myself

Posledná a prvá

8. october 2018 at 23:24 | Lany
Keď ťa vidím stáť pri okne
niekde medzi temnotou a svitom hviezd
stojím v tieni a rozmýšľam,
rozmýšľam nad tým,
či sa niekedy dostaneš
za bránu svojich prekrásnych miest

V tom tieni za tebou
cez jemný závoj, za ktorým ma nevidíš
prechádzajú moje prsty..
chcú ti iba ukázať tú krásu,
na ktorú nedovidíš

Mýliš sa, láska moja, ak si myslíš,
že "navždy" nie je pre všetkých

Predsa vidíš naše schody počas tých hrejivých zimných nocí
predsa vieš, že osud si teba aj mňa
vzal do svojej vlastnej moci

Koľko času bez seba budeme potrebovať,
kým pochopíme,
že je ho zrazu málo?
Prečo stojíš v tej tme
chrbtom ku mne,
čo sa to s nami stalo?

Čo sa stalo, keď každý jeden deň
vychádza slnko,
rovnako, ako to moje
a u teba iba zapadajúce lúče
vedú vzájomné boje?

Chcem sa za tebou rozbehnúť
a znova prežiť naše navždy
Alebo jednoducho skončím tak,
že budem sama kráčať
v chladnom jesennom daždi

Nič netrvá večne,
ani novembrový dážď,
ani lúče,
ani naše nemé piesne..

jediné navždy, ktoré stále trvá,
je s tebou,
láska moja,

moja posledná aj prvá.

Dvere

31. may 2018 at 1:06
Sedela na rovnakom mieste ako predtým. Čakala tam na mňa, jej oči už žiarili nedočkavosťou. Vždy som sa nad tým musela pousmiať, bolo to milé, pretože tak žiarili len vtedy, keď sa na niečo tešila.. Pamätám si na to, hoci sa veci zmenili.
- Myslela som si, že neprídeš.
Pousmiala som sa. Bola presne taká krehká, ako som si ju pamätala. Zvyčajne bola pred ľuďmi veľmi hanblivá a plachá, no teraz po tom nebolo ani stopy. Vyzerala byť sama sebou rovnako ako ja.
- Ubehlo už veľmi veľa času, no momentálne tu chcem byť len s tebou.
Hneď som zbadala, že tieto slová jej veľmi nedávali zmysel. Očividne ich nečakala. Snažila som sa usmiať, no neúspešne - prekukla ma. Divné, že som sa o to vôbec snažila. Tak som to skúsila znova.
- Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy si odišla. Spolu s tebou postupne odchádzali aj ďalšie..
Prerušila ma.
- Prečo tu chceš byť len so mnou?
Nastalo ticho. Chvíľu som si ju premeriavala.
- Pretože som tam už bola dlho.
- Kde?
- Vonku.
- Vonku?
- Áno.
Vstala som a podišla som k oknu. Cez jemné záclony prenikali do izby hrejivé slnečné lúče. Chýba mi toto miesto, hoci postupne ho nahrádzali čoraz tmavšie a zložitejšie izby. Táto bola jednoduchá: svetlá a pokojná, no bolo tam všetko, čo som potrebovala. Vrátane nej. Obrátila som sa. Sedela tam vo svojej fialovej nočnej košieľke, ktorá jej bola veľká. To sa jej vždy páčilo, lebo za ňou mohla jemne viať, keď sa točila. Pozrela som sa jej do očí.
- Odišla som, pretože nikto nevidí, čo sa tu deje. Čo sa deje vo mne.
- A ona..?
- Ona.. už odišla.
- Ako to myslíš, že odišla?
Jej telíčko sa začalo chvieť.
- Odišla. Už pred nejakým časom.
- Nie, nemohla.
Jej detské oči sa zrazu zaliali slzami. Boli inej farby ako tie moje, boli čistejšie, bez toľkých odtieňov. Pamätám si, že som kedysi mala rovnaké oči.
Chcela som ju vziať do náručia, pohladkať po svetlých vláskoch. Aj mňa to ešte bolelo. No rovnako, ako keď nevieme, čo nám prinesie nový deň, nemohla ani ona tušiť, čo jej prinesú tie jej.
A tak to malo ostať.
- Nerozumiem tomu. Ty predsa nikdy nechceš byť sama.
- Nechcem.
- Prečo si potom tu?
- Si silnejšia ako ja.
- Vždy som nad tebou premýšľala a toto mi nikdy nenapadlo. Som predsa slabšia ako ty.
- Si sama sebou. Si to ty. A ja tebou už viac nie som. Nie som to už ja.
- No niekde hlboko vnútri si, však? Inak by si nebola tu.
- Máš pravdu, nebola.

Čosi mi nahováralo, že vôbec netuší, o čom sa rozprávame. Boli sme ako dve poletujúce vtáčiky vo veľkej klietke, pričom len jedna z nás vedela, kde sa nachádzame. Ja som jej nemohla o klietke povedať a ona nemala vedieť, kde poletuje. Tak to malo byť.

* * *

- Budem musieť odísť.
- Nechoď..
Povedala to slabým hlasom a pozerala pri tom do zeme, no napriek tomu som vedela, že to myslí vážne. Keď to povedala, zahrialo ma pri srdci. Vždy ma poteší, keď mi to ľudia povedia, hoci to od nich nepočúvam často. Zvláštne, že niekedy je také ťažké povedať druhým presne tie veci, ktoré potrebujú počuť. Deti sú v tomto iné. Povedia všetko.
Zrazu vstala a naklonila sa ku mne akoby ju niečo zaujalo. Pozerala mi pritom do očí.
- Tvoje oči žiaria, máš v nich iskry. Preto si sa mi zdala od začiatku iná.. Tešíš sa na niečo?
Musela som sa rozosmiať. To ju zmiatlo ešte viac.
- Nie, nie, to je už úplne iný príbeh.
Nič viac som k tomu nepovedala. Len som sa znova rozhliadala po izbe a snažila som sa prísť na to, kedy toto miesto prestalo byť mojím domovom.
- Nenechávaj ma samu.
- Ty predsa nie si sama..
- Nemyslela som seba ale teba..
- Ani ja nie som sama.
- Čoraz viac sa od seba vzdaľujeme, preto si sama. Odchádzaš.
- Viem.
- Preto si teraz tu, však?
Neodpovedala som jej. Nevedela som, čo tu robím. Nevedela som, čo robím vo všetkých tých izbách, do ktorých vstúpim. Ako by som aj mohla?
- Prichádzam, pretože hoci sa vzďaľujem, nikdy na teba nechcem zabudnúť.
- Uchovala som ti veľmi veľa spomienok, na ktoré nikdy nezabudneš, ver mi.
O tom som nepochybovala.
Už som to nechcela dlhšie naťahovať. Naposledy som sa poobzerala po izbe, hodila som ešte jeden pohľad na posteľ, kde sedela. Nôžky jej viseli nad zemou.

Keď som za sebou zavrela dvere, počula som jej jemný detský hlások spievať pesničku. Poznala som ju. Začala som si pospevovať. Spievali sme rovnakú pieseň a ona o tom ani len nevedela.

Úlomok

6. march 2018 at 18:02 | Lany
Aké je to zrazu ťažké, však? Písať o niečom, čo ani sama nepoznáš. O myšlienkach, v ktorých si stratená. Sú cudzie. Rovnako ako keď sa ocitnete na mieste, kde ste nikdy predtým neboli.
Haha. Mám chuť sa smiať. Teda vlastne, keby som mohla. Ale to veľa ľudí nepochopí, nie? Smejú sa vám pred očami a očakávajú, že sa pridáte. Že vymeníte svoju tvár voskovej figuríny za lepšiu, kvalitnejšiu masku.
Nie. Nie, .. prečo vlastne? Pretože sa nedá pozerať na toľko úbohosti v jednej osobe, bez toho, aby ste hneď nemuseli odvrátiť zrak. Nájsť si nejaký lepší, atraktívnejši objekt. Na ktorý je radosť pozerať sa. Všetci to chceme, nie?
NIe.
Nie? .. Ale áno.

Každému som vždy tvrdila, že nemám rada ľudí. Že neviem zniesť ich prítomnosť, ktorá mi občas vadí. Tieto vety sú veľká lož. A ja nikdy pred sebou skutočne nepriznám, ako je to naozaj. Pravdou je, že potrebujem ľudí. Nielen svojich najbližších, ktorí sú tu pre mňa a ktorí ma poznajú takú, aká skutočne som.
Vždy som chcela, aby ma ľudia prijali. Aby ma vedeli pochopiť, no namiesto toho ma zabalili do neviditeľného plášťa. Možno som im s tým pomohla, ktovie. Tak prečo sa ku mne vždy správajú akoby som tam nebola? .. No. To je už ale jedno. Tvárim sa, že ich nepotrebujem, aby som zakryla to, že v skutočnoti to je naopak. Tvár sa mi sama sformovala do výrazu, ktorý sa s tým snaží vyrovnať. Vyjadruje bezvýraznosť a dáva najavo to, čo vždy videla u druhých. Nezáujem. Ten zároveň vyvoláva nevšímavosť u ostatných, takže to navždy bude bludný kruh, z ktorého sa nedostanem.

Ktorá časť mňa mi vie povedať, čo je to láska? Koľko z môjho utrpenia bolo skutočne kvôli nej?

V myšlienkach tu znova sedím, ukrytá spolovice v tieňoch, spolovice v nejasnej žiare slabnúceho mesačného svitu. Doznievajúceho. Život a smrť. Viem, že nedokážem skutočne porozumieť tomu, čo sa deje presne vo chvíli, keď matne zbadám samu seba. Nehybnú, s otvorenými očami sledujúcimi vlastnú nočnú moru. Ľudia pod tou istou strechou, ktorí občas prejdú okolo môjho tieňa, sú rozmazané machule zvukov, ktoré zriedka preniknú cez sivastú hmlu v mojej temnote. Je medzi nimi aj spleť myšlienok medzi ktorými tak vyčkávam na tie vlastné, hoci dlho neprichádzajú. Drobné náznaky svetla na nočnej oblohe sa neodzrkadľujú na pozadí ťažkého závoja pod mojimi viečkami. Dokážem vnímať len to ohlušujúce ticho, ktoré nie a nie zmiznúť.. A napokon si hovorím, aké je odrazu ľahké, aké je ľahulinké pominúť sa.. a navždy splynúť s touto tmou.

No a teraz.. Po tom čase už nespoznávam ani osobu sediacu v tieňoch. Alebo áno?
Kvôli akej láske teraz cítim horúce slzy?.. Slzy niekde hlbšie ako na mieste, na ktorom po nich ostane len teplá slaná stopa jednej jedinej kvapky z rozbúreného mora.

Úlomky

31. august 2017 at 14:36 | Lany

schúlená v náručí nehybnej letnej noci
kde sny prestali byť v tvojej moci
unášané k miestam, kde cítiť krehkosť hlasov
sťa ľahučký vánok zblúdený vo vlasoch

vieš, že našlo si ťa šťastie
no to sa ti ľahko hovorí
nechávaš radšej nežným prameňom sĺz narúšať
nepoškvrnený blankyt letnej oblohy

sťaby po bodľavom koberci tŕňov prechádzal si sa bosý
hľadíš na tie svoje drobné kvapky rosy
nepostrehneš, keď sleduješ ich tak zasnene
že leto strieda zaschnutá paleta jesene

Metafora.

19. august 2017 at 18:24 | Lany

,,Je to metafora, pozri: Vložíš si zabijaka medzi zuby, ale nedovolíš mu, aby ťa zabil."


Niekedy stačí len pár metafor a zrazu sme niekto úplne iný.

Prečo chce vždy tak veľmi stúpať ku hviezdam? Na miesta, kde je všetko iné, tam, kde má nezmyselný pocit, že sa môže len tak dotknúť neba. Ty veľmi dobre vieš, prečo ťa to tam stále láka. Stále ti to nedá pokoj, však? Povedz mi, tu v tejto tme, tu, kde nikto nenačúva šepotu našich rozhovorov - ako dlho ešte?
Vedela si celý čas, že sa tam dívaš len na jednu hviezdu? Čím ťa tak upútala, keď ju sotva vidno? Netvár sa, že na tom nebi nie je a že nesvieti pre teba. Spálila ťa, prečo ti je to jedno? Napriek tomu si prišla až sem, len aby si ju mohla vidieť. Zabudla si, že spadla už dávno. Klam však ďalej samú seba.
Nič iné nevieš.

A potom prichádzajú metafory. Vždy sa ti páčilo tvoriť metafory. A teraz vieš, že si na tom správnom mieste, kde môžu vzniknúť. Cítiš to, však? To falošné teplo vo svojom vnútri. On je zrazu všade naokolo. V tvojich očiach, v tvojom ľahkom smiechu a ako vánok, ktorý rozkolíše myšlienky. Zas odíde a potom sa na chvíľu opäť objaví. Zmier sa s tým, že sa vracia. Možno to nie je normálne, no nič iné si nemôžeš dovoliť.
Nachádzaš tam odpovede, niektoré si chcela počuť. No niektoré ťa prekvapia, hoci až neskôr a na úplne inom mieste. Pretože to miesto je špeciálne tým, že všetky zlé veci sa ho vôbec netýkajú. A keď si tam, teba tiež nie. Však?
Minulosť sa nedá vrátiť, no vraciať sa k nej dá až neobyčajne ľahko. No.. povedz mi o tom viac..

Paradoxom je, že človek vždy zabúda. Občas zabúda na meniny svojich členov rodiny, zabudne, kde nechal kľúče alebo si nevie spomenúť na znenie vtipu práve vtedy, keď sa niekto opýta Nepoznáš nejaký mega skvelý vtip? Zabúda sa veci vyslovené po niekoľkých pohároch vína, občas aj celé dialógy. Všetci zabúdame. Existuje však pár výnimočných prípadov. Na také sa zabúda len ťažko, hoci môžu prebiehať za podmienok, ktoré poskytujú oveľa menšiu šancu na ich zapamätanie. Neskôr by ste si to možno dokonca priali. Váš mozog si však s vami spraví, čo chce. Nielen, že nezabudne vôbec nič, pamätá si aj detaily, ktoré ste tak jasne nevideli ani len vtedy, keď ste ich mali pred očami. Takých situácií je v našom živote viac.
A niekedy, v tých zvláštnych prípadoch, ktoré v sebe skrývajú určitú krásu, sa s nimi dá vyrovnávať aj pomocou metafor.

Sedela zahalená nocou a slabým jasom hviezd, ukrytá vo vlastnom tieni. Jej oči, cez deň slepé, pohlcovali temnotu, akoby ju mohla zachrániť. Nachádzala v nej útechu, hoci jej nemohla nič ponúknuť.

Kedysi som mala jednu bábiku. Teda, mala som viac bábik, no najviac mi záležalo na tej jednej jedinej. Pripadala mi krásna aj po rokoch, keď sa jej už trochu ošúchala farba z pier a ani jej dlhé blonďavé vlasy neboli také hebké ako kedysi. Vlastne som sa s bábikami hrala dosť dlho. Vymýšľala som im vždy nové a nové príbehy, životy. Zlom prišiel zo dňa na deň, odrazu to pominulo. No občas, keď si na ňu spomeniem, mi vždy príde rovnaká. Často som vtedy žila vo svete fantázií, prišlo mi to také skutočné. Keď sa o to snažím teraz, nejde to. No to je normálne.
Zlom príde zo dňa na deň. Príde, keď necháte svoje hračky zapadať prachom a začnete dospievať. Keď hľadáte samých seba a zažívate situácie, ktoré vás menia. A znenazdania príde aj vtedy, keď tvoríte metafory, sedíte uprostred chodníka a smejete sa kvôli hviezde, ktorá nechce padnúť z vášho neba.. a zrazu chcete byť opäť dievčatkom so svojou bábikou.

Všetko sa narušilo. Moje myslenie, predsavzatia, sľuby. Všetko je preč. Opäť som to obetovala citom. Prečo sa vždy všetko vo mne musí podriaďovať len im? Prečo ma vždy napokon premôže temnota vo mne? Už ani nemyslím. Opäť nerozmýšľam, smeruje to k niečomu.. Chcem to sama alebo nie? Kedy mi už bude záležať na odpovedi?.. Asi to napokon vždy dopadne takto. Asi nakoniec vždy všetci uhádnu, ako to skončí. A ja len donekonečna zatváram oči, pred niečím, čo má byť zrejme pravda. Koho chcem vlastne oklamať? Myslela som, že nikoho, no očividne klamem všetkých vrátane samej seba. A ani si to celý ten čas neuvedomujem, až kým sa nenaskytne príležitosť, ktorá mi to premietne pred očami. Každý chce zo mňa niekoho iného, niekoho takého, kto najviac zodpovedá ich predstavám. Ak sa snažím vyhovieť jednej strane, automaticky sa stiahnem z tej druhej. Musím nájsť samu seba, no ani len na toto hľadanie asi nie som predurčená práve ja.. Ktovie, čo by som našla a ako by som to prijala.
Pravdou je, že temnota, ktorá vo mne je, ma môže premôcť tak rýchlo, že mi zatieni aj zrak. Veľakrát to už spravila, veľakrát zašla priďaleko. Možno len striehne a čaká na svoj čas. Príde náhle a nepozorovane, a keď sa napokon stiahne späť do úzadia, nechá ma samu s výčitkami. S otázkami. Bojím sa, že ja sama to občas niekedy chcem. Je to moja voľba. Voľba, ktorej sa poddám. Nedokážem presvedčiť samú seba. Je rozdiel niečo úprimne chcieť alebo len nechať sa unášať tým, čo nás už dávno láka. No naše skutky medzi tým nerozlišujú. Nikto sa nezamýšľa nad tým, na základe čoho boli spravené - v tej chvíli, keď sa konajú.

Tieto riadky si napísala už dávnejšie. Nemohla si ich vymazať, pretože vtedy si to takto cítila. Už sú ti nanič. Môžeš začať písať nové riadky, nové príbehy, Presne tak ako pri svojej bábike.

Cítila prázdnotu. Nie takú tú osamelosť, keď človek nemá nikoho, kto by tu pre neho bol. Nebola sama. Mala pri sebe ľudí, ktorí ju ľúbili a ktorých ľúbila aj ona. Nikdy nemala pocit, že je skutočne sama. Tento druh prázdnoty je úplne iný. Pociťovala skôr akýsi smútok za niečím, čo sa ako malá iskra náhle objavilo v jej živote, no zanikla rýchlejšie, ako vôbec začala vznikať.
Vyzerá to tak nevinne, akoby ani o nič podstatné nešlo. Tá malá iskrička však pre ňu bola najdôležitejšia. Zmizla však skôr, ako sa dokázala premeniť na oheň.
Prečo má však pocit, že jediným človekom, ktorý všetkých zrádza, je ona sama?

Osemnásť.

4. june 2017 at 20:21 | Lany
Väčšinou v nadpise bodku nedávam, a predsa tam teraz je. Dôvod to zrejme žiaden nemá, no každý si to môže vyložiť po svojom. Niečo to vyvoláva, keď sa na to tak človek pozrie..

Je to možné? Mohla som ja zabudnúť pridať článok v deň svojich osemnástych narodenín? Mohla... Takže namiesto toho, aby som ho napísala 24.mája, píšem ho až teraz. Vlastne som v ten deň nebola doma, no to je jedno. Mám pocit, že to vlastne nijak zvláštne neriešim. Pravdupovediac, pozrela som sa na tému týždňa a tak trošku mi zaplo, že by som zrejme mala/mohla/musela napísať aspoň pár riadkov na túto veľkú vec, no ani len to neviem spraviť tak, ako sa patrí. (fuck)

Vždy som si osemnástku predstavovala úplne inak. Veľkolepo. No predstavovala som si inak najmä samú seba. Nejde o to, žeby mi niečo chýbalo. Prišli zmeny, a to dosť veľké, také veľké, že už si dokonca neviem presne vybaviť svoj život pred nimi, no bol taký.. ochudobnený. O určité pocity, situácie, ľudí, spomienky.. Vidím, že môj život sa mení, čím ďalej, tým viac. Niekedy sa zľaknem tých vecí, ktoré sa dajú do pohybu, až kým napokon nezistím, že je to vlastne normálne a veľa ľudí s tým už skúsenosť má a nové je to len pre mňa. Všetko ostatné boli len moje detské predstavy, prepretkávaná sieť myšlienok a plánov z hlavy dievčaťa, ktoré nemohlo poznať okolonosti a najmä realitu.
Nijak zvláštne som narodeniny neoslavovala. Predovšetkým som ich strávila s ľudmi, na ktorých mi záleží a to jediné mi vlastne stačí. Bola som šťastná. A k dokonalosti chýba už len tak málo. No nechcem dokonalosť. Pripomínalo by mi to, že stratiť ju by bola neskutočná bolesť, a s týmto pocitom žiť nechcem. Nedokonalosť patrí k životu a prísť o ňu by znamenalo prispôsobiť sa zmenám.
Neznášam zmeny.

Takže dospelosť v mojom podaní vyzerá za tých pár dní všelijako. Smiech. Plač. Radosť. Výčitky. Psychotropné stavy. Ťažko filozofické myšlienky. Melanchólia. Pohár vína. Sledovanie nočnej oblohy. Hľadanie metafor na svoje vnútro.

Vlastne sa toho veľa nezmenilo.. Teda až na ten pohár vína, treba na to ísť s mierou. Pripíjam na ľudí, na tých ľudí, s ktorými ma život zmysel a krásu a na nezabudnuteľné spomienky, ktoré boli, sú, a ktoré ešte len prídu.

Arrivederci.

We are all broken, that's how the light gets in

16. april 2017 at 14:03 | Lany
.And so being young
.and dipped in folly,
.I fell in love
.with melancholy.

.- Edagar Allan Poe

sedíme v tichu popretkávanom našimi myšlienkami. spomienkami. hľadíme na mesto pod nami, na mihotavé svetlá, ktoré sú viditeľné len v tejto tme. keď zanikne tma, zhasnú aj svetlá. v tejto nekonečnej chvíli, keď sedíme na studenom chodníku opretí o zábradlie a snažíme sa znova vidieť cez hrubnúci závoj minulosti, uvedomíme si, akí sme vzdialení. od ľudí tam dole pri svetlách. od ľudí vo veľkých domoch za nami. sme len dve tmavé bodky potichu sledujúce svetlá mesta v diaľke. toto nás spojuje. sme mladí, opierame sa jeden o druhého a z očí nám stekajú slzy kvôli veciam, ktorým ani len nerozumieme. odhaľujeme si najdôvernejšie tajomstvá, ktoré majú pre nás najväčšiu hodnotu, no v hĺbke duše sa bojíme, že v skutočnosti žiaden zmysel nemajú. okolitý svet neexistuje. sme len my v našej vlastnej bubline tínedžerských melanchólií a svet v diaľke pod nami.


stalo sa veľa vecí. niektoré sú už dávno zapadnuté prachom, iné naopak nechcú ostať zabudnuté. dni sú ako každé iné. niektoré úplne obyčajné, iné menej, no všetky plné stereotypu. v noci je to však inak. odrazu si všimneme veci, ktoré sú každý deň nevideteľné. aké zvláštne, že keď sami odrazu prestaneme vnímať bežné veci, tak si zrazu všimneme tie, ktoré sú našim očiam každý deň neviditeľné. odrazu sa neponáhľame. prechádzame sa po tme bez toho, aby sme potrebovali svetlo. pretože keď si oči privyknú na tmu, je už pre ne ťažké vrátiť sa naspäť do svetla. tmavá opustená lavička zahalená tieňmi stromov sa stáva naším verným priateľom. tu máme pocit, že môžeme byť konečne sami sebou. že môžeme konečne dovoliť slzám vyjsť na povrch. nikto nás nemôže zbadať, nikto okrem nás ich nemôže zastaviť. toto miesto je ako stvorené pre všetky myšlienky, ktoré sa nám preháňajú v hlave. ach, to krásne neviditeľné miesto. aké je odrazu ľahké zmiznúť..

kedysi... kedysi sme boli deti, pamätáš?
kedysi...

Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.

Hviezdy

13. january 2017 at 18:05 | Lany
Vravíš, že obdivuješ oblohu
A pritom pozeráš len na hviezdy
Tie malé žiarivé úlomky svetla v náručí nekonečnej temnoty
Tvoje oči sú slepé odrazom neba v nich
Lenže
Čo ak sme my ako tie hviezdy?
Žiariace časti skladačky
Ktorá sa nikdy nedá dokopy
Pri každom pohľade na nočnú oblohu
Vidíš ich stáť bok po boku
Bez toho aby si si uvedomil
Akí vzdialení sú si v skutočnosti

Vidíš padnúť hviezdu
A čo si želáš?
Tá, ktorá bola spočiatku v tvojich očiach obdivovaná
Spadla zrazu v odraze tvojich očí
Bez toho, aby si si ešte niekedy pamätal
Ktorá z nich to vlastne bola
Spadla z nebeských výšin na chladnú zem
Tebou navždy zabudnutá

Walking with a true friend in the dark is better than walking alone in the light.

4. january 2017 at 23:15 | Lany
No dobre, chcela som tento citát napísať v reči svojho kmeňa ale nemohla som si pomôcť, on znie tak úžasne len v angličtine. Snád' nabudúce.

Hm, asi iba ja som schopná napísať o určitej udalosti až počas d'alšieho roka.
Je mi jasné, že asi na 99,9 percentách blogov nájdete nejaké novoročné články, ale nečakajte, že aj tento bude taký. Ja som na takéto formalitky nikdy nebola.


Môžeme si dopredu premyslieť veľa vecí, nikdy si však nedokážeme naplánovať spomienky. A tie najkrajšie spomienky prichádzajú spontánne, bez toho, aby sme si vôbec naplno uvedomovali, aký zázrak prežívame.

Fúú, ako som si tak všimla, moje články sa od určitého momentu dosť zmenili a asi si už aj všetci vieme domyslieť, kedy približne to bolo. Sama som najprv nepostrehla tú zmenu, no teraz je viditeľná. Môj blog mi príde nejaký čiernobiely, sivý, bez farieb a bez života a do istej miery aj články na ňom. Začala som písať básne, melancholické a zároveň krásne, a to som nikdy predtým nerobila. Zistila som, že ma to napĺňa a že jedine takto dokážem úplne presne vyjadriť svoje pocity. Taktiež všetky posledné články sú písané o mojich pocitoch, zážitkoch, ved' už niekoľko mesiacov všetko pridávam do rovnakej rubriky. Potrebovala som sa jednoducho stále vypisovať. Aj tento článok síce patrí do rovnakej rubriky.. čo už. :D Bude to už konečne veselšia verzia môjho života.

Takže.. skončil sa starý rok a zatiaľ sa žiadne zmeny nedostavili, ved' ešte ani nemali kedy. Ale mám pocit, že som ho ukončila s dôstojnosťou a rešpektom. Nechala som za sebou všetko minulé, aj to nevypovedané. Je mi jasné, že už nedostanem všetky odpovede na otázky a neuskutočním už veci, ktoré som ešte chcela urobiť, no budem sa snažiť prijať všetky zmeny, ktoré nový rok prinesie, či už tie dobré alebo zlé. Človek si napokon zvykne na všetko, ak má dostatok času.

Pripadám si ako na hojdačke. Raz som šťastná a mám pocit, že ma takmer nič netrápi, inokedy akokeby sa na seba kopilo stále viac a viac vecí, ktoré spôsobujú, že moja nálada sa ocitá pod bodom mrazu. A mám už naozaj dosť rečí o pozitívnom myslení alebo podobných motivačných hlúpostiach. Mojím názorom je, že optimisti a pesimisti iba klamú sami seba prifarbovaním reality. Snažím sa byť realistka, takže sa potom nečudujem, aké nálady väčšinou mávam. :D

Silvester som vnímala ako celkom obyčajný deň a ani som ho poriadne neoslavovala. Deň predtým som však zažila úžasný a úplne spontánny zážitok na ktorý by som ešte v to ráno ani nepomyslela. Ako zvyčajne, aj v ten deň som bola na brigáde, ktorú som začala robiť štyri dni pred Silvestrom, ked'že bola len počas tohto obdobia. Po nej som mala ísť na naše triedne prázdninové stretko ale napokon sme skončili úplne inde ako sme mali pôvodne v pláne. Bol večer a my sme sa túlali mestom vysvieteným svetlom pouličných lámp a rozmýšľali sme, kam v tej zime pôjdeme. Napokon niekto dostal nápad ísť na pivo, ktoré síce zvnútra zahreje ale ja pivo neznášam. Doteraz neviem ako som sa na neho dala prehovoriť, každopádne celý večer sme mali veľkú zábavu a ani na sekundu sa nikto nenudil. Potom asi po hodine sme išli do karaoke a to bol vlastne môj nápad, ktorý sa ukázal ako najlepší nápad na svete. Už celou cestou tam sme vyspevovali, mali sme šťastie, že vtedy ešte nebol nočný kľud. Celý večer som sa smiala, spievala, tancovala, hrala stolný futbal a užívala si úžasnú atmosféru s mojimi kamarátmi a presne toto mi chýbalo, celá tá spontánna zábava a radosť v duši. Doteraz však rozmýšľam, ako je možné, že som sa odvážila spievať pred všetkými tými ľud'mi, to pivo zrejme nebolo až tak na škodu.. :D

Ale tak nedá mi aby som tento článok neukončila tým, že vám všetkým poprajem šťastný nový rok 2017 nie? Ved' predsa len vás mám rada a tento rok som prežila viac menej aj vo vašej ,,spoločnosti''. Užívajte si prítomnosť a hlavne neľutujte svoje rozhodnutia, ktoré sa vám v tej chvíli zdali správne. Život nie je len o krásnych veciach, raz za čas musia prísť aj zlé veci, aby sme sa naučili vážiť si tie pekné.
 
 

Advertisement