articles

Uväznená vo svete fantázie

22. december 2014 at 16:12 | Lany
Vopred vás upozorňujem, že tento článok je plný mojich otázok, fňukania, citových výlevov a myšlienok. Možno sa na míle bude vzdiaľovať od nadpisu, ale čo už, som v stave, kedy si potrebujem písmenkami vylievať svoje srdce.


Poznáte ten pocit, ked' večer ležíte v posteli a zrazu sa vám hlavou honí toľko myšlienok, úvah a poznatkov, plní energie už plánujete prvé riadky a prsty vás svrbia, lebo už sa neviete dočkať, ked' to všetko zavesíte na blog? A na druhý deň si sadnete za počítač, a v tej chvíli vám všetko vyfučí z hlavy a vy už neviete napísať ani písmenko, hoc to všetko máte v hlave a radi by ste sa s tým blogu zverili? Ak si hovoríte áno, tak potom veľmi dobre viete, v akej situácii sa teraz nachádzam. Hlavou mi víria kvantá myšlienok, s ktorými sa musím vysporiadať sama, pretože nikomu to nehovorím, ani len blogu to už hovoriť neviem. A ak tento článok bude akokoľvek dlhý, s istotou viem povedať, že týmto nenapíšem ani zd'aleka všetko, čo by som chcela.

Pripadám si uväznená vo svete fantázie. Alebo aj nie? Ako sa to vezme. Môžem o sebe s istotou hovoriť, že nemám zmysel pre fantáziu. Nie som originálna (teda, skoro), nevedela by som bez pomoci niekoho druhého spraviť krásnu výzdobu, dokonca bez predlohy neviem ani len nakresliť psa. Teda, psa možno ešte zvládnem, ale bohviečo to nebude. Nie som umelecky založený typ, môžem vám tu nakresliť osobu, ale asi ťažko by ste uhádli, kto to je. Nemám zmysel pre fantáziu, a v oblakoch vám len ťažko nájdem poníka, pretože ja tam vidím len oblaky, biele beztvaré chuchvalce oblakov. Bodka. Ja si v oblakoch hľadám svoje postavičky. Lenže inokedy zas mám pocit, akoby zo svojho vlastného sveta fantázie nebolo úniku.

Fit motivations alebo ana?

15. december 2014 at 21:45 | Lany
Nedá mi nenapísať článok o tomto dnešnom obľúbenom dievčenskom trende. Určite ste sa už aj vy stretli s 'fitnes motiváciami', ktoré sú jednoducho topka nielen na facebookovských stránkach a instagrame, ale aj na blogu. Čoraz častejšie natrafím na blogy, ktoré sú práve zamerané na cvičenia, diéty, či zdravú výživu.
Dievčatá, ktoré chudnú, si svoje pokroky zaznamenávajú na blog a tým motivujú aj ostatné dievčatá k zmenám, ktoré chcú podstúpiť, s cieľom mať krásne a zdravé telo.

Mnohí si to mýlia s ana blogmi, lenže je tam dosť závažný rozdiel, hoci obe majú skoro rovnaký cieľ.
Ana blogy sú blogy, kde nájdete články a obrázky vychudnutých ľudí, ktoré hladujú preto, aby schudli. Tieto blogy majú dievčatá, ktoré si namýšľajú, že sú tučné a preto sa snažia držať hladovku a hoci aj sú chudé, jednoducho si to neuvedomujú.
Na motivačných blogoch sa však nachádzajú dobré rady a tipy, ked' si už myslíte, že je čas začať chudnúť a zdravo žiť. Viac populárne sú práve tieto skupiny, pretože je to zdravé a výhodné pre telo aj životosprávu. Majiteľky blogov chcú priviesť dievčatá k zmene a svojimi výkonmi dokázať, že ak človek niečo naozaj chce a bude sa o to snažiť, dosiahne svoj vytúžený cieľ. Určite je to oveľa zdravšie ako ana blogy, lenže chápem, že pre niekoho je jednoduchšie uprednostniť celý deň nič nejesť pred tvrdým a namáhavým cvičením. Lenže aj tieto motivačné blogy majú nejaké nedostatky a preto tu napíšem výhody a nevýhody tejto propagandy.

Prečo (ne)znášam cestovanie v MHD

26. november 2014 at 15:33 | Lany
Ako už je všetkým známe, ísť do školy sa proste musí, aj ked' sa nechce. Ale povedzme si narovinu- kto by nemiloval tie krásne dni, ked' sa človek o pol siedmej ráno zobudí, totálne nevyspatý a zničený pri pomyslení, že má v škole písomiek desať na entú a dokopy si nespomína takmer na nič, na čo sa celý včerajšok tak poctivo učil? Správne, tiež som jedna z tých.
Potom si pomyslím, že tento deň už nemôže dopadnúť horšie. To však ešte netuším, že mi ho rozladia niektoré prípady z MHDčky.

Bez výčitiek o sebe môžem tvrdiť, že som trpezlivá voči iným, ale v niektorých prípadoch by sa pozostával rozum každému.
Denne cestujem mestskou hromadnou dopravou, ked'že gympel už nie je za rohom, ako to bývalo, ked' som chodila na základku. Nemám to síce až tak d'aleko, ale som dosť lenivá občas si privstať, ked' viem, že sa môžem pohodlne odviesť autobusom rovno pred školu. Väčšinou mi to nevadí, zázračný bus ma tam za desať minút hodí a všetko je v poriadku. Ale niekedy, ako napríklad dnes, si až prineskoro rozmyslím cestu MHD a ľutujem, že som nevstala skôr a neprešla sa po vlastných so slúchatkami v ušiach, kde hrajú vianočné piesne.


Takže ked' si to všetko zhrniem, viem z toho vydedukovať, že mám totálne nanič náladu a zostáva mi už len dúfať, že mi ju niekto alebo niečo, zlepší.
Ked' však celá zadýchaná nakoniec dobehnem do autobusu, silne pochybujem, že budem tento deň vysmiata ako rybička.
Takže, som vyčerpaná, srdce mi silno búši od ustavičného behu- kedže som už nestíhala-, bolia ma nohy od včerajšej tanečnej a, pozrime sa! V preplnenom autobuse zbadám voľnú sedačku. Jupí! Dokonca tam sú až dve voľné sedačky pri sebe a pri nich stoja nejakí mladíci a veselo sa o niečom bavia. Áno, naštvalo ma to, pretože veľa ľudí (vrátane mňa) si nemá kam sadnúť a oni jednoducho obkľučujú tie sedačky ako nejakí strážnici, alebo čo. Dopekla, ved' ked' normálny človek, ktorý mozog vo svojej hlave aj používa, vidí voľné miesto, tak mu, sakra, docvakne, že sú tu ľudia, ktorí by si chceli sadnúť, alebo by si proste mohol sadnúť on sám, a dať priestor na pohyb ostatným. Nie, on si radšej postojí, a tamtá stará pani s nákupom nech sa d'alej snaží udržať si s plnými rukami rovnováhu.
Áno, aj takéto bezohľadné svine bežne stretávam.

Ďalej tu máme jednu ženu, ktorá sedí sama na dvojstoličke, pričom na jednej z nich má svoju mega vzácnu kabelku, ktorú jednoducho nemôže položiť na zem, ako ostatní ľudia. K tomu, už ani snád' netreba nič komentovať, všetci vieme o čo ide.
Vidím, že je tam nejaké voľné dvojsedačky, ale smeruje k nemu nejaká žena. Nesadne si však k stene, ako by to urobil takmer každý rozumovo schopný človek, ale hned' na kraj. A ja, ked'že už mám toho dosť a chcem si konečne sadnúť, prídem k nej, čím jej to dám jasne najavo. Ale vaše veličenstvo si jednoducho nemôže sadnúť na kraj, radšej budem ja, dobre že nie, skákať cez ňu, aby som si sadla. Navyše, ked' vystupujem, a snažím sa dostať cez ňu, bolo by asi neslýchané, keby mala v sebe aspoň za mak slušnosti a aspoň na sekundu by mi ho mohla uvoľniť tým, že zdvihne zadok zo svojho miesta a postaví sa, aby som mohla prejsť. Nie, musím radšej ja robiť akrobatické kúsky so svojím ťažkým batohom. Nech sa potom aspoň nesťažuje, ked' jej potom 'nechtiac' stúpim na nohu.

Pri výstupe z autobusu už konečne dúfam, že sa ocitnem čo najd'alej od týchto ľudí, no opäť sa nedočkám. Pri dverách stoja ľudia a medzi nimi pánko, ktorý si asi o sebe myslí, že je neviem kto, pretože ked' si chcem označiť výstup na karte, ani za nič mi neuvoľní miesto, pričom mu lakťami trochu výraznejšie dávam najavo, že mám v pláne vystúpiť. Z toho môžem usudzovať, že mu bud' prirástli dlane k tyči, alebo sa jednoducho robí, že som duch, alebo čo, pretože v opačnom prípade by nemal takýto nenormálny problém a v pohode by ma pustil. Nejako sa mi konečne podarí označiť si kartu a tak radšej idem k nejakým milším ľud'om, ktorí to majú v hlave v poriadku a- aké nezvyčajné- uvoľnia mi cestu a cestu hrôzy mám konečne za sebou.

Takže aby ste vedeli, že aj takýchto ľudí môžte očakávať v MHD. A ak vy ste tiež jedným z tých prípadov, tak môžte tu vidieť, ako na vás potom reagujú ostatní.

Ocitli ste sa aj vy v takejto situácii? Ak áno, čo ste s tým robili?

Kam sa podel duch Halloweenu?

21. november 2014 at 19:36 | Lany
Ahojte zlatíčkovia.
Viem, že tento článok by bol vhodný asi pred mesiacom, ale tak som si uvedomila, že som neublikovala žiaden článok na tému Halloween, tak som si povedala že budem rebel a vystúpim z radu pobláznených ľudí oslavujúcich Vianoce mesiac dopredu.
Zamyslela som sa preto, prečo je Halloween taký, aký je, ako ho väčšina vníma- ako nejaký podradný americký duchársky sviatok.
A potom som si uvedomila, že s nimi súhlasím, ale dosiaľ som sa nezamýšľala nad tým prečo. Ved' ja milujem všetko s duchárskou tematikou a paranormálnymi javmi. Takže, ako je potom možné, že mi tento 'sviatok' nič neprinesie? Prišla som k prostému vysvetleniu: Halloween sa neslávi tak, ako by sa to patrilo.
Proste, ked' vidíte tie chúd'atá deti v Amerike, ktoré si každoročne ničia zuby tým, že od cudzích ľudí pýtajú sladkosti pod vyhrážkou, že im spravia niečo nekalé, určite tým nie ste dvakrát nadšení. Naozaj ste aj vy za to, aby sa to slávilo takto? Aby deti behali v gýčových kostýmoch hore- dolu s ústami plnými sladkostí? Aby si blázniví pubertiaci robili selfie na cintoríne a poškodzovali tým pamiatku zosnulým? Ani ja nie.
Čo mi ako prvé napadne, ked' sa povie slovo Halloween? Asi nejaké vyvolávanie duchov, strašidelný dom, prechádzanie sa po polnoci po krásne vysvietenom cintoríne, či pozeraním hororov s kamarátmi. Asi nejak tak si sviatok duchov predstavujem. Atmosféra naplnená vzrušením a strachom. Nie tie hovadiny, ktoré podporujú v Amerike.
Ale možno je len tí ich tradícia jednoducho vec, ktorej nerozumiem. Asi ako oslavovať Vianoce na pláži s koktejlom v ruke- to je jedna z d'alších vecí na mojom zozname. Ale možno ani oni nerozumejú naším tradíciám. Je to asi naozaj len otázkou vkusu a národnosti. Aj tu teda pravdepodobne platí staré známe previdlo ,,iný kraj, iný mrav''.

Mali by o blogu vedieť naši blízki?

19. november 2014 at 21:11 | Lany
Týmto som sa zaoberala v podstate už začiatku založenia blogu. Lenže v tej dobe bolo pre mňa hlúpe vážne o tejto veci uvažovať, asi ako keby ste sa mali niekomu zdôveriť s tým, že používate facebook (no dobre, fb používa každý) či ask. Zo začiatku som to neriešila a pripadalo mi nrmálne to neriešiť. Lenže čím dlhšiu dobu som na svoj blog prispievala a vylievala si na ňom srdce, začala som rozmýšľať, či by som o tom predsa len nemala niekomu povedať.
Všimla som si raz anketu, kde sa to pýtali- čo sme o blogu niekomu povedali, alebo nie. Viac ľudí označilo prvú možnosť. Vrátane mňa.
Stále sa rozhodujem, či to niekomu povedať, alebo nie a tak som si vyčlenila dôsledky, ktoré to prináša.

Musíte si uvedomiť, že ak to niekomu poviete, okamžite získate ''verného čitateľa'', ktorý bude reagovať na vaše články a sám na nich bude určite aj prispievať. To je jedna z tých vecí, pre ktoré sa to oplatí. Budete mať výhodu pretože tu máte istotu, že to vaši blízki čítajú a nemusíte sa báť, či vôbec niekto nejakou náhodou natrafí na váš blog, a tak môžete písať články bez strachu, že si ich nikto nevšimne.

Ak máte po svojom boku priateľov, ktorí rozumejú vašim myšlienkam a presne vedia, ako sa cítite, tak nebudete mať výčitky, ak sa im s blogom zdôveríte. Pretože v opačnom prípade by ste museli byť obmedzení na ich postoj voči vám. Lebo ak by o vašom blogu niekto známy vedel, tak určite sa v článkoch nebudete spovedať o všetkom čo vás napadne, pretože viete, že to takmer isto bude čítať niekto, kto vás pozná a mnohým by sa asi nepáčilo, aby vedel aj o našich najtajnejších myšlienkach. Skrátka, o všetkom. Napríklad, ak by som chcela na blogu zverejniť článok o pocitoch k chalanovi, ktorý sa mi páči, nechcela by som, aby to niekto videl, tobôž niekto, kto je so mnou a s ním bežne v kontakte. Predpokladám, že výnimiek je málo. Ak to teda nie je niekto, kto chce, aby sa o jeho citoch dotyčný dozvedel.

Takže a výsledok? Asi nerozhodne. Povedať o svojom blogu môžte, ale je už na vás, či naozaj chcete, aby vaše vylievanie srdca čítal váš blízky. Je to to isté, ako keby vám niekto čítal do denníka. V denníku sú tajomstvá. A tajomstvá sú proste TAJNÉ.

Smartphóny- zlo dnešnej doby

14. november 2014 at 20:06 | Lany
Toto je jeden z tých článkov, kde sa musím zveriť so svojimi myšlienkami na blogu, kde mi nikto nebude vyjadrovať svoj negatívny postoj. Zjednodušene povedané, výdobytky dnešnej doby mi už pomaly ale isto začínajú liezť na nervy. Tým nechcem povedať, že sa idem izolovať od okolitho sveta, to ani náhodou. Aj ja, tak ako každý tínedžer (výnimkám sa ospravedlňujem) chatujem na facebooku s kamarátmi, chodím na počítač a pozerám telku. Nehovorím, že moderné technológie súčasnosti sú samé o sebe zlé.
Ale ked' sa presuniem o takých osem rokov dozadu, začína mi tá doba chýbať. Deti dostali svoje prvé mobily až na druhom stupni, počítač poznali len zbežne a voľnýu čas trávili vonku s kamarátmi. Neberte moje slová tak, akokeby som tým naznačovala, že dnes deti nechodia von, alebo čo. Ale naozaj sa zarazím, ked' vidím malého prváčika s novučičkým smartphonom o miliónkrát lepší ako môj, a to mám, si myslím, celkom slušný mobil na dnešnú dobu. Tak neviem, ale nechápem rodičov, ktorí toto svojmu dieťaťu povolia ak sa to niekomu zdá v pohode tak FUCK, pretože mne toto normálne jednoducho nepríde.
Ked' nedávno sa deti hrajúce s bábikami, či autíčami a plyšákmi strávili touto zábavkou niekoľko hodín, si v dnešnej dobre predstavujú zábavku čumením do mobilov a hraním najnovších hier, pričom sa predbiehajú, kto má lepší a drahší mobil, tak potom sorry, ale dokáže mi to dosť zhoršiť náladu. Vídavam kamarátov, ktorí sedia vedľa seba, každý z nich má v ruke mobil a navzájom spolu nekomunikujú, iba čo si vymenia zopár slov, ked' dosiahnu vyššie skóre v hre.
Vtedy mi je do plaču.
Pretože oni nemôžu za to, čo konajú. To je vec výchovy a kolektívu. A predovšetkým nemôžu za to, že sa narodili v tejto prihlúplej dobe, kde mládež sa venuje mobilu viac ako priateľom a blízkym.
Ľutujem ich, pretože nezažili tie krásne časy, ktoré som ešte stihla zažiť ja a moji rovesníci. Tá krásna doba, ked' som nemala ani poňatia, načo by mi taký mobil bol. Ten krásny čas, ked' som od 'Ježiška' dostala bábiku a to bolo to jediné, čo mi ku šťastiu chýbalo. A tieto spomienky mi dokážu vyčariť úsmev na tvári a zlepšiť deň. Ked' si niekde prečítam nejaký vianočný dopis Ježiškovi, nechýba tam mobil. Milý Ježiško, na Vianoce by som si prial mobil, najlepšie Samsung Galaxy s4, ale ak by si chcel, môže byť aj s3,..
A potom sa pýtam, či sa kvôli tomu naozaj budú cítiť šťastní.
Pamätám sa, že ja som si každé Vianoce aj narodeniny priala bábiku. Nevedela som sa dočkať, kedy zavolám kamarátky a budeme sa spolu s nimi hrať, každá so svojou bábikou a spoločne si tak budeme vymýšľať stále nové a nové príbehy. Ešte v piatom ročníku som sa stále hrala s bábikami ( yeah, som rebel) a svoj prvý mobil som dostala vo štvrtom ročníku, pričom som ho používala výlučne len na telefonovanie, sem-tam som si urobila nejakú fotku s kamarátkou a navzájom sme si posielali pesničky, ale inak sa nedostal do môjho rebríčku hodnôt a doteraz tam nie je.
Poznám jedno dievča, chodí do vedľajšej triedy. Neustále chodí s mobilom v ruke a odkedy sa pamätám ( a ak by to bolo inak určite by som si to pamätala) nikdy som ju nevidela bez neho. A to nie je jediná, baby stále robia tie svoje selfie a ked' vidím, ako špúlia tie svoje narúžované ústa, nie je mi z toho nanič. Za pár sekúnd sa to objaví na facebooku spolu s desiatimi rovnakými fotkami. A každý je spokojný.
Dobre, aj ja mám na mobile niekoľko selfies s kamarátkami, ale tak teraz sa nebudem fotiť vždy a všade, nie? Selfie cez prestávku, selfie na hodine, selfie po hodine, selfie po ceste domov, selfie na záchode v obchode, selfie v kabínke, selfie pri kabínke,.. selfie everywhere.
A potom sa všetci čudujú, kam ten svet speje. Samozrejme, že niekde do pekla, ked' svojmu šesťročnému decku kupujete mobil,..

This is gonna be the best day of my life

30. october 2014 at 16:48 | Lany

Tak ako veľa ráz pred tým, aj minule som počúvala svoju obľúbenú pieseň od American Authors Best day of my life a napadol ma tip na nový článok. Rozhodla som sa napísať, aký by bol môj deň, ak by to mal byť posledný deň môjho života. A ked' si zapnete túto pesničku pochopíte, že by som si ho užila naplno.
V prvom rade by som chcela dotiahnuť to, čo som dosiaľ nestihla. Prišla by som za chlapcom, ktorý sa mi páči a bolo by mi jedno, čo si o tom bude myslieť on, či okolie a bez zábran by som ho pobozkala. Dala by som mu najavo, že to túžim spraviť už dlhší čas. Možno by bol spravil to isté aj on. Potom by som ho zobrala za ruku a vytiahla ho von aj s mojimi kamarátmi. Predstavujem si to nejka tak, ako to býva v tých videoklipoch, kde kamaráti medzi sebou robia rôzne bláznovstvá, ako napríklad vozenie sa v nákupnom vozíku po celej ulici, prebudenie sa vo vani plnej ozdôb a sladkostí, či posedenie na pláži pri ohníku a gitare, kde všetci spievajú a majú sa radi. Taktiež by som išla na nejaký poriadný žúr, kde by sme sa všetci opili, až by sme sa ocitli vo svete, kde je svet gombička a kde sa zdá, že môžme mať všetko na svete a beztrestne. Potom by som chcela so svojím chlapcom zažiť najkrajšiu noc svojho života..
Lenže to všetko sú len sny a aj tie raz musia skončiť. Veľa ľudí však na svojich snoch tak lipne, až sa snažia realitu prispôsobiť svojim snom. Pritom majú svoj vysnený život pred nosom a ani si to neuvedomujú. Týmto článkom chcem citovať Augustusa Watersa, že svet nie je továreň na splnené želania a treba stáť oboma nohami pevne na zemi. Aj ked' sny sú krásne, netreba to s nimi preháňať. Pretože, ako to je aj vo filmoch, na začiatku sa sny plnia, a potom sa všetko pokazí.

Nevinnosť? Ani náhodou!

25. october 2014 at 20:12 | Lany

"Tá je zlatá!'' "Úplný anjelik.''

Neviem kto a ako kedy prišiel k záveru, že všetko čo je malé alebo rozkošné je aj milé a dobré.Rozhodne to dnes už tak neplatí.Alebo je to len mnou a ja neviem dobre odhadnúť deti, ktoré sa neúctivo správajú k starším a nerešpektujú príkazy.
Na ukážku vám tu napíšem jeden kratučký vymyslený príbeh.
..Ak na tomto svete existuje skutočný diabol, jeho meno je nepochybne Angel Wrightová, ktorá býva v našom susedstve aj so svojimi snobskými rodičmi. Všetci ju majú radi pre jej očarujúci kukuč. Je neuveriteľne rozkošná s červenými líčkami a žiariacimi očami, vlasy má zapletené do krásnych copíkov a to všetko dpolňujú čistunké ružové šaty. Od ľudí sa ozýva, že je dobrá ako anjel. A kto z nich pozná jej skutočnú povahu? Všetci vidia jej krásne upratanú izbu a pritom nehľadia na poškodené barbiny s povytrhávanými hlavami, ostrihanými vlasmi a amputovanými končatinami.Bojím sa, že nabudúce tak dopadnem práve ja.

Zlé je na tom to, že svet sa podľa niektorých delí na dobrých a zlých ľudí, pričom to rozlišujú podľa vonkajšieho vzhľadu. Pokojne to ''malé rozkošné dievčatko'' môže týrať zvieratá, ubližovať ľud'om či predmetom bez toho,aby by si to niekto všimol. Nikto by predsa z takého niečoho nepodozrieval dieťa. Ved' je dobrá ako anjelik.
Tento článok ma nechal sa zamyslieť. Aj malé a navonok nevinné dievčatko môže byť diabol a chudobný mrzák človek so zlatým srdcom.Lenže ľudia vidia len to, čo chcú vidieť. Skúste sa nad tým zamyslieť aj vy.

článok je priradený k téme týždňa "Ďábelští lidé s andělskou tváří"

Je lepšie nechať to na náhodu

6. october 2014 at 17:29 | Lany
Podľa môjho názoru to určite nemá zmysel.Prečo?Z jedného jediného dôvodu,ktorý má pomenovanie náhoda.Náhoda nám pripomína,že nie všetko sa dá naplánovať,žiadne krásne chvíle a udalosti,ktoré hociktorý človek na tejto planeéte prežil,neboli naplánované.Nech si tomu hocikto hovorí osud či akokoľvek inak,určité veci sa dejú náhodou.Nepoznám človeka,ktorý si celý život plánuje od A po Z,to by bol teda riadny suchár alebo puntičkár,podľa môjho názoru.Samozrejme,že určité udalosti netreba nechať napospas osudu,ako sa vraví,ale napríklad také stretnutie s človekom,s ktorým neskôr strávi zvyšok života,si žiaden človek nenaplánuje.Ani ten najväčší puntičkár na svete.
A to nevravím len tak,pre nič za nič.Sama totiž poznám na vlastnej koži,čo náhoda dokáže.
Všetky moje náhodné rozhodnutia nejako ovplyvnili môj život,niektoré viac,iné menej.Kým tie,ktoré si človek dopredu naplánuje,ho nijak neprekvapia,pretože vie,že ide všetko podľa plánov a predstáv.Hups,už sa dostávam do mierneho filozofovania :D
Tak či onak,niektoré veci je lepšie nechať na náhodu.Až potom sa môžte rozhodnúť,ktorou cestou sa vydáte.

článok je priradený k téme týždňa "Má smysl něco plánovat?"

Platonická láska

1. october 2014 at 13:34 | Lany

Hello,blogers!
Uvedomila som si,že som už dlho nenapísala žiaden článok na Tému týždňa,tak som sa rozhodla,že to budem prísne dodržiavať a ku každej téme sa nejako vyjadrím (som zvedavá,ako dlho mi to vydrží).
Takže,niečo na téma Platonická láska.Myslím,že k tomu by mal každý čo povedať,pretože asi všetci už niekedy boli platonicky zamilovaní,bez ohľadu na vek.V mojom prípade,je to nespočetne krát,najnovšie vyjadrujem potrebu platonickej lásky u hercoch.
Stojím si za názorom,že byť platonický zamilovaný má svoje výhody,i ked'zažívať neopätovanú lásku k ním určite nepatrí.Ked' je človek odmietnutý,viac si uvedomuje ''nechcenosť'' a tým pádom sa naučí žiť v realite.V skutočnom svete,kde vás nečaká váš vysnívaný princ na bielom koni,kde sa nezamilujete pomocou jedného pohľadu a od toho momentu prežijete s dotyčným človekom lásku na celý život.Pretože toto nie je svet ako vo filme,kde sa na konci stále uvádza,že ''žili šťastne,až kým nepomreli''.Veľa dievčat (vrátane mňa) túžia práve po tom a ked' sa dočkajú odmietnutia,častokrát to má zlé následky. (áno,trepem tu dve na tri,ale musím nejako slovami opísať to,čo cítim,aj ked' sa stále,neviem prečo,rozpíšem tak,že to už potom ani zd'aleka nevystihuje vopred danú tému)
Vytiahnem tu jednu príhodu,ktorá sa nedávno stala mojej najlepšej kamarátke.Bola zamilovaná platonicky zamilovaná do jedného chalana.Neustále ma nudila rečami o tom,aký je super,dokonalý a milý,ale pre ňu absolútne nedostupný.Ja už do začiatku som ju upozorňovala na signály,ktoré jej dával,písal jej milé správy,neustále ju pozýval s jeho partiou von a z ostatných dievčat,ktoré boli v partii si najviac všímal ju.Ale ona akoby bola slepá,všetko si vysvetľovala tak,že sa s ňou len zahráva,že sa tak isto správa aj k ostatným dievčatám,že jednej babe napísal na sadru milujem ťa,..Jednoducho si neverila.Nevedno prečo,chcela mu to nejako vrátiť a tak sa pred jeho očami začala bozkávať s iným chalanom,ktorý ju stále otravoval,že sa mu páči.Lenže dotyčný chalan nevedel dôvod jej konania a vysvetlil si to tak,že už s niekým chodí.
Na druhý deň ho kamoška videla s jednou babou v náručí a dopočula sa,že s ňou chodí.Prestala s ním chodiť von a už si ani nepísali,jednoducho sa navzájom ignorovali.O pár mesiacov sa od jeho kamarátov dopočula,že s tou babou začal chodiť iba preto,aby ju naštval,lebo si myslel,že ona už s niekým chodí.Urobil to,pretože v skutočnosti chcel dávno predtým ju a ona si to neuvedomovala.Myslela si,že naňho nemá.Ked' sa jej potom otvorili oči a ona si uvedomila všetky jeho snahy získať ju,bola zúfalá,pretože si uvedomila,že zo vzťahu,ktorý mohol pokračovať láskou medzi nimi dvoma,zostali len trosky.Kvôli jej podceňovaniu sa.
Preto chcem týmto článkom povedať jediné.Dievčatá aj chlapci,ktorí ste platonicky zamilovaní a vidíte hoc aj náznak nejakého chcenia,ak je vám s tým človekom dobre a vidíte,že je dobre aj jemu s vami,nebojte sa a neurobte tú istú chybu,čo moja kamarátka.Nech sa vám nestane,že kvôli detinskému nepochopeniu sa vám zrúti ešte nevivinutý vzťah,z ktorého mohlo vzísť čosi krásne.
***
P.S.:Bola by som veľmi rada,ak by ste vyplnili anketu pod článkom,veľmi by ma zaujímalo,aké skúsenosti s platonickou láskou máte vy,resp. napíšte do komentára.

článok je priradený k téme týždňa "Platonická láska"
 
 

Advertisement
Reklama