Úlomok

6. march 2018 at 18:02 | Lany |  myself
Aké je to zrazu ťažké, však? Písať o niečom, čo ani sama nepoznáš. O myšlienkach, v ktorých si stratená. Sú cudzie. Rovnako ako keď sa ocitnete na mieste, kde ste nikdy predtým neboli.
Haha. Mám chuť sa smiať. Teda vlastne, keby som mohla. Ale to veľa ľudí nepochopí, nie? Smejú sa vám pred očami a očakávajú, že sa pridáte. Že vymeníte svoju tvár voskovej figuríny za lepšiu, kvalitnejšiu masku.
Nie. Nie, .. prečo vlastne? Pretože sa nedá pozerať na toľko úbohosti v jednej osobe, bez toho, aby ste hneď nemuseli odvrátiť zrak. Nájsť si nejaký lepší, atraktívnejši objekt. Na ktorý je radosť pozerať sa. Všetci to chceme, nie?
NIe.
Nie? .. Ale áno.

Každému som vždy tvrdila, že nemám rada ľudí. Že neviem zniesť ich prítomnosť, ktorá mi občas vadí. Tieto vety sú veľká lož. A ja nikdy pred sebou skutočne nepriznám, ako je to naozaj. Pravdou je, že potrebujem ľudí. Nielen svojich najbližších, ktorí sú tu pre mňa a ktorí ma poznajú takú, aká skutočne som.
Vždy som chcela, aby ma ľudia prijali. Aby ma vedeli pochopiť, no namiesto toho ma zabalili do neviditeľného plášťa. Možno som im s tým pomohla, ktovie. Tak prečo sa ku mne vždy správajú akoby som tam nebola? .. No. To je už ale jedno. Tvárim sa, že ich nepotrebujem, aby som zakryla to, že v skutočnoti to je naopak. Tvár sa mi sama sformovala do výrazu, ktorý sa s tým snaží vyrovnať. Vyjadruje bezvýraznosť a dáva najavo to, čo vždy videla u druhých. Nezáujem. Ten zároveň vyvoláva nevšímavosť u ostatných, takže to navždy bude bludný kruh, z ktorého sa nedostanem.

Ktorá časť mňa mi vie povedať, čo je to láska? Koľko z môjho utrpenia bolo skutočne kvôli nej?

V myšlienkach tu znova sedím, ukrytá spolovice v tieňoch, spolovice v nejasnej žiare slabnúceho mesačného svitu. Doznievajúceho. Život a smrť. Viem, že nedokážem skutočne porozumieť tomu, čo sa deje presne vo chvíli, keď matne zbadám samu seba. Nehybnú, s otvorenými očami sledujúcimi vlastnú nočnú moru. Ľudia pod tou istou strechou, ktorí občas prejdú okolo môjho tieňa, sú rozmazané machule zvukov, ktoré zriedka preniknú cez sivastú hmlu v mojej temnote. Je medzi nimi aj spleť myšlienok medzi ktorými tak vyčkávam na tie vlastné, hoci dlho neprichádzajú. Drobné náznaky svetla na nočnej oblohe sa neodzrkadľujú na pozadí ťažkého závoja pod mojimi viečkami. Dokážem vnímať len to ohlušujúce ticho, ktoré nie a nie zmiznúť.. A napokon si hovorím, aké je odrazu ľahké, aké je ľahulinké pominúť sa.. a navždy splynúť s touto tmou.

No a teraz.. Po tom čase už nespoznávam ani osobu sediacu v tieňoch. Alebo áno?
Kvôli akej láske teraz cítim horúce slzy?.. Slzy niekde hlbšie ako na mieste, na ktorom po nich ostane len teplá slaná stopa jednej jedinej kvapky z rozbúreného mora.
 


Comments

1 Jana Jana | Web | 14. march 2018 at 18:44 | React

Přesně tyhle pocity mi připomínají mé já někde v minulosti. Sama jsem byla ztracená uprostřed ničeho a bylo velice těžké nalézt sama sebe. Ani nevím, zda si mě pamatuješ, ale jeden čas si můj minulý blog (neviditelna-divka) navštěvovala. :-) Holka, chci veselejší články, protože umíš být veselá, když tě nepolapí temnota. ♥

2 Sandra Sandra | Web | 1. april 2018 at 19:31 | React

máš to určite ťažké, čo mi je veľmi ľúto.. najhoršie čo môže byť je vedomie, že sa nemáš na koho obrátiť.. ale i tak si myslím, že máš určite pri sebe niekoho na koho sa môžeš so svojimi problémami obrátiť a porozprávať sa s ním. máš pri sebe aj rodinu. skús sa s niekým porozprávať otvorene. verím, že všetko zlé sa na dobré obráti a ty budeš znova šťastná a usmievavá, pretože takýto smútok ti nepristane..držím palce, aby bolo všetko znova dobré.♥

3 doms. doms. | Web | 3. april 2018 at 10:04 | React

Ako unikneme tomu labyrintu utrpenia?

Neviem ako odpovedať na toto a neviem ako odpovedať na tvoj článok, keďže mám pocit, že mi píšeš z duše. Zase. Jediné, čo ti môžem poradiť je nedržať to v sebe. Asi celkom mainstreamové, ale mám to z vlastnej skúsenosti. Asi pred týždňom som sa kamarátke zverila s niečím, čo ma trápilo trištvrte roka. Ešte to síce nebola celá pravda, celý problém, lebo pravdou je, že si veci, ktoré ma trápia, nechávam pre seba. Tak to ale nie je dobre, lebo sa sama trápiš a preto máš možno aj ten pocit, že to nikoho nezaujíma. Musíš to niekomu povedať, trochu sa ti uľaví a zistíš, ako VEĽMI sa ľudia o teba zaujímajú a ako im na tebe záleží.♥

4 ranitidine 300 mg ranitidine 300 mg | Email | Web | 27. april 2018 at 13:37 | React

ranitidine 150 mg

5 NicolasRhine NicolasRhine | Email | 29. april 2018 at 18:48 | React

ranitidine <a href="http://g5ga1a1a1a1.com/">ranitidine</a>

6 NicolasRhine NicolasRhine | Email | 1. may 2018 at 19:02 | React

ranitidine <a href="http://g5gab8b8b8b8.com/">ranitidine</a>

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama