Prestali sme sa báť príšer pod posteľou, ked' sme zistili, že sú v nás.

9. november 2016 at 18:54 | Lany |  myself


Je november. Vonku štípe mráz, hnedožlté listy dopadajú na zem a šuštia pod nohami pri každom kroku. Do vzduchu sa už pomaly zakráda vôňa zimy.
Nevnímam to.
Nedokážem to vnímať, pretože moja myseľ je uväznená v tom dni. Deň, ktorý všetko začal a zároveň všetko ukončil. Ubehli už odvtedy tri mesiace, ale stále je všetko dokonale jasné. V duchu si premietam každučký detail, ktorý mi utkvel v pamäti, a o ktorý nechcem nikdy prísť.
Nemám pocit, žeby sa niečo zmenilo. Teda, zmenilo sa toho dosť. Zmenilo sa tak veľa, až si to ani netrúfam spočítať. Myslela som, že som sa vd'aka tomu zmenila ja. Omyl. Svoje myšlienky a želania nezmením, aj keby som veľmi chcela. Snažila som sa, vrátili sa však naspäť.
Hoci je jeseň, ja stále žijem v minulosti. Neustále sa premiestňujem do tej noci. Cítim teplo na svojej pokožke. Jemný letný vánok, ktorý mi pohládza čerstvo skrátené vlasy. Hudbu, ktorá sa nesie povetrím a ktorú vnímam len minimálne.
Jeho pery na mojich. Jeho jamky na lícach, ked' nadvihne kútiky úst. Jeho prsty v mojich vlasoch.
A zas si kladiem tú istú, dôverne známu otázku. Prečo na to, sakra, stále myslíš? Vypadni odtiaľ. Z mojej hlavy, z mojej mysle, z mojich spomienok. Chod' preč. Nepotrebujem ťa, nechcem ťa. Nemôžem si už dovoliť myslieť na teba.
Ide o ten pocit. Ten si spájam s tebou. A to je problém. Kvôli nemu totiž myslím aj na teba.
Sľúbila som si, že sa do takýchto pocitov nedám zatiahnuť. Že si z toho zážitku nič neodnesiem. Sľúbila som si to ešte v ten deň. Ale ako som si vôbec len niekedy mohla nahovárať, že to so mnou ani nepohne?
Doteraz som nepoznala dôvody, kvôli ktorým sa dali určité veci do pohybu. Nevedela som, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Snažila som sa hľadať odpovede, pretože tie, ktoré mi boli poskytnuté, nedávali žiaden zmysel.
Až som napokon pochopila. Ked' som si uvedomila niektoré veci, zrazu všetky kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. Začalo to dávať zmysel.
Tak prečo sa potom cez to ešte stále neviem preniesť? Niekedy to vyhľadávam, inokedy to príde samo. Nastúpia sny, ktoré mi popletú hlavu. A prídu práve vtedy, ked' si už konečne myslím, že by mohlo byť všetko v pohode. Pretože ked' už na to myslím, myslím na všetko. Na všetko. A ten pocit prázdnoty za tým nastupuje hned', akokeby k tej spomienke už patril odjakživa.
Ako sa len mohlo všetko tak obrátiť? Najprv si to bol ty, kto sa snažil. Viem, že si v tom možno videl nejakú budúcnsoť. To ja som bola na začiatku tá, ktorá si držala odstup. A viem, že teraz by som to urobila znova. Tak prečo sú potom moje myšlienky tak odlišné od mojich činov?
Pretože sa mi to páčilo. Týmto neoklamem nikoho. Páčilo sa mi to a nie je mi to ľahostajné ani po takejto dobe. Cítila som sa pri tebe inak. Bol si človek, ktorý vo mne niečo prebudil. Ty si bol ten prvý človek. A práve toto ťa odradilo.
Písal si mi. Pýtal si sa na mňa. Zaujímal si sa.
A ja som sa opäť uzavrela. Pred tebou, aj pred tými spomienkami. Bála som sa, že som to v tej chvíli už nebola ja. Myslela som si to o sebe dlhú dobu, aj ked' ma ľudia, ktorým dôverujem, presviedčali o opaku. Lenže teraz už viem, že som sa mýlila. Bola som to ja, celú dobu. Bolo to moje skryté ja, ktoré sa vydralo na povrch pomocou alkoholu. Ale vyšlo na povrch. A ty si bol v tej chvíli pri mne, a umožnil si mi cítiť a prežívať veci, o ktorých som dovtedy nič nevedela.

Let's take a drink of heaven
This can turn around
Let's raise a glass or two
To all the things I've lost on you
Tell me are they lost on you?

Najhoršie na tom je, že inak to už nebude. Ostane len ten pocit prázdnoty, ktorý sa objaví vždy, ked' si na to spomeniem.
Ale všetko malo byť inak. Nebola to tá správna chvíľa. Zmenilo sa tým všetko.

