Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany |  myself
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.
 


Comments

1 Eliss Eliss | Web | 3. march 2017 at 17:01 | React

Možná bys mohla navštívit psychologa :-)

2 Siginitou Siginitou | Web | 3. march 2017 at 17:08 | React

Mám to tak nějak podobné v některých věcech.
A máš to moc krásně napsaný :)

3 Winny Winny | Web | 5. march 2017 at 16:25 | React

V takýchto článkoch mi tak strašne pripomínaš mňa a nmoje staršie články, moje staršie ja. Občas aj to terajšie ja. Myslím si, že každý si prechádza takýmito obdobiami, keď má pocit, že si prestáva rozumieť aj s tými, o ktorých si myslel, že si nikdy neprestane. Nieked to je len životný moment súvisiaci s množstvom okolností a ty si to v podstate pretrpíš a veci budú zase v poriadku v tom tvojom malom svete, s ľudmi s ktorými si si rozumela. Niekedy to však značí že sa vyberáte po rozdielnych cestách, že sa meníte a že možno má vzniknúť nový malý svet.
Nerozumiem však tomu prečo niesi dobrý človek? Prečo niesi vhodný človek? Snažíš sa. Nájsť seba. Zistiť kým chceš byť a potom takou byť. Konať tak ako by sme chceli aby sme boli iný niekedy nie je jednoduché. Chce to čas. Myslím si, že si príliš kladieš polená pod nohy týmito myšlienkami. Akoby to nebolo v poriadku že ich máš. Nevravím, že sú dobré tieto myšlienky, ale v každom prípade sú normálne. KMnoho ľudí si prejde stavmi keď nerozumejú sebe a druhým.
Dobrý človek nie je ten, ktorý je otvorený a je stále šťastný. Dobrý človek je ten, ktorý nechce ubližovať zvieratám, ktorý nechce ubližovať cielene druhým.
Ale vieš čo ma na tvojom článku zaujalo najviac. Ako si povedala, že nad sebou raz budeš krútiť hlavou. Nad niečím z toho možno. Keď som bola kedysi v puberte, bože, 90% času som sa cítila takto, že ničomu nerozumiem, že nemám ani ten svoj malý svet lebo nikto do neho nepatrí. Dnes mám zachvíľu 24 a niežeby som nemala takéto myšlienky, mám. Mám ich rovnaké, občas nerozumiem sebe, občas nerozumiem sebe a väčšinu času nerozumiem svetu. Ale v puberte som si vytvárala tieto problémy a moj svet na nich stál, teraz sa na to nesústredím. V minuulosti som bola zúfala z toho, že nemám svoj svet a že mi nerozumi ani moja najlepšie kamoška a že tu pre mňa dostatočne nie je. A na tom tiež stál môj svet. Dnes si všetko vážim. To že naše kamarátstvo vydržalo. Vážim si ľudí čo mám a mrzí ma že nemám svoj svet, že nemám partičku, mám pocity ked neorzumiem ľudom a chcem sa len zabedniť v mojej izbe, psycicky sa trýzniť myšlienkami a tak .. ale viac sa sústredim na to čo mám a na to čo môžema zlepšiť a spraviť. Tiež som sa naučila, že ak sa chcem ja zmeniť a niečo na sebe zmeniť, nepôjde to rýchlo... chce to úplne malililinké kroky. Až kým jedného dňa zrazu nezistíš, že si v niečom lepšia. Myslím, že by si si mala daťť viac kreditov za to aká si. A jednoznačne ti hoovorím, že si normálna, okej? A možno by si mala nájsť spôsob ako vyventilovať tieto emócie. Skús si ísť zaboxovať ;).
Prajem ti čo najviac slnečných dní a nie takýchto :).

4 Winny Winny | Web | 6. march 2017 at 14:51 | React

Inak som chcela ešte poveať, že prvý komentár pri tomto tvojom článku ma totálne zabil :D. To by som asi mala navštíviť psycholóa aj ja :DDDD.
Teraz k veci. Ja som rada, že ťa tie komentáre tešia, lebo koľkokrát ich píšem, si hovorím, že som odveci :D A ešte ked vidímtie preklepy po sebe ako som sa snažila moje myšlienky ku všetkému rýchlo napísať aby som nezabudla :D...
Správne a nesprávne je tiež diskutabilné. Ako si napísala, v tu chvíľu ked sa to deje, človek jedna tak ako má pocit že je najlepšie. Možno časom zistí, že to nebolo správne ale v tom momente sa zachoval najlepšie ako vedel. Je škoda sa pozrieť späť a rozmýšľať nad tým, že či niečo boo správne alebo nie. Aj tie myšlienky, ktoré máš dnes, ťa raz vyformujú do človeka, ktorým budeš. A myslím si, že si a budeš dobrý človek.  Každý máme nejaké svoje chyby ;) ..
Btw, tie positive vibes a predsavzatia určite nepôjdu ľahko, celé to vôbec nie je ľahké, ale viem, že keby som sa mala sústrediť na všetky tie blbé veci v mojom živote, tak si rovno môžem šupnúť lexaurin :D. Našla som svoj spôosob copingu a vyrovnávania sa s vecami a aj keď sú zamračené dni, väčšinu času v nich hľadám to dobré. A je fakt, že k takémuto typu článkov sa vždy rada vrátim, je to ako rada odo mňa pre mňa :D :D :D.

5 choose-you choose-you | Web | 30. march 2017 at 0:55 | React

ked vidím prvý komentár ťukám si na čelo :D
podľa mňa, presne takéto pocity,...uvedomenia z nás robia oveľa ľudskejšiu osobu aj ked sa to na prvý pohľad nezdá. Príde časom precitnutie (a ver tomu, viem o čom hovorím! sama som mala články ktoré boli len tápaním vo vlastnej duši). a bude to oveľa silnejšie ako si človek môže predstaviť :)

6 Zoye Zoye | Email | Web | 2. april 2017 at 13:27 | React

V první řadě bych ti chtěla poděkovat za komentář a kdyby jsi chtěla stačí mi napsat myslím si, že máme spoustu společného.  ♥ Přijde mi to, nebo většina z blogerek má stejné problémy/prochází stejnými situacemi? Zrovna včera se slzami v očích jsem si říkala, že bych si neskutečně přála, aby lidé poznali, jaká doopravdy jsem. NEvidí to, ale já vím, že jsem úžasný člověk, jen oni ze mě dělají toho zlého. Nikdo nevidí, jaké máme vřelá srdce a co cítíme, to nekonečno, které si nikdo z nich neuvědomuje. Chtěla bych, aby cítili tu stejnou bolest a to trápení, aby mne pochopili. Nežádám omluvy, jsou to prázdná slova, která ani nemyslí vážně, jen se tím už nechtějí dál zaobírat. Chci pochopení. Toď vše co od nich žádám. Také se bojím lidí. Slov, co mi poví. Každičké se mě dotýká, no oni to tak ani kolikrát neberou, nepřemýšlejí, jakou moc mají. Je těžké nepřemýšlet nad všemi těmi bolavými vzpomínkami, jaké by to bylo kdyby. Snažím se zapomenout, no myšlenky přicházejí samy. Je tak těžké jít dál, když vidím, že netrpí a ani už si snad nepamatuje mé jméno, nic neznamenám. Jsem kouř z cigarety, který zmizí, jakmile ho vyfoukne.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement