articles

Je dobré žiť v anonymite?

20. september 2015 at 20:08 | Lany

Zdravím!
Prepáčte, že sem s novým článkom prichádzam tak neskoro, ale nemala som teraz na napísanie niečoho nového vôbec čas aj ked' som to veľmi chcela. Ako môžte vidieť, už niekoľko dní je témou týždňana blogu Anonymita, ktorú som zhodou náhod navrhla ja a som veľmi rada, že ju vybrali. Takže si nemôžem dovoliť nenapísať článok na môj vlastný návrh, že áno.

My všetci, čo máme blog (alebo aspoň veľká väčšina z nás) máme s anonymitou veľké skúsenosti. Už len preto, že blogujeme sa stávame niekým iným ako sme v reálnom svete, pretože blog je pre nás akýmsi útočiskom, kde si môžme vyliať srdce a napísať sem všetky naše myšlienky, ktoré by sme možno nikomu inému nepovedali. Preto je pre nás anonymita nenahraditeľnou súčasťou, bez ktorej by pre nás blogovanie bolo nemožné. Aj ja žijem v anonymite, aspoň tu na internete, pretože tu chcem mať svoje miesto bez toho, aby niekto vedel o mojej identite. V skutočnosti sa nevolám Lany, nie som ani na jednej fotke, ktorú som tu kedy pridala, ale každé jedno slovo, každý článok, každá moja myšlienka pochádza z môjho vnútra a myslím ju úprimne. V realite je to naopak. Každý vie ako vyzeráte a pozná vaše meno, ale nenájde sa nikto, kto by o vás vedel úplne, ale že úplne všetko, pretože ak by sa niekto taký našiel, nemalo by zmysel blogovať (aspoň nie s účelom zdôverovania sa).

Niekedy mám chuť všetkým vykričať do tváre, čo si myslím, alebo povedať úprimne, čo k danému človekovi naozaj cítim, ale nie som taká silná, aby som to dokázala. Bojím sa. Preto je pre mňa ľahšie dať si akúsi masku a strhnúť ju, až ked' sa vyznávam na blogu. A podľa mňa to tak prežíva väčšina z nás. Každý žije v anonymite z nejakého dôvodu. Ale väčšinou je to strach z neznámeho.

Dôvody prečo milovať jeseň

7. september 2015 at 21:12 | Lany


Ahojky,
ako Vám dopadli prvé dni v škole? Viem, že po prázdninách sa veľmi ťažko prispôsobuje, najmä pre tých, ktorí nastupujú na novú školu. Pred rokom som aj ja bola celá vyklepaná z nového života na strednej. :D Ja osobne sa už veľmi teším na jeseň, nedávno som zistila, že patrí medzi moje najobľúbenejšie ročné obdobia. Priznám sa, že už teraz sa nemôžem dočkať Vianoc, najradšej by som si ozdobovala izbu vianočnými svetielkami, dekoráciami a ozdobami a počúvala vianočné koledy. Ale ked'že sú ešte Vianoce d'aleko, však Lany, idem sa radšej venovať dôvodom, prečo milovať jeseň.
Ale musím povedať, že som sa celkom tešila na školu, zrejme som jediná. :D

Asi si založím sklad na vlastné spomienky

29. august 2015 at 19:19 | Lany

V poslednej dobe je všetko inak. Ľudia, o ktorých som si myslela, že ich poznám, sa zmenili, začali nosiť masku, aby zakryli to, čo je na povrchu. Skryli všetko, čo som na nich mala rada a čo ich robili mojími priateľmi. Zmenil sa aj môj postoj voči nim. A potom som vraj ja tá zlá.

Nemám veľmi rada zmeny. Tie dobré, ani tie zlé. Nemám rada stereotyp, len sa ťažko vyrovnávam s niečím novým. Aj ked' po čase, ked' si zvyknem, mi tie zmeny pripadajú úplne prirodzené, je mi ťažko, ked' si uvedomím, že to, čo sa po celý čas opakovalo a čo sa nikdy nemenilo, sa zrazu od základov zmení. A po čase prídem na to, že keby nebolo tých zmien, bola by som stratená.
Už nechodím vonku s partiou, ale ked' som ešte chodila, necítila som sa medzi nimi dobre. Bolo to pred troma rokmi a mňa to s nimi proste nebavilo, chodila som tam len kvôli svojej najlepšej kamoške, a po čase som s tým prestala. Potom od nich odišla aj kamoška, konečne zistila, že sa všetci správajú ako deti. Momentálne chodí vonku zo zopár dobrými kamošmi, ktorí majú okolo 18-20 rokov, pričom ona má 16. Raz prišla za mnou aj s dvoma chalanmi. Bola som prekvapená, lebo som to vôbec nečakala, ale na moje počudovanie som sa s nimi bavila úplne prirodzene a zistila som, že sú úplne pohodoví a vtipní.

Moja kamarátka sa len pred nedávnom dala dokopy z jedným z nich. Ona si spomedzi nás dvoch našla ako prvá chalana. Aj ked' som bola prekvapená, už dlhšie som tušila, že nebudú len priateľmi. Som rada, že si začala s ním, lebo aj ked' ho nepoznám dlho, je to zlatý chalan so zmyslom pre humor a nádherným úsmevom. Veľmi im to prajem. Ale tu už začali tie zmeny. Ani nie o týždeň sa mi kamoška zverila, že už spolu spali. Bola som naivná, ked' som si myslela, že si svoje panenstvo uchráni aspoň do 18tky. Ha-ha. Ale to teraz nemám chuť rozoberať. Všetky tie zmeny sa mi zdajú obrovské.

A potom sú tu, samozrejme, prirodzené zmeny. Ani sa mi nechce veriť, že už nastupujem do druhého ročníka na strednej. Nikdy mi čas neubiehal rýchlejšie. Ani sa nenazdám a už budem dospelá, budem si musieť zháňať výšku, pričom ešte vôbec neviem, kam mám ísť a .. Dospejem. Budem sa na svet pozerať inými očami
Niekedy mám chuť zopakovať si všetky tei chvíle, či už šťastné, alebo smutné. Bojím sa, že časom si už niektoré krásne momenty nebudem pamätať, bojím sa, že moje spomienky časom vyblednú a ja chcem, aby ostali živé, akoby som ich prežila len nedávno. Chcem mať svoj vlastný spomienkový sklad, milión políc a v nich milión spomienok. Živé, stále čerstvo uložené v mojej mysli. Ani o jednu jedinú spomienku nechcem prísť. A bojím sa, že všetky tie zmeny, ktoré sú súčasťou nášho života, ovplyvnia aj náš pohľad na život. A s ním aj naše spomienky.

Mať rád vs. milovať

25. august 2015 at 21:56 | Lany
Možno sa ešte nevyznám v láske ale viem jedno. Mať rád a milovať je obrovský rozdiel.
Mať rád je pre mňa len obyčajná fráza. Človek môže mať rád čokoládu, hudbu, leto a milión iných vecí. Každý má nejakú vec, ktorá mu prináša radosť, ktorú má rád a na ktorú jednoducho nedá dopustiť. Ja mám napríklad rada tanec. A zbožňujem hudbu. A knihy! Ale slovíčko milovať si šetrím na niečo vzácne. Na niečo, čo nie je také samozrejmé, niečo, bez čoho by ani ten najbohatší človek na svete nebol šťastný. Rodina, priateľstvo, láska. Najväčší poklad na svete.

Milovať nemôžeme všetkých. Stále sa nájde niekto, kto si v našom srdci nenájde miesto, aj keby sme si to veľmi priali. Nedá sa milovať niekoho, koho poznáme sotva mesiac, to si niekedy vyžaduje aj celé roky. Páčiť sa nám môže hocikto, ale ked' chceme niekoho milovať, musíme sa naučiť lásku aj dávať, nielen prijímať.

Príde mi divné, že všetky páriky sa navzájom stále predbiehajú kto povie najviac milujem ťa za sebou. Klamem ak tvrdím, že nie som sebecká, pretože si svoje milujem ťa šetrím pre výnimočnú chvíľu a výnimočného človeka? Som až taká.. iná alebo si len uvedomujem vážnosť týchto dvoch slov? Povedať to je ľahké, ale predsa si človek šetrí toto nevinné slovné spojenie na chvíľu, ked' má pocit, že je najšťastnejšia osoba na svete. Naozaj si nemyslím, že niektorí ľudia, ktorí spolu chodia sotva týždeň, si pri každej príležitosti vyznávajú lásku a stále opakujú, že sa milujú, to myslia vážne. Nemyslia. Pretože na to, aby niekto myslel tieto slová úprimne, nestačí len pár dní. Niekedy to trvá aj celý život. Na svete boli ľudia, ktorí zomreli bez toho, aby tieto slová niekomu povedali. A, úprimne, niekedy je ľahšie nájsť ihlu v kope sena ako nájsť človeka, ktorému by sme slová milujem ťa povedali naozaj úprimne a od srdca.



.

Čo si myslím o... Care Delevingne?

23. august 2015 at 20:23 | Lany
Úžasné vlasy, zvodný pohľad, dokonalá postava a samozrejme výrazné obočie- takto vníma Caru väčšina ľudí, vrátane mňa. V poslednej dobe na ňu narážam dosť často, na Weheartit alebo Instagrame, ale aj vd'aka filmu Paper towns, kde hrá jednu z hlavných úloh. Nebyť neho ani by som nevedela, že Cara sa venuje aj herectvu. :D
Ešte stále však nechápem, čo na nej všetci vidia. Nepáči sa mi to jej obočie, aj ked' je to pre ňu charakteristické, ale podľa mňa sa to k nej proste nehodí. Aj počas sledovania filmu som na neho vkuse pozerala, nedalo sa nevšímať si ho.


Caru som ako modelku veľmi nesledovala, ale ako herečka sa mi veľmi páčila. Zaujalo ma, aká je stále prirodzená, či už vo filmoch, na móle, alebo v súkromí, proste všade, všade, kde som ju videla, bola veselá, vtipná, a usmievavá osôbka. Páči sa mi jej zmysel pre humor, vidím, že je ten typ človeka, ktorý je rád v spoločnosti, rada skúša nové veci a spoznáva nových ľudí. Je jej jedno, čo o nej niektorí tvrdia. Môžte si vyhľadať obrázky s citátmi na jej fotkách- všetky sú o tom, že človek má byť sám sebou a život je príliš dôležitý na to, aby sme sa tvárili vážne.

Svet očami malého dievčatka

10. august 2015 at 14:36 | Lany




Verila som na veľa vecí, ktoré mi predtým nedávali zmysel a tak si môj malý mozog vytvoril vlastnú verziu toho, čo mi v detstve nebolo vysvetlené. Rodičia stále svojim deťom niečo taja, alebo im to ani nevysvetlia. Samozrejme, že dieťa si na to potom vytvorí vlastný názor. Na niekoľko zvláštnych vecí som v detstve verila aj ja, a tu je tých niekoľko, na ktoré si pamätám dodnes.


x Myslela som si, že bábätko prinesie bocian rodičom na objednávku. Hádala som sa preto aj s mojimi kamarátkami, ktoré ma presviedčali, že dieťa si rodičia kupujú v hračkárstve. Ako mohli uveriť takej hlúposti?

x Nikdy som nevedela pochopiť, ako vlastne Ježiško na Vianoce kupuje darčeky. Určite by si každý všimol Ježiška v obchode. Nemohol byť ani neviditeľný, tety predavačky by videli hračky ako "samé od seba" poletujú po obchode. Tak odkiaľ mal potom tak veľa darčekov?

x Bála som sa, že ked' prehltnem žuvačku, zalepí sa mi hrdlo a žalúdok a ja zomriem. V najlepšom prípade by som už nikdy nemohla nič prehltnúť, takže by som pravdepodobne aj tak zomrela.

Prajem si motýle v bruchu

29. april 2015 at 21:02 | Lany

Slnečné lúče sa ligocu na pokojnej vodnej hladine jazera a vytvárajú na nej tisíce odleskov. Počujem spev vtáčaťa, taký krásny a ľúbezný, až sa čudujem, čo všetko to malé hrdielko dokáže. Cítim opojnú vôňu kvetov, sladšiu ako med. Zavriem oči a ľahnem si do sviežej trávy, pričom vnímam celú tú nádheru okolo seba. Je to môj malý kúsok raja, kam sa môžem ukryť pred každodenným uponáhľaným svetom. Ale len jedna vec chýba tomuto miestu k dokonalosti.
Láska.

Som strašná, viem to, takže mi to nemusíte pripomínať. Bože, ja neviem čo so sebou. Mám pocit, akoby som bola nejakým vydedencom, alebo mimozemšťanom. Skrátka, nie som vo svojej koži.
Každý niekoho má. Nepreháňam. Sme mladí, mali by sme sa zabávať a máme už vek na to, aby sme si našli niekoho, s kým je nám dobre a nie je to naša najlepšia kamoška. Skrátka aby sme si našli niekoho, s kým by sme chodili. Na rande, na prechádzky, do kina, na piknik, alebo sa len tak poflakovali a robili si srandu z každej hlúposti.

O mesiac budem mať šestnásť. Sladkých šestnásť. Vraví sa, že život letí ako voda, ale ja si dovoľujem nesúhlasiť. Voda je silný živel, ale pochybujem, že by sa valila až tak rýchlo.
Pretože nedávno, bolo to ako včera, som mala ešte len 13 a zakladala som si tento blog s cieľom zaviesť si môj osobný sklad na myšlienky a úvahy.

Svojím spôsobom sa vlastne teším, že budem o rok staršia a šestnástka je predsa krásny vek. V Amerike by som už mohla mať vodičák. Ale ja si aj tak pripadám, akoby som bola prázdna, bez duše. Akoby som v sebe mala čosi, čo zo seba neviem dostať von.
V šestnástich rokoch už za sebou všetci majú nejaké vzťahy. Či už dobré alebo zlé, ale predsa len majú. A ak aj nie, tak už sa určite bozkávali. Alebo dostali len malú pusu na pery. Hocičo.

Prespávačka s kamarátkami

25. february 2015 at 21:22 | Lany
Ako každé dospievajúce dievča, aj ja milujem dievčenské prespávačky. Nie je nič lepšie ako sa lepšie spoznať a upevniť svoje priateľstvo s kamarátkami spoločne strávenou nocou! Stráviť celú noc smiechom a robením vecí, na ktoré v každodennom živote neostáva veľa času.
Najlepšie na tom je, že tie pyžamové párty, ktoré vidíte vo filmoch vôbec nie sú len prehnanými filmovými scénkami, ktoré sa netýkajú reality. Tento článok bude preto obsahovať snád' všetky dôvody na ktoré som si spomenula, prečo milovať vzájomné prespávačky. Prajem príjemné čítanie a odporúčam si k tomu pustiť túto pesničku.

Zdravím sa a nehanbím sa za to.

6. february 2015 at 14:44 | Lany
Hello, everybody :)
Mám zase jeden z tých svojich dní, kedy prídem na blog a chrlím sem všetko, čo ma trápi.Tento článok som chcela napísať už dlhšie, a chcela som to zaradiť do rubriky Čo na srdci, to na blogu, lenže začala som to písať práve teraz, ked' je ako naschvál Témou týždňa ''Predsudky''. Hodilo sa mi to tam tak dokonale, že som to nakoniec šupsla k ostatným témam, ved', skoro všetko už píšem do tamtej rubriky.

Momentálne som dosť zmätená a mám isté pochybnosti v tom, ako sa mám k ľud'om správať. Viete, od malička som bola vychovávaná, že sa mám ľud'om zdraviť, a tak mi nerobí žiaden problém popriať známym Dobrý deň, ked' ich stretnem. Robila som to vtedy, robím to stále, a predsa ma nahnevajú reakcie iných. Ako napríklad dnes. Prídem do školy, zamierim k skrinkám a zbadám pri nich svojho spolužiaka, pričom sa mu automaticky pozdravím. Niežeby mi na tom záležalo, ale fakt som čakala, že mi odzdraví, alebo že na mňa aspoň pozrie. Asi aj preto, lebo on sa väčšinou zdraví ľud'om tiež, ale mňa akosi zabudne. Niežeby som bola tichá, to nie, a navyše som stála rovno pri ňom, takže aj keby bol hluchonemý, mohol spraviť to, čo mu slušnosť káže.


Niežeby som sa s ním kamarátila, to nie. Lenže aj ked' ide o takú malichernosť, ako je bežný pozdrav, človeka (alebo mňa) to môže uraziť a nebodaj zraniť. Musím sa priznať, že mi to potom celý deň nedalo pokoja, a hoc som to na sebe nedala znať, dosť ma to mrzelo. Potom mi to spravili d'alší. A mne tu všetci prízvukujú, aby som sa zdravila? Aby som si potom musela pripadať trápne? Lenže ked' sa mu už potom nepozdravím, budem mať ešte horší pocit, tentokrát, že ho ignorujem, alebo čo. A rozhodla som sa, že ked'že sa mi ani on nikdy nezdraví, nebudem ani ja. Ha! Nedám sa predsa vyviesť z miery jedným ku mne neohľaduplným somárom.

Imaginárny kamarát

27. december 2014 at 14:12 | Lany
Veľa ľudí si myslí, že ked' sa človek rozpráva sám so sebou, automaticky to znamená, že s ním niečo nie je v poriadku a patrí do blázinca. Mne však neide do hlavy, prečo si to myslia, lebo ak je človek sám- alebo ak sa tak cíti- zvykne si predstavovať svojho imaginárneho kamaráta. Ten mu rozumie, berie ho takého, akým skutočne je a zdieľa rovnaký názor ako on. Je to ako rozprávať sa so svojou vlastnou mysľou, ibaže tomu dávame ľudskú podobu. A je bláznivé rozprávať sa so svojou vlastnou mysľou, svojou vlastnou dušou? Určite nie.


Zaviesť si takéhoto kamaráta by malo byť skôr lepšie ako horšie. Ved' ked' má človek chuť skoncovať so všetkým a najviac zo všetkého potrebuje podporu okolia a mať pri sebe osobu, ktorá mu skutočne rozumie, tak nie je odveci porozprávať sa so svojím vymysleným ja, aj ked' nie je skutočný. Mne by napríklad veľmi pomohlo, keby som sa mohla porozprávať s osobou, ktorá najviac zodpovedá mojim želaniam.
 
 

Advertisement