Tak na to už nemysli.
No tak.
 


Comments

1 Monica. Monica. | Web | 14. november 2016 at 16:18 | React

Rozumím ti. Někdy je zatraceně těžký přestat myslet na člověka, a hlavně na určitou událost, která pro nás byla tak výjimečná. Jenomže život je z podobných událostí složen, a člověk nemůže zůstat u té jedné jediné a neotevřít se dalším. Jenomže ono se to lehko říká a těžko dělá, to sama dobře vím. Ale jednou se to povede, to mi věř. Zkus vnímat současnost a odprostit se od minulosti, vážně to jde, jenom to není jednoduchý...

2 forever.teenager.xx forever.teenager.xx | Email | Web | 17. november 2016 at 16:50 | React

- vím přesně jak ti je, mám to teď úplně stejně. existuje někdo, kdo to všechno podělal a dostal mě tam, kde jsem, v depresích a zároveň je to ten jediný člověk, který to dokáže všechno napravit. jenže to neudělá.
- proč se mnou prostě nemůže být na pořád. zrovna u něho věřím, že by mě nikdy neomrzel. je tak jiný. a přitom tolik stejný jako všichni.

3 Baryn Baryn | Web | 20. november 2016 at 18:06 | React

To je mi hrozně líto. Některé vzpomínky zůstanou zatraceně dlouho a člověk se jich třeba ani nezbaví. Musí se s tím jen smířit.

5 cincina cincina | Web | 22. november 2016 at 20:03 | React

Jaká náhoda, že tuhle písničku mám zrovna teď puštěnou!:O Je skvělá!:)
Taky jsem se nikdy nechtěla dostat do takových pocitů a v podstatě řeším něco podobného jako ty. Láska je kolikrát hodně složitá a bolestná a my to prostě musíme přežít.

6 Paige Douglas Paige Douglas | Web | 25. november 2016 at 19:17 | React

- pesnička.. momentálne je moja november fav. ♥
- obdivujem ťa za to, že vieš tak popísať svoje city, že sa do toho aj človek dokáže vcítiť
- chápem ťa, je mi to naozaj ľúto.. spomienky.. toho sa človek niekedy nezbaví..

7 crazyjull crazyjull | Web | 26. november 2016 at 11:32 | React

Miluji ten nadpis tohoto článku... tak strašně moc pravdivý. Ten song slyším poprvé, ale určitě ne naposledy. Je absolutně dokonalý a ten text...♥
Ten pocit prázdnoty moc dobře znám. A to s těmi vzpomínkami mám také stejné. Je až děsivý, jak ty vzpomínky nemohu dostat z hlavy. A ty pocity. Ale nejhorší je ten pocit, že už je moc pozdě na to změnit, jak to je.

8 Winny Winny | Web | 29. november 2016 at 20:01 | React

Ach, kým človek niečo nechá ísť. Niekedy možno ani nie tak človeka, ako tie pocity čo mu dával, ako tie emócie, ktoré cítil, ako tie zimomriavky, hmatateľné šťastie. Kto by to chcel pustiť? Kto by chcel na také niečo zabudnúť. A aj keď chceme, na to potrebuje dozrieť čas. Tie pocity šťastia sa nás držia, lebo vštci chceme byť šťastný, všetci sa chceme cítiť ľahko. Preto sa to stále vracia. Preto sa to dlho vracať bude, jedine žeby sme to vytesnili a našli opäť niečo čo nás urobí šťastnými a dá nám to teplo, tú ľahkosť.
Och pravé chvíle. Či chceme či nie, načasovanie je fakt dôležitá vec.
Síce neviem o čo sa jedná tak úplne a možno poviem blbosť, ale možno to tak nebude. Život má nevyspitateľné cestičky, možno to bude inak. Možno nie.. ktovie.
Ten pocit prázdnoty. On ostane, hej. Ale časom bude taký trpko-sladký. Zatiaľje via trpký, ale časom bude ten pocit taký iný :). Dovtedy držím prsty, nech ťa to nemáta tak často a nech príde opäť ten šťastný feeling.

9 Sandra Sandra | 30. november 2016 at 16:18 | React

+ prichádzajú chrípky a nachladnutia (menšie doplnenie k úvodu článku:D).
takéto chvíľky keď ma popadnú, mám chuť ležať v posteli, mať zavreté oči a totálne vypnúť. nevnímať svet, nevnímať realitu. mám chuť vypadnúť niekam preč a ani sa nevrátiť..

10 Papája Papája | Web | 15. december 2016 at 19:11 | React

moc mě mrzí, čím si procházíš :( doufám, že to brzy přebolí

... čas ...

[2]: úžasná slova, která popisují to samé, co jsem prožívala nedávno/prožívám, sama nevím

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement