articles

Dá sa bez stopy zmiznúť?

13. august 2017 at 23:44 | Lany
Bolo by možné zmiznúť? Úplne bez stopy, akoby ste ani nikdy neexistovali. Zničiť po sebe všetko, až by nebolo ani jedinej veci, ktorá by mohla dokazovať vašu existenciu.


Popravde, nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľala, takúto myšlienku mi vnukla jedna vec, ktorú som kdesi postrehla a začala som nad tým reálnejšie rozmýšľať. Nie v zmysle, žeby som do toho bola sama zainteresovaná, no vo všeobecnosti.
Poviete si, nie je to možné. Jediné, čo nikto nikomu nevezme, sú spomienky, to je jediný skutočný dôkaz.. No je to iba vo vašej hlave. Spomienky časom blednú, nastupujú pochybnosti. Nevymyslel som si niektoré maličkosti? Neprikrášlil som detaily? Ako sa to vlastne v skutočnosti stalo? Najhoršie na uchovávaní spomienok je to, že nie vo všetkých prípadoch dopredu viete, že si po čase budete chcieť navždy zapamätať každú jednu vec, ktorá sa s daným človekom udiala. Ak časom pre vás začnú byť dôležité, už si nemusíte spomenúť ani na polovicu vecí, ktorá sa vtedy reálne stala.
Áno. Presne toto je ten chyták.

Poviete si, že je to úplne nemožné. Teoreticky, vždy sa nájde aspoň nejaký dôkaz, nemôžete sa zbaviť všetkého. No predstavte si všetky tie veci, ktoré vlastníte, a ktoré vás robia vami. Šaty, topánky, fotky, na ktorých ste, všetky vaše veci a váš majetok .. a vy. Všetko toto je zrazu preč. Vy ste preč. Neexistuje stopa, ktorá by viedla až k vám. V očiach ostatných ste už mŕtvi. Pretože ľudia potrebujú dôkazy a uistenia, musia vidieť, že všetko je tak, ako má byť, málokedy im nestačí len veriť.
Nenašlo by sa po vás vôbec nič. Tak ľahko zrazu človek prestane existovať..
A možno stále tajne sledujete tie zaneprázdnené životy, pozorujete ich za oknom v bezpečí tieňov, pretože takto to vyhovuje. Zvláštne.. Ako ťažko sa odrazu hľadá niečo, čo sa len nevinne prehupne zo svetla do tmy. Najprv by sme si totiž museli privyknúť na šero, aby sme mohli rozoznať čo i len slabučký náznak nádeje.

Tento článok možno dáva zmysel, možno nie. Neviem to rozoznať, sú v tom až príliš zamotané moje vlastné myšlienky. Čo z toho vlastne môže fungovať bez subjektivity? Nešlo mi o to, aby sa celý tento článok javil príliš depresívne (a snáď to tak ani nie je). Malo to byť len krátke zamyslenie nad tým, že ak by človek skutočne chcel, mohol by svojvoľne prestať existovať. Na tom je depresívne buď všetko.. alebo vlastne vôbec nič. Pretože v skutočnosti ani nerozoznávame, čoho všetkého sme schopní, ak by sme boli skutočne chceli.

,,Na mladosti je krásne to, že môže obdivovať bez toho, aby chápala.''

15. july 2017 at 10:13 | Lany
Je zvláštne, ako rýchlo ubieha čas.
Niekedy sa donekonečna naťahuje, pomaly plynie, nikam sa neponáhľa. No vo všeobecnosti sa rúti obrovskou rýchlosťou do neznáma. A práve tento rok mi čas ubiehal najrýchlejšie. Možno sa to stupňuje pribúdajúcim vekom, možno rozhodujúcimi udalosťami a novými rozhodnutiami, neviem. No každým rokom sa to stupňuje viac a viac, až kým sa to zrazu všetko nezastaví a nezačne opäť plynúť normálne.
Vždy som mala na leto nejaké plány, očakávania, hocičo. Prevažne to boli len moje vrúcne želania, ktoré sa mi aj tak nepodarilo uskutočniť. Ale teraz je to iné, všetko sa už dávno pomenilo počas celého roka, ktorý tak rýchlo plynul. Akosi sa to prevrátilo a zamotalo. Nie, želania tak celkom nevymizli, skôr sa ani len nenamáham niečo s nimi spraviť. Neplánujem, nepremýšľam nad vecami, ktoré sa stanú alebo by sa stať mohli, už dávnejšie som sa poučila, že najlepšie je nechať veciam voľný priebeh a nechať osud, nech si s nimi spraví, čo sám chce. Nemyslím nad tým, ako strávim následujúci deň, pretože mám zatiaľ dosť obmedzený priestor. Jednoducho žijem v prítomnosti, nech už je zatiaľ akokoľvek nudná, aj keď aj z toho sa dá niekedy vyťažiť veľa.
Väčšinou, keď ľudia plánujú, ide o veľké veci. Nikto si nikdy neplánuje maličkosti, možno práve preto teraz nemám žiadne plány. Bojím sa plánovania, častokrát to skončí mojim sklamaním, keď sa niečo pokazí alebo nevyjde vôbec. Pokúsila som sa však čo najvýstižnejšie spísať drobnosti bežných dní, ktoré napriek tomu, ako málo stačí k ich dosiahnutiu, môžu priniesť veľmi veľa.

SLEDUJ OBLOHU.
Je to zvláštne, no ľudia akoby mali niekedy predsudky. Pretože pozorovanie jemných chuchvalcov vaty na pozadí azúroveho neba či blikotajúcich hviezd v mori temnoty nie je žiadne romantické klišé, ako to niekedy tvrdia.. Samozrejme, ak si predstavíte tých ľudí vo filmoch ako sa objímajú a želajú si, aby boli navždy spolu, keď vidia padať hviezdu, nie je to nič nové. No v skutočnosti je to úplne iné. Vidíte ten nekonečný priestor a hĺbku, v ktorej sa akoby odrazu začnu strácať vaše myšlienky. Voľne plynú, akoby ich naozaj unášalo tam hore. A po niekoľkých minutách možno začnete cítiť vnútorný pokoj, rovnováhu všetkých vecí. Je to niečo výnimočné a krásne.

UCHOVÁVAJ ZÁŽITKY.
Napriek tomu, že to už veľa ľudí nerobí, uchovávanie spomienok nikdy nie je na škodu. A to najmä o niekoľko rokov neskôr, keď všetky postupne vyblednú alebo úplne zmiznú. O to krajšie je potom nájsť zrazu vo svojich veciach niečo, vďaka čomu sa vám zachovajú zážitky, ktoré ste si kedysi dávno schovali. Niekedy by sme všetci chceli prežiť tie chvíle znova, aby sme o nich nikdy neprišli. Ak ich už raz zabudneme, nikto nám ich naspäť nevráti a ostanú stratené niekde hlboko v našom podvedomí. A na takéto uchovanie si môžete vyrobiť niekoľko vecí, ako napríklad vlastný zápisník, scrapbook či memory jar.
CHOĎ NA PIKNIK.
Zobrať so sebou deku, pár priateľov a ísť len tak do prírody a na čerstvý vzduch. Je v tom toľko jednoduchosti, až to smeruje k dokonalosti.

PREMÝŠĽAJ NAD PREŽITÝM DŇOM.
Neviem, čím presne to je, no keď v noci pred spaním premýšľam nad tým, aký som mala deň, cítim sa lepšie aj po prebudení. Niekedy nemáme čas uvažovať nad tým, nenájdeme si na to čas a neprehráme si v hlave odznova všetky chvíle, ktoré nás potešili alebo nám priniesli smútok. Oveľa viac spomienok sa vám zachová, ak nad nimi budete premýšľať ešte v ten deň, keď ich máte čerstvo uložené v pamäti. Smiech, objatia, rozhovory, slzy, hnev, to všetko si treba znova uvedomiť a prežiť ešte raz. Možno nám to pomôže vybrať si cestu do nového dňa.

PÍŠ LISTY.
Nemyslím tým listy, ktoré na pošte potom reálne odošlete. Predsa len teraz už každý chatuje či posiela emaily, písanie listov by v tomto prípade stálo kopec peňazí. Ale skúste si niekedy napísať list, ktorý nikdy nikomu neodošlete. Buď to nenapíšete nikomu konkrétnemu alebo osobe, ktorej by ste sa s tým chceli zdôveriť, no nemôžete. V každom prípade niekedy veľmi pomôže, keď svoje myšlienky prenesiete na papier. Pomôže vám to lepšie si ich utriediť v hlave. Zachová sa vám navyše pekná pamiatka, ku ktorej sa po dlhšom čase určite radi vrátite.

Ak máte vlastný zoznam podobných maličkostí, ktoré vám vedia zdokonaliť deň, budem veľmi rada, ak sa s ním so mnou podelíte.

ako zatiaľ trávite letné dni vy?

DREAMCATCHER | Lapač snov

12. july 2016 at 15:54 | Lany

Tento článok je trochu iný, aké zvyknem obyčajne písať, ale povedala som si, že na mojom blogu určite nesmie chýbať. Počuli ste už niekedy o lapačovi snov? Ak aj nie, tento predmet je vám určite povedomý a ja som sa rozhodla priblížiť vám o ňom niečo viac. Takýto lapač snov vlastním už niekoľko rokov a vlastne som o ňom toho ani poriadne nevedela a tak som si o ňom zistila niekoľko vecí a som rada, pretože je to naozaj zaujímavá a magická vec.
Pre pôvodných obyvateľov Ameriky - Indiánov - mal sen vždy veľký význam. Stalo sa pre nich tradíciou mať vo svojich príbytkoch zavesený lapač snov. Indiáni verili v to, že v noci k nám prúdia dobré aj zlé sny. V jeho prúdení voľne zavesený lapač chytá do svojej siete vznášajúci sa sen. Dobré sny skĺznu k spiacemu človeku, zatiaľ čo zlé sny zhynú s dotykom prvých lúčov slnka.
Vypletený rám, zhotovený tradične z dreva, je obtiahnutý kožou. Ak sa v rodine narodilo dievčatko, lapač bol zdobený pierkami zo sovy, ktorá predstavuje múdrosť, zatiaľ čo pri narodení chlapca používali orlie pierka ako znak sily.
Lapač snov ale tiež slúži ako amulet, ktorý chráni pred negatívnou energiou a môžeme ho nosiť pri sebe ako talizman pre šťastie.

10 dôvodov prečo začať s tancom

5. june 2016 at 23:22 | Lany
Tanec je komunikácia medzi telom a dušou. Vyjadruje to, na čo slová nestačia.

Aj napriek tomu, že sa tancu venujem už desať rokov, uvedomila som si, že som o ňom nenapísala ešte žiaden článok. Tanec je niečo, čo milujem a je mojou súčasťou a rozhodla som sa vám priblížiť, prečo sa oplatí tancovať.


1.) Nech už máš akékoľvek problémy a trápi ťa čokoľvek.. tancuj!
Niekto si možno pomyslí, že v stresových a náročných situáciách je tancovať nemožné. Ale práve tanec je niečo, pri čom sa dá dokonale zabudnúť na všetky trápenia a aspoň na chvíľu sa odpútať od reality. Ak budete hudbu vnímať celým srdcom a naplno sa oddáte rytmu, budete sa cítiť ľahkí ako pierko a aj vaša nálada bude hned' lepšia.

2.) Tanec ťa robí krásnou a sebavedomou.
Krása a sebavedomie. Tieto veci robia šťastnou nielen vás, ale robia vás atraktívnou a to si vaše okolie hned' všimne. Pri tanci sa do tela uvoľňujú endorfíny, čiže hormóny šťastia a vy sa zrazu cítite krásna, žiadaná a sexy. A krásna si hlavne vtedy, ak sa tak aj sama cítiš. :)

3.) Cvičíš a ani si to neuvedomuješ.
Nie nadarmo je tanec obľúbenou činnosťou pre tých, ktorí chcú schudnúť a zmeniť svoj životný štýl. Tanec je šport len z polovice, je to predovšetkým umenie a to si treba uvedomiť. Mňa osobne šport až tak nebaví a preto som rada, že mám veľmi pozitívny vzťah k tancu. Pri cvičení musíme využiť kopu námahy, a hoci to isté robíme aj pri tanci, niekedy si to vôbec neuvedomujeme. Stačí sa poddať hudbe a rytmu a niekedy nás to akoby vtiahne do iného sveta, až si ani neuvedomujeme, kde sa v skutočnosti nachádzame.

4.) Zlepšujú sa koordinácie pohybov.
Niekedy sa až čudujem, ako niekto môže mať problém zatancovať obyčajnú štvorylku a zapamätať si tých pár obyčajných krokov. Ked'že som zvyknutá na niekoľkominútové choreografie, mám aj lepšiu pamäť na kroky a pohyby. Ľudia mi zvyknú hovoriť, že mám pekné a ladné pohyby, ktoré vie získať každý, kto sa tancu naplno a pravidelne venuje.

5.) Podporuje správne držanie tela.
Aby dievča bolo krásne, musí mať hlavne správne držanie tela a boli by ste prekvapení, ako veľa ľudí má práve s týmto problém. Ked' som raz v detstve na určité obdobie prerušila tanec, začala som sa viac hrbiť a mala som s tým trochu problém, ale ked' som sa k tancovaniu opäť vrátila, tieto problémy zmizli a už niekedy už podľa chôdze, držania tela a ladného kroku viete zistiť, že ten človek sa venuje tancu.

Silnejšie ako jedlo

20. february 2016 at 14:34 | Lany
Zrkadlo má byť odrazom človeka. Sú však ľudia, ktorí v zrkadle nevidia seba, ale len svoju skreslenú predstavu o sebe samom.

Ked' som videla aktuálnu tému týždňa, netrvalo mi dlho, kým som si premyslela, o čom budem písať. Tento aktuálny problém ma trápi už dosť dlho, hoci sa netýka mňa, ale mnoho mladých dievčat, ktoré sú hlavne v mojom veku.
Raz sa v kolónke Blog týždňa objavil blog, ktorý ma donútil napísať tento článok. Vlastne, nebol to jediný blog s takýmto zameraním, ale tento bol poslednou kvapkou, ktorý ma donútil zamyslieť sa.


Určite ste už aj vy navštívili nejaké ana blogy, pretože sú čoraz viac rozšírenejšie. Pribúdajú jedálničky, motivačné citáty a fotky, ktoré sú na blogu všade, kde sa pozriete a ostatné blogerky to komentujú jedna radosť. Preto sa niekedy pozastavím, ked' je na štvorriadkovom jedálničku aj cez 20 komentárov a skoro všetky sú väčšinou o tom istom.
Poznáte to, jedálničky na každý jeden deň a k tomu obrázky, ktoré majú slúžiť ako motivácia, ale jediné, čo na obrázku vidím ja, je len kosť a koža. Ale predovšetkým nechápem, prečo má každý článok na takýchto blogoch názov Jedálniček, ked' ten ''jedálniček'' zvyčajne neobsahuje žiadne jedlo.

Následujúce jedálničky pochádzajú z jedného ana blogu. Meno blogerky som samozrejme neuviedla.

Posledný deň môjho života

7. january 2016 at 21:58 | Lany
Ak by bol dnes posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo sa chystám urobiť dnes? A zakaždým, ked' by bola odpoved' Nie veľmi veľa dní za sebou, viem, že musím niečo zmeniť.
- Steve Jobs

Počuli ste už niekedy slová Ži svoj život, akoby bol každý deň tvojim posledným? To sa väčšinou týka práve nás, mladých. Užívať si každú jednú minútu každý jeden deň naplno, aby sme mohli v starobe na čo spomínať. Ale ak by skutočne nadišiel posledný deň nášho života, chceli by sme robiť to, čo sme sa chystali urobiť dnes? Myslím, že je to dobrá otázka na zamyslenie a väčšina z nás by na ňu pravdepodobne odpovedala záporne.

Častokrát som sa už zamýšľala nad smrťou. Nikdy nevieme, kedy nadíde naša posledná hodina. Dôležité je to, čomu veríme, len to môže ovplyvniť náš prístup k smrti. Ja verím na život po smrti. Určite si to nepredstavujem tak, že budeme všetci žiť na oblakoch s jednorožcami, ale proste verím na akúsi druhú kapitolu, ktorá príde po smrti, že smrť je len d'alšia zastávka v našom živote, akási prechodná stanica. Odmietam tvrdenie, že našou smrťou sa náš život končí, podľa mňa život len príde v inej forme.

Maličkosti, ktoré ma robia šťastnou

9. november 2015 at 0:02 | Lany


Tešme sa aj z tých najmenších maličkostí, pretože práve tie sú súčasťou naších najkrajšich spomienok.

Ked' som premýšľala nad touto témou a nad maličkosťami, ktoré ma robia šťastnou, v obývačke som práve začula smiech mojích bratov, ked' sa hrajú so psíkom, veselý hlas mojej mamky, ked' na Skype zbadala môjho maličkého bratranca a zistila, ako veľmi už narástol, objatie mojej najlepšej kamarátky, ked' sme sa dnes stretli a zistila som, že stačí malý okamih, ktorý dokáže človeku úplne zmeniť náladu.


Čo by to bol svet bez maličkostí? Možno si ani poriadne neuvedomujeme, čo dokáže spôsobiť jediný úprimný úsmev. Tie najkrajšie veci na svete sú zadarmo. A ani ten najhorší deň v živote nie je bez maličkostí, ktoré nám vyčaria úsmev na tvári. Predovšetkým však treba lásku aj rozdávať, nie len ju prijímať.

10 reasons why: Glasses

29. october 2015 at 17:59 | Lany


Ak nosíte, alebo ste už nejaký čas nosili okuliare, tak mi dáte za pravdu, že majú veľa kladných ale aj záporných vlastností. Všetci máme pravdaže najviac skúseností s tými zápornými, aj ked' niekedy je naozaj lepšie dať si radšej okuliare ako napríklad šošovky. Ked'že ja nosím okuliare nejakých 5 rokov, mám s nimi už nejaké skúsenosti a preto som sa rozhodla napísať článok a priblížiť vám niekoľko vecí o nich.

1. Predsudky. Asi každý má určité predsudky voči človeku, ktorý nosí okuliare, už len z princípu. A viete prečo? Ako máme možnosť vidieť v nespočetných filmoch, človek s okuliarmi je zvyčajne šprt, bifľoš alebo génius. A aj ked' je ten človek pekný, automaticky sa stáva šprtom. Poznám veľa ľudí s okuliarmi a asi iba štvrtina z nich je naozaj dobrá v učení. Ja sa tiež nerada učím a nie som žiadna šprtka, takže kde je potom chyba? V celkovom obraze, ktorý si ľudia vytvárajú. Ja mám napríklad pocit, že sa mi okuliare celkom hodia, ale to neznamená, že nie som pekná. Ste na omyle, ak si myslíte, že ľudia si šošovky kupujú z iných dôvodov ako z toho, že sa chcú predovšetkým páčiť okoliu alebo samému sebe. Iste, šošovky sú praktickejšie, ale nie vo všetkých prípadoch. Ked' ich na sebe máme dlhšie, začne nám šošovka v oku vadiť, čo by sa s okuliarmi nestalo. Musím sa priznať, že aj ja som si šošovky kúpila hlavne kvôli vzhľadu a slobode možností a nedávno sa mi stalo to, že som si šošovky, ktoré už boli staré, nevybrala, ked' mi v oku vadili a oči som potom mala hrozne podráždené. Takže nemajte predsudky voči ľud'om, ktorí nosia okuliare, oni si to nevybrali.

2. Nemôžete sa s nimi v lete opáliť. No a presne pre toto som zanevrela na letné opaľovanie. Ked' vidíte, ako vonku svieti slnko a vám by sa hodilo krásne opálenie, máte na výber len z týchto možností:
♠ budete kašľať na to a riskovať smiešne kruhy okolo očí
♠ necháte okuliare doma a vonku pôjdete slepí ako krtko pod zemou
♠ dáte si šošovky, ktoré síce nahradia okuliare, ale po niekoľkých hodinách vám začnú prekážať

3. Nikto naozaj nechápe, aké je to mať zlý zrak. Toto je určené všetkým tým idiotom, ktorí si nedajú pokoj s otázkami "koľko prstov ukazujeem?". Verte, že ked' sa postavím štyri metre od tabuľky s písmenami u očného, tak nevidím ani tú tabuľku, zato viem veľmi dobre rozoznať tri prsty, ktoré mi ukazujú rovno pred očami.

Dievčenské romány sú na jedno kopyto

29. september 2015 at 18:37 | Lany


DIEVČENSKÝ ROMÁN je svojím obsahom urečný najmä dievčatám. Hlavnou postavou je hrdinka, ktorá pri prekonávaní istých životných prekážok objavuje a nadobúda určité mravné hodnoty. Orientuje sa na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na prostredie, v ktorom sa dievčatá najviac pohybujú.
Takúto definíciu vám google nájde, ak si necháte vyhľadať pojem ''dievčenský román''. Ako prvé mi pri tomto slove napadnú diela ako Anna zo Zeleného domu, Jane Eyrová, či Denník princeznej. Ako však už názov hovorí, dievčenské romány, aj ked' sú veľmi obľúbené, sú podľa mňa všetky rovnaké.


Aby ste ma však dopredu nezačali hejtovať, milujem čítanie. Naozaj áno a takisto som prečítala aj veľa dievčenských románov, aby som vedela posúdiť, že dievčenské romány v minulosti a dnes sa od základov líšia. Hlavne tie z minulosti mali podľa mňa niečo do seba, kto prečítal Janu Eyrovú alebo Annu zo Zeleného domu, dá mi za pravdu.

Je dobré žiť v anonymite?

20. september 2015 at 20:08 | Lany

Zdravím!
Prepáčte, že sem s novým článkom prichádzam tak neskoro, ale nemala som teraz na napísanie niečoho nového vôbec čas aj ked' som to veľmi chcela. Ako môžte vidieť, už niekoľko dní je témou týždňana blogu Anonymita, ktorú som zhodou náhod navrhla ja a som veľmi rada, že ju vybrali. Takže si nemôžem dovoliť nenapísať článok na môj vlastný návrh, že áno.

My všetci, čo máme blog (alebo aspoň veľká väčšina z nás) máme s anonymitou veľké skúsenosti. Už len preto, že blogujeme sa stávame niekým iným ako sme v reálnom svete, pretože blog je pre nás akýmsi útočiskom, kde si môžme vyliať srdce a napísať sem všetky naše myšlienky, ktoré by sme možno nikomu inému nepovedali. Preto je pre nás anonymita nenahraditeľnou súčasťou, bez ktorej by pre nás blogovanie bolo nemožné. Aj ja žijem v anonymite, aspoň tu na internete, pretože tu chcem mať svoje miesto bez toho, aby niekto vedel o mojej identite. V skutočnosti sa nevolám Lany, nie som ani na jednej fotke, ktorú som tu kedy pridala, ale každé jedno slovo, každý článok, každá moja myšlienka pochádza z môjho vnútra a myslím ju úprimne. V realite je to naopak. Každý vie ako vyzeráte a pozná vaše meno, ale nenájde sa nikto, kto by o vás vedel úplne, ale že úplne všetko, pretože ak by sa niekto taký našiel, nemalo by zmysel blogovať (aspoň nie s účelom zdôverovania sa).

Niekedy mám chuť všetkým vykričať do tváre, čo si myslím, alebo povedať úprimne, čo k danému človekovi naozaj cítim, ale nie som taká silná, aby som to dokázala. Bojím sa. Preto je pre mňa ľahšie dať si akúsi masku a strhnúť ju, až ked' sa vyznávam na blogu. A podľa mňa to tak prežíva väčšina z nás. Každý žije v anonymite z nejakého dôvodu. Ale väčšinou je to strach z neznámeho.
 
 

Advertisement