Dvere

31. may 2018 at 1:06 |  myself
Sedela na rovnakom mieste ako predtým. Čakala tam na mňa, jej oči už žiarili nedočkavosťou. Vždy som sa nad tým musela pousmiať, bolo to milé, pretože tak žiarili len vtedy, keď sa na niečo tešila.. Pamätám si na to, hoci sa veci zmenili.
- Myslela som si, že neprídeš.
Pousmiala som sa. Bola presne taká krehká, ako som si ju pamätala. Zvyčajne bola pred ľuďmi veľmi hanblivá a plachá, no teraz po tom nebolo ani stopy. Vyzerala byť sama sebou rovnako ako ja.
- Ubehlo už veľmi veľa času, no momentálne tu chcem byť len s tebou.
Hneď som zbadala, že tieto slová jej veľmi nedávali zmysel. Očividne ich nečakala. Snažila som sa usmiať, no neúspešne - prekukla ma. Divné, že som sa o to vôbec snažila. Tak som to skúsila znova.
- Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy si odišla. Spolu s tebou postupne odchádzali aj ďalšie..
Prerušila ma.
- Prečo tu chceš byť len so mnou?
Nastalo ticho. Chvíľu som si ju premeriavala.
- Pretože som tam už bola dlho.
- Kde?
- Vonku.
- Vonku?
- Áno.
Vstala som a podišla som k oknu. Cez jemné záclony prenikali do izby hrejivé slnečné lúče. Chýba mi toto miesto, hoci postupne ho nahrádzali čoraz tmavšie a zložitejšie izby. Táto bola jednoduchá: svetlá a pokojná, no bolo tam všetko, čo som potrebovala. Vrátane nej. Obrátila som sa. Sedela tam vo svojej fialovej nočnej košieľke, ktorá jej bola veľká. To sa jej vždy páčilo, lebo za ňou mohla jemne viať, keď sa točila. Pozrela som sa jej do očí.
- Odišla som, pretože nikto nevidí, čo sa tu deje. Čo sa deje vo mne.
- A ona..?
- Ona.. už odišla.
- Ako to myslíš, že odišla?
Jej telíčko sa začalo chvieť.
- Odišla. Už pred nejakým časom.
- Nie, nemohla.
Jej detské oči sa zrazu zaliali slzami. Boli inej farby ako tie moje, boli čistejšie, bez toľkých odtieňov. Pamätám si, že som kedysi mala rovnaké oči.
Chcela som ju vziať do náručia, pohladkať po svetlých vláskoch. Aj mňa to ešte bolelo. No rovnako, ako keď nevieme, čo nám prinesie nový deň, nemohla ani ona tušiť, čo jej prinesú tie jej.
A tak to malo ostať.
- Nerozumiem tomu. Ty predsa nikdy nechceš byť sama.
- Nechcem.
- Prečo si potom tu?
- Si silnejšia ako ja.
- Vždy som nad tebou premýšľala a toto mi nikdy nenapadlo. Som predsa slabšia ako ty.
- Si sama sebou. Si to ty. A ja tebou už viac nie som. Nie som to už ja.
- No niekde hlboko vnútri si, však? Inak by si nebola tu.
- Máš pravdu, nebola.

Čosi mi nahováralo, že vôbec netuší, o čom sa rozprávame. Boli sme ako dve poletujúce vtáčiky vo veľkej klietke, pričom len jedna z nás vedela, kde sa nachádzame. Ja som jej nemohla o klietke povedať a ona nemala vedieť, kde poletuje. Tak to malo byť.

* * *

- Budem musieť odísť.
- Nechoď..
Povedala to slabým hlasom a pozerala pri tom do zeme, no napriek tomu som vedela, že to myslí vážne. Keď to povedala, zahrialo ma pri srdci. Vždy ma poteší, keď mi to ľudia povedia, hoci to od nich nepočúvam často. Zvláštne, že niekedy je také ťažké povedať druhým presne tie veci, ktoré potrebujú počuť. Deti sú v tomto iné. Povedia všetko.
Zrazu vstala a naklonila sa ku mne akoby ju niečo zaujalo. Pozerala mi pritom do očí.
- Tvoje oči žiaria, máš v nich iskry. Preto si sa mi zdala od začiatku iná.. Tešíš sa na niečo?
Musela som sa rozosmiať. To ju zmiatlo ešte viac.
- Nie, nie, to je už úplne iný príbeh.
Nič viac som k tomu nepovedala. Len som sa znova rozhliadala po izbe a snažila som sa prísť na to, kedy toto miesto prestalo byť mojím domovom.
- Nenechávaj ma samu.
- Ty predsa nie si sama..
- Nemyslela som seba ale teba..
- Ani ja nie som sama.
- Čoraz viac sa od seba vzdaľujeme, preto si sama. Odchádzaš.
- Viem.
- Preto si teraz tu, však?
Neodpovedala som jej. Nevedela som, čo tu robím. Nevedela som, čo robím vo všetkých tých izbách, do ktorých vstúpim. Ako by som aj mohla?
- Prichádzam, pretože hoci sa vzďaľujem, nikdy na teba nechcem zabudnúť.
- Uchovala som ti veľmi veľa spomienok, na ktoré nikdy nezabudneš, ver mi.
O tom som nepochybovala.
Už som to nechcela dlhšie naťahovať. Naposledy som sa poobzerala po izbe, hodila som ešte jeden pohľad na posteľ, kde sedela. Nôžky jej viseli nad zemou.

Keď som za sebou zavrela dvere, počula som jej jemný detský hlások spievať pesničku. Poznala som ju. Začala som si pospevovať. Spievali sme rovnakú pieseň a ona o tom ani len nevedela.

 


Comments

1 Keiji Keiji | Web | 10. june 2018 at 3:23 | React

Tohle je... krásný. Melancholický, ale krásný.
A zarazilo mě to, protože to moc dobře znám.
Tyhle konverzace...
...moc dobře.

2 Lany Lany | Web | 4. july 2018 at 0:25 | React

[1]: Ďakujem ti :) Vážim si to a som rada, že si v tom našla aj kúsok seba.

3 giagrebSr giagrebSr | Email | Web | Wednesday at 23:05 | React

Нормально, мне понравилось!

---
Это не логично скачать игру на компьютер fifa 15 торрент, игра fifa 15 скачать торрент и <a href=http://15fifa.ru/>еа спортс</a> 3dm v2 fifa 15 скачать

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama