však rátala s tým, že to bude strata času, ktorú budem na druhý deň ľutovať. stále však žasnem nad tým, ako nás veci dokážu prekvapiť práve vtedy, ked' si už namyslene myslíme, že presne vieme, čo príde.

ked' sme tam prišli.. páni, bola som už v takom stave, kedy som si užívala každú sekundu a nemohlo ma vtedy rozladiť asi nič. mňa! hudba. farebné laserové svetlá. hluk. ľudia baviaci sa na priestrannej lúke. vysoká tráva. a tam niekde ja, hlúpa a nezodpovedná, s úsmevom dokorán a rozhorúčená od alkoholu, ktorý mi hrial vnútro. ak by sa moja duša oddelila od môjho tela, dokázala by som sa na seba pozerať? ak nie vtedy, tak v priebehu noci určite nie.
stála som tam, so siedmymi ľud'mi nazývajúcich ''kamaráti'', pričom skutočným z nich bol len jeden a to tmavovláska, moja najlepšia kamarátka. tancovala som na pesničky, ktoré nepoznám, od rapera, ktorého nepočúvam. bolo mi však..dobre. aj ked' mi k tomu niečo chýbalo.
zrazu však blond'avá potrebovala ísť bokom. mala sa stretnúť so svojím spolužiakom a jeho kamarátom. požiadala ma, aby som šla s ňou.
zamierili sme preč.. do tmy a väčšieho ticha. a k tráve.
a k skrýši, kde mali schovaný alkohol. pekne sa s ním s nami podelili. vodku sme zapíjali pivom. menšie zlo.
stáli sme tam, všetci štyria, až prišiel moment, ked' som sa mierne zakolísala..a oprela o niečo mäkké a pevné, ktoré ma chytilo okolo pása a podopieralo. bol to on. bol mi sympatický už od prvej chvíle. a bol to spolužiak blond'avej. vysoký, s pevnou postavou od náročných športových tréningov, s hravou iskrou v očiach a jamkami v lícach pri úsmeve. držal ma za ruku a nechal ma opierať sa o neho. preplietli sme si prsty a nepustili sme sa.. ani ked' sme prišli naspäť do centra zábavy, ani ked' ma znova našiel uprostred davu ľudí a spolu sme skákali do hudby, ktorú sme ani nevnímali. všetci štyria sme sa opäť presunuli k tráve a mimo ostatných. zrazu sme však viditeľne zaostali medzi tými dvoma. až kým on nezastal úplne. ked'že sme mali prepletené prsty, zastavilo to aj mňa. otočila som sa k nemu a niekde v hĺbke som tušila, čo môže nasledovať. netrvalo to ani sekundu, aj ked' pre mňa sa vtedy čas odrazu spomalil. pritiahol si ma k sebe, videla som hravosť v jeho očiach aj jamku v zdvihnutom kútiku jeho úst a naše pery sa odrazu stretli. môj zmätok trval iba kratučkú chvíľu. stáli sme tam, pod nočnou letnou oblohou posiatou hviezdami, uprostred tlmeného hluku, ktorý sa zrazu stratil úplne. jediné, čo som vnímala, bol on a jeho vôňa. možno to trvalo sekundu a možno celú minútu. zrazu sme však bozk ukončili malou pusou a usmiali sme sa na seba.
ked' sme sa takto ruka v ruke a v objatí vrátili k ostatným, tmavovláska mala pri pohľade na nás úsmev na tvári.
tú trávu sme v tú noc navštevovali veľakrát a nie sami.
páčilo sa mi, ako voňal. páčilo sa mi, ked' mi bozkami zasypával krk, ked' mi prstami prečesával vlasy, ked' ma niesol.
je zvláštne, aký veľký rozdiel je medzi veľkými vecami a maličkosťami. niekedy maličkosti ani nevnímame, až časom zisťujeme, že boli nevyhnutnou súčasťou našich nezabudnuteľných spomienok. naopak, veľké veci si zvykneme vychutnávať naplno a často na nich spomínať.. až kým si po čase neuvedomíme, že by sme sa pokojne zaobišli aj bez nich.

najradšej by som ťa položil do trávy a bozkával ťa. čo má spraviť opité dievča, ktoré sa takto bežne nespráva, ked' jej toto povie o rok starší chlapec, ktorého pozná pár hodín? napokon sme skončili presne takto. sami dvaja v tráve, bozkávajúc sa, naše telá jedno na druhom. o nič sa nepokúšal. neverím však, aké ľahkomyseľné to odomňa vtedy bolo. mal viac sily ako ja.
táto chvíľa však bola asi jednou z najkrajších v mojom živote, aj ked' som to všetko neskôr veľakrát ľutovala. nakláňala som sa nad ním, hľadela mu do očí .. až kým nás takto nenašla tmavovláska, ktorá sa pri pohľade na nás zľakla, pretože to vyzeralo oveľa horšie ako to bolo v skutočnosti.

ked' sme sa lúčili, sľúbil, že napíše.
písali sme si potom celý mesiac, na konci sme už išli aj vonku. ja som si však držala odstup už hned' po tom, ako sa to stalo. on možno chcel niečo viac, lenže bola v tom tretia osoba, blond'avá, ktorá poriadne zamiešala karty aj ked' si to vtedy možno neuvedomovala. napísal mi ak by sme chceli niečo viac, nefungovalo by to, pretože sme úplne iní. ale stalo sa, čo sa stalo, môžeme sa baviť aj nad'alej, nechcem však, aby si mala nejaké nádeje.
nie, tie som ani nemala. nebol to ten správny chlapec. vd'aka tomuto incidentu som sa zmenila a poučila. kamarátky mi povedali, že je zo mňa vd'aka tomu lepšia osoba, pretože už nevyvádzam tak ako vtedy, ked' som mala to svoje divné obdobie. stalo sa to raz a stalo sa to naposledy. nemôžeme za to, ako sa cítime. nemôžeme si nahovárať, že sa nám niečo nepáčilo, ked' pravdou je, že sme sa cítili dobre. nemôžeme zmeniť náš prístup k našim spomienkam, ktoré vychádzajú z toho, ako sme sa cítili vtedy, ked' sa to dialo - aj ked' to nebolo správne. ak robíme veci nesprávne, nemusíme sa tak aj cítiť, hoc vieme, že to správne nie je, a naopak. podstatné je, či sa takto rozhodneme konať aj niekedy nabudúce.

končí sa rok 2016, ktorý bol mojim najprelomovejším rokom za celý život. prvá strata, prvá opitosť, prvý bozk, .. a konečné sebauvedomenie. tento rok mi priniesol veľké zmeny vo vzťahoch s ľud'mi a uvedomila som si nespočetne veľa vecí. niektoré som prehliadala, o niektoré som sa nezaujímala, alebo som na nich ani myslieť nechcela. mala som obdobia, kedy som bola na dne, moje srdce bolo rozpoltené veľkou bolesťou a žiaľom. potom ,,šťasné'' obdobie a napokon čas, ked' som nevedela, čo mám cítiť a prečo vlastne cítim to, čo som vtedy cítila. veľa som sa poučila. preto týmto článkom ukončujem tento rok plný zmien, ked'že najväčšou z nich bolo práve toto.

Hello, December

5. december 2016 at 15:10 | Lany
A je to tu. December. Napokon predsa prišiel, podľa môjho názoru až príliš rýchlo.
Kým však začnem rozoberať svoje plány na tento mesiac, chcela by som ešte zhrnúť celý november, pretože toto obdobie bolo naozaj zaujímavé.
November bol pre mňa mesiac, kedy sa neustále menili moje pocity a emócie. Neustále som cítila potrebu byť sama a to mi teda ani najmenej nepomáhalo. Stalo sa však niečo, čo som ani najmenej nečakala - objavila som svoju lásku k tancu. Doteraz bola niekde skrytá, no museli prísť okolnosti, vd'aka ktorým sa vydrala na povrch akokeby tam bola stále. Začala som sa vciťovať do každého pohybu a prežívať každý tón a toto mi pomohlo od vecí, nad ktorými som sa trápila. Pomohlo mi to potlačiť ich do úzadia, hoc len na chvíľu.
V tomto období som si uvedomovala veľmi veľa vecí a zároveň veľa som si neuvedomovala vôbec alebo som si ich možno uvedomovať nechcela. Zmenil sa môj vzťah s niektorými ľud'mi, dokonca v určitých prípadoch nabral smer, ktorý som nečakala.
Robila som hlúposti. Nie také navonok, na prvý pohľad to vyzeralo úplne nevinne a nikto by nepochopil skutočný zámer, až na pár výnimiek. Myslela som na všetky tie veci, ktoré som naivne považovala za šťastné a privolávala som si ich, dokonca som ich vyhľadávala.
Chodila som na miesto, ktoré bude už navždy odlišné tým, že sa mi na ňom vynoria spomienky, bez toho aby som to dokázala zastaviť. Vedela som, že sa to bude diať a predsa som tam šla. A vtedy ma prekvapilo, akú stopu to vo mne zanechalo. Počula som hlasy pri každom mieste okolo ktorého som prešla. Všetky rozhovory, situácie. Bol to dosiaľ nepoznaný pocit. Akokeby som sa tam zas ocitla, presne v tej chvíli, aj ked' to miesto bolo opustené, tiché, pokojné a plné slnečného svetla. Presný opak. Nedokázala som tomu v tej chvíli vôbec uveriť, aj ked' som veľmi nevedela prečo. Pociťovala som tam tlak, ktorý zmizol až vtedy, ked' som odtiaľ zmizla ja.

Toto obdobie mi charakterizuje pieseň Lost On You, ktorú som počúvala veľmi často. A dokonca som niekde objavila appku Rainy Mood, vd'aka ktorej som sa občas cítila pokojnejšie, či už ked' som len tak ležala a premýšľala, či zaspávala alebo dokonca pri učení. Môžete si ju dokonca zapnúť aj počas písania článkov na blog, navodí vám to oveľa lepšiu atmosféru.
Na december sa teším už dlho, hlavne kvôli tej atmosfére očakávania Vianoc. Márne budem hovoriť, že sa teším na sneh, ked'že všetci veľmi dobre vieme, že žiaden sneh nebude. :D Aspoň nie tu, kde bývam ja. V decembri však chcem robiť všetky tie veci ako zháňaňanie vianočných darčekov, počúvanie kolied, vyvešovanie svetielok do izby. Taktiež by som chcela chodiť po meste a do teplých útulných kaviarničiek na horúcu čokoládu a zháňať tie úžasné dekorácie, ktoré majú v obchodoch a ktoré úplne zbožňujem, najradšej by som vykúpila celý obchod. Teším sa takisto na chvíľu, ktorá bude výsledkom celej tej driny a makania. Ten pocit, kedy budeme tancovať na javisku pred toľkými ľud'mi a prežívať tú krátku a zároveň nekonečnú chvíľu.
Cítim, že v tomto mesiaci nastanú zmeny. Nebudem už myslieť na hlúposti, dokonca už začiatkom decembra sa to zmenilo k lepšiemu. Minulosť je už definitívne uzavretá, rovnako ako mala byť uzavretá už pred niekoľkými mesiacmi, to len ja som za ňou nevedela zabuchnúť dvere. Verím, že ukončením tohto neuveriteľného roka plného miliónmi zmien, príde konečne lepší rok.

"Sometimes, the smallest things take up the most room in your heart."

- Winnie the Pooh....

Prestali sme sa báť príšer pod posteľou, ked' sme zistili, že sú v nás.

9. november 2016 at 18:54 | Lany


Je november. Vonku štípe mráz, hnedožlté listy dopadajú na zem a šuštia pod nohami pri každom kroku. Do vzduchu sa už pomaly zakráda vôňa zimy.
Nevnímam to.
Nedokážem to vnímať, pretože moja myseľ je uväznená v tom dni. Deň, ktorý všetko začal a zároveň všetko ukončil. Ubehli už odvtedy tri mesiace, ale stále je všetko dokonale jasné. V duchu si premietam každučký detail, ktorý mi utkvel v pamäti, a o ktorý nechcem nikdy prísť.
Nemám pocit, žeby sa niečo zmenilo. Teda, zmenilo sa toho dosť. Zmenilo sa tak veľa, až si to ani netrúfam spočítať. Myslela som, že som sa vd'aka tomu zmenila ja. Omyl. Svoje myšlienky a želania nezmením, aj keby som veľmi chcela. Snažila som sa, vrátili sa však naspäť.
Hoci je jeseň, ja stále žijem v minulosti. Neustále sa premiestňujem do tej noci. Cítim teplo na svojej pokožke. Jemný letný vánok, ktorý mi pohládza čerstvo skrátené vlasy. Hudbu, ktorá sa nesie povetrím a ktorú vnímam len minimálne.
Jeho pery na mojich. Jeho jamky na lícach, ked' nadvihne kútiky úst. Jeho prsty v mojich vlasoch.
A zas si kladiem tú istú, dôverne známu otázku. Prečo na to, sakra, stále myslíš? Vypadni odtiaľ. Z mojej hlavy, z mojej mysle, z mojich spomienok. Chod' preč. Nepotrebujem ťa, nechcem ťa. Nemôžem si už dovoliť myslieť na teba.
Ide o ten pocit. Ten si spájam s tebou. A to je problém. Kvôli nemu totiž myslím aj na teba.
Sľúbila som si, že sa do takýchto pocitov nedám zatiahnuť. Že si z toho zážitku nič neodnesiem. Sľúbila som si to ešte v ten deň. Ale ako som si vôbec len niekedy mohla nahovárať, že to so mnou ani nepohne?
Doteraz som nepoznala dôvody, kvôli ktorým sa dali určité veci do pohybu. Nevedela som, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Snažila som sa hľadať odpovede, pretože tie, ktoré mi boli poskytnuté, nedávali žiaden zmysel.
Až som napokon pochopila. Ked' som si uvedomila niektoré veci, zrazu všetky kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. Začalo to dávať zmysel.
Tak prečo sa potom cez to ešte stále neviem preniesť? Niekedy to vyhľadávam, inokedy to príde samo. Nastúpia sny, ktoré mi popletú hlavu. A prídu práve vtedy, ked' si už konečne myslím, že by mohlo byť všetko v pohode. Pretože ked' už na to myslím, myslím na všetko. Na všetko. A ten pocit prázdnoty za tým nastupuje hned', akokeby k tej spomienke už patril odjakživa.
Ako sa len mohlo všetko tak obrátiť? Najprv si to bol ty, kto sa snažil. Viem, že si v tom možno videl nejakú budúcnsoť. To ja som bola na začiatku tá, ktorá si držala odstup. A viem, že teraz by som to urobila znova. Tak prečo sú potom moje myšlienky tak odlišné od mojich činov?
Pretože sa mi to páčilo. Týmto neoklamem nikoho. Páčilo sa mi to a nie je mi to ľahostajné ani po takejto dobe. Cítila som sa pri tebe inak. Bol si človek, ktorý vo mne niečo prebudil. Ty si bol ten prvý človek. A práve toto ťa odradilo.
Písal si mi. Pýtal si sa na mňa. Zaujímal si sa.
A ja som sa opäť uzavrela. Pred tebou, aj pred tými spomienkami. Bála som sa, že som to v tej chvíli už nebola ja. Myslela som si to o sebe dlhú dobu, aj ked' ma ľudia, ktorým dôverujem, presviedčali o opaku. Lenže teraz už viem, že som sa mýlila. Bola som to ja, celú dobu. Bolo to moje skryté ja, ktoré sa vydralo na povrch pomocou alkoholu. Ale vyšlo na povrch. A ty si bol v tej chvíli pri mne, a umožnil si mi cítiť a prežívať veci, o ktorých som dovtedy nič nevedela.

Let's take a drink of heaven
This can turn around
Let's raise a glass or two
To all the things I've lost on you
Tell me are they lost on you?

Najhoršie na tom je, že inak to už nebude. Ostane len ten pocit prázdnoty, ktorý sa objaví vždy, ked' si na to spomeniem.
Ale všetko malo byť inak. Nebola to tá správna chvíľa. Zmenilo sa tým všetko.

Tak na to už nemysli.
No tak.

Smietky posledných dní // Autumn playlist

15. october 2016 at 17:45 | Lany

Fúha, po mesačnej odmlke som tu späť a musím povedať, že blogovanie mi veľmi chýbalo. Od konca leta a prakticky od chvíle, ked' začala škola, som sa opäť dostala do zvyčajného kruhu, ktorý sa skadá zo školy, učenia, tréningov a opäť učenia. A tak pomaly prišiel nielen nedostatok času na blogovanie, ale aj menšia nechuť niečo napísať. Avšak život ide d'alej a ten môj takisto, takže končne prišiel aj čas na nejaký denníčkovský článok.



Jeseň prišla veľmi rýchlo a s ňou aj studené počasie. Ani nemôžem uveriť tomu, že polovica októbra je už za nami, ten čas letí neuveriteľnou rýchlosťou. Ked' som si čítala svoj posledný článok, spomenula som si, aké pocity a myšlienky mi vírili hlavou pred mesiacom v septembri. Celý článok bol totálne zmätený, zúfalý a plný mojich emócií, dokonca z neho ani presne nevyplýva, o čom v ňom vlastne hovorím. No, to obdobie je už za mnou, chvalabohu. Samozrejme, prídu momenty, kedy na to ešte pomyslím a nie je mi všetko jedno, ale každý deň pri mne stoja ľudia, bez ktorých si svoj život už neviem predstaviť a ktorí mi pomáhajú nemyslieť na zlé veci. V živote prídu momenty, ktoré nás prekvapia a vyvedú z rovnováhy, ale musíme byť pripravení, ked' prídu.
Takže momentálne je mi fajn, ak sa to tak dá povedať. Snažím sa mať dobrú náladu, vzorne sa pripravovať do školy, robiť to, čo ma baví, byť s tými, ktorých mám rada a nemyslieť na hlúposti, na ktoré by som myslieť nemala. Tento pondelok bude imatrikulácia prvákov v štýle 80. rokov, takže sa mi snád' podarí na jednu noc úplne sa odreagovať od všetkého stresu.

A nejaké tie plány na jeseň? No, tak hlavne veľa čítať, pretože kniha je tá najlepšia vec, ako sa odpútať od reality. Pomaly prichádza obdobie Dušičiek. Mám z toho strach, pretože teraz to bude prvýkrát, kedy to budem vnímať úplne inak ako som to brala doteraz. Na cintoríne som nebola od zimy, presne odo dňa, ked' napadol prvý sneh. Budem sa snažiť nespadnúť do toho smútku opäť.

Wake me up when September ends

18. september 2016 at 20:31 | Lany
Neviem, ako mám vlastne opísať ten pocit. Som nahnevaná? Smutná? Sklamaná?
Cítim sa podvedená? Alebo som rada, že som sa zbavila toho ťaživého zmäteného pocitu?
Vlastne možno všetko dokopy.
Aj tak neviem ako mám, sakra, ten pocit opísať. Hm.

Myslela som na to celý mesiac. Celý jeden sprostý mesiac, ked' som nevedela na čom som, čo si mám myslieť o tom, čo sa stalo, či to on vníma rovnako a tak d'alej. Čo by som mala robiť a čo nie, aby som svoje rozhodnutie neľutovala ale napriek tomu som s ním bola spokojná ale hlavne sama so sebou. V podstate mi uľahčil robotu. Urobil to za mňa. Mala by som byť rada, nie? No nie som. Mala som to urobiť prvá, mala som to spraviť ja, nie tá druhá osoba. A ešte k tomu to ani nespravil poriadne. Mám pocit, nič nie je vyriešené, no zároveň je.. ale ja som zmätená ešte viac. Oveľa viac. Nepovedala by som, že je to možné, ale, ty vole, ono to fakt možné je.
Sakra, prečo si len musím zapisovať všetky svoje pocity, všetko, čo sa vtedy stalo?? Prečo si len chcem pamätať všetky nezabudnuteľné okamihy môjho života a vtedy, ked' by som na ne najradšej zabudla, tak sa to už samozrejme nedá? Pretože na to myslím viac, akoby som zrejme mala. Nie stále. Ale viac akoby som mala. A pripomínam si to. Pesničkami. Fotkami. Videami. Všetkým, čím sa len dá. A ešte k tomu na to myslím. Hm. Asi by som s tým mala prestať. Ale to je ako zobrať malému dieťaťu obľúbenú hračku a prikázať mu, aby za ňou neplakalo. Nie je to také ľahké. A ked' už na to nemyslím, fakt nemyslím, tak jasné že zrazu príde nejaký spúšťač, len tak odnikiaľ, a ja som zas na začiatku.


Nejde o to, žeby ma to trápilo. Ja sa netrápim. To vôbec nie. Teda nie kvôli tej udalosti, tej osobe. Ale ten pocit. To bude ono. Ten pocit mi chýba. A ako. Vždy, ked' si na neho spomeniem. Pretože ked' už som ho raz okúsila, chcem to zažívať znova a znova. A znova. Ale prirodzene. A to je ten probém. Neviem, čo mám sledovať, či nejaké náznaky, alebo niekoho.. Kde ten pocit hľadať. V jednej chvíli, tej jedinej chvíli som ho našla len tak zrazu, úplne nečakane. Ale našla som ho. Bol to ten pocit... Ibaže nebol správny. Nie, nebolo to správne. Potrebujem nájsť ten istý pocit, ale musí byť správny.
Trpezlivosť? Tá bola mojim záchytným bodom veľmi dlho. Nie, neviem, či sa dokážem vrátiť späť do toho štádia, kedy to tak bolo. Pozrime sa pravde do očí, už to proste nebude ako predtým. Nie, už nie. Hm. Poznáte pesničku Littlest things od Lily Allen?

Sometimes I find myself sittin' back and reminiscing
Especially when I have to watch other people kissin'
And I remember when you started callin' me your miss's
All the play fightin', all the flirtatious disses.

Počúvam ju tak často, že tieto verše poznám naspamäť, je to akási moja mantra. Niečo mi totiž pripomínajú. Vlastne trochu zodpovedajú mojej situácii. Tak asi preto ju tak často počúvam. A ešte preto, že je smutná a taká trošku depkárska.
Niekedy si pripadám ako blázon, kvôli viacerým veciam. Smejem sa vtedy, ked' by som nemala a som vážna vtedy, ked' by som mala byť veselá. Snažím sa ovplyvniť svoju náladu ale len málokedy sa mi to podarí zahrať presvedčivo, preto to radšej nerobím, k ničomu by to neviedlo. Neviem dobre predstierať. Tí pozornejší ma hned' prekuknú. A obklopujú ma hlavne takí ľudia. Takže to fakt nemá zmysel.
Asi ako tento článok. Ani ten veľmi nedáva zmysel. Možno akurát mne. Nevadí. Život nie je vždy fér.
Ale nie, bude dobre, život je krásny tak sa smejte. Aj ja sa budem smiať. Ked' ma to prejde.
 
 

Advertisement

© 2013 - 2017 M Y - S W E E T - W I N T E R. B L O G . C Z | home | archive | blog.cz