Wake me up when September ends

18. september 2016 at 20:31 | Lany |  myself
Neviem, ako mám vlastne opísať ten pocit. Som nahnevaná? Smutná? Sklamaná?
Cítim sa podvedená? Alebo som rada, že som sa zbavila toho ťaživého zmäteného pocitu?
Vlastne možno všetko dokopy.
Aj tak neviem ako mám, sakra, ten pocit opísať. Hm.

Myslela som na to celý mesiac. Celý jeden sprostý mesiac, ked' som nevedela na čom som, čo si mám myslieť o tom, čo sa stalo, či to on vníma rovnako a tak d'alej. Čo by som mala robiť a čo nie, aby som svoje rozhodnutie neľutovala ale napriek tomu som s ním bola spokojná ale hlavne sama so sebou. V podstate mi uľahčil robotu. Urobil to za mňa. Mala by som byť rada, nie? No nie som. Mala som to urobiť prvá, mala som to spraviť ja, nie tá druhá osoba. A ešte k tomu to ani nespravil poriadne. Mám pocit, nič nie je vyriešené, no zároveň je.. ale ja som zmätená ešte viac. Oveľa viac. Nepovedala by som, že je to možné, ale, ty vole, ono to fakt možné je.
Sakra, prečo si len musím zapisovať všetky svoje pocity, všetko, čo sa vtedy stalo?? Prečo si len chcem pamätať všetky nezabudnuteľné okamihy môjho života a vtedy, ked' by som na ne najradšej zabudla, tak sa to už samozrejme nedá? Pretože na to myslím viac, akoby som zrejme mala. Nie stále. Ale viac akoby som mala. A pripomínam si to. Pesničkami. Fotkami. Videami. Všetkým, čím sa len dá. A ešte k tomu na to myslím. Hm. Asi by som s tým mala prestať. Ale to je ako zobrať malému dieťaťu obľúbenú hračku a prikázať mu, aby za ňou neplakalo. Nie je to také ľahké. A ked' už na to nemyslím, fakt nemyslím, tak jasné že zrazu príde nejaký spúšťač, len tak odnikiaľ, a ja som zas na začiatku.


Nejde o to, žeby ma to trápilo. Ja sa netrápim. To vôbec nie. Teda nie kvôli tej udalosti, tej osobe. Ale ten pocit. To bude ono. Ten pocit mi chýba. A ako. Vždy, ked' si na neho spomeniem. Pretože ked' už som ho raz okúsila, chcem to zažívať znova a znova. A znova. Ale prirodzene. A to je ten probém. Neviem, čo mám sledovať, či nejaké náznaky, alebo niekoho.. Kde ten pocit hľadať. V jednej chvíli, tej jedinej chvíli som ho našla len tak zrazu, úplne nečakane. Ale našla som ho. Bol to ten pocit... Ibaže nebol správny. Nie, nebolo to správne. Potrebujem nájsť ten istý pocit, ale musí byť správny.
Trpezlivosť? Tá bola mojim záchytným bodom veľmi dlho. Nie, neviem, či sa dokážem vrátiť späť do toho štádia, kedy to tak bolo. Pozrime sa pravde do očí, už to proste nebude ako predtým. Nie, už nie. Hm. Poznáte pesničku Littlest things od Lily Allen?

Sometimes I find myself sittin' back and reminiscing
Especially when I have to watch other people kissin'
And I remember when you started callin' me your miss's
All the play fightin', all the flirtatious disses.

Počúvam ju tak často, že tieto verše poznám naspamäť, je to akási moja mantra. Niečo mi totiž pripomínajú. Vlastne trochu zodpovedajú mojej situácii. Tak asi preto ju tak často počúvam. A ešte preto, že je smutná a taká trošku depkárska.
Niekedy si pripadám ako blázon, kvôli viacerým veciam. Smejem sa vtedy, ked' by som nemala a som vážna vtedy, ked' by som mala byť veselá. Snažím sa ovplyvniť svoju náladu ale len málokedy sa mi to podarí zahrať presvedčivo, preto to radšej nerobím, k ničomu by to neviedlo. Neviem dobre predstierať. Tí pozornejší ma hned' prekuknú. A obklopujú ma hlavne takí ľudia. Takže to fakt nemá zmysel.
Asi ako tento článok. Ani ten veľmi nedáva zmysel. Možno akurát mne. Nevadí. Život nie je vždy fér.
Ale nie, bude dobre, život je krásny tak sa smejte. Aj ja sa budem smiať. Ked' ma to prejde.
 


Comments

1 Sora Sora | Web | 18. september 2016 at 21:51 | React

Ani netušíš, ako veľmi sa ma tento článok dotkol... neviem, čo presne si si prežila. Iba tuším... ale myslím, že chápem to, ako sa cítiš. Haha, sranda inak, ako sa tvoje články menia.
Prvý krát, keď som sem zavítala, boli viac profesionálne, zdali sa mi, akoby si ich presne písala podľa tvojej vlastnej šablóny. Teraz? Teraz je jasne cítiť z textu vyššie pocity, srdce... je mi to sympatickejšie. Len za akú cenu sa tieto tvoje články zmenili?

2 MARY || BUBBLEGUM-BITCH MARY || BUBBLEGUM-BITCH | Web | 20. september 2016 at 8:48 | React

Mám pocit, že si mi tento článok napísala z duše. Neviem síce čo presne sa ti stalo a o čo sa jedná (aj keď možno tuším) ale toto obdobie, ktoré popisuješ, som veľmi intenzívne prežívala aj ja a vlieklo sa to so mnou veľmi dlhú dobu. Fakt veľmi. Doteraz stále nie som v pohode a aj keď je pravda, že je to už lepšie, že moje spomienky a myšlienky na istého človeka nie sú také pravidelné a intenzívne ako kedysi, každý deň sa aspoň raz objavia a ja som sa už zmierila s tým, že to tak bude asi do konca môjho života, že ten človek bude mať navždy špeciálne miesto v mojom srdci. Mimochodom, pridala som si ťa do zoznamu obľúbených stránok, snáď ti to nevadí :)

3 Sandra Sandra | Web | 25. september 2016 at 13:13 | React

bude dobre, neboj sa:) ja sa v tomto absolútne nevyznám, keďže nemám žiadne skúsenosti, ale nemôže to byť tak, že budeš stále smutná. toto patrí k životu. ľudia prichádzajú a odchádzajú a musíš si zvyknúť, že nie každý bude v tvojom živote navždy. hlavu hore a drž sa. niečo si zvládla a zvládneš aj toto!:) držím palce!

4 Angel :) Angel :) | Web | 27. september 2016 at 12:32 | React

Neviem síce o čo sa jedna ale z tvojich slov som vystihla, že sa ti niečo stalo. Ono nech už je to čokoľvek človek musí ísť dalej a nezastavovať sa a hlavne byť silný ver mi tak to je najlepšie :)
V jednej veci sme si podobné lebo niekedy kedy by som mala byť vážna tak neviem byť a smejem sa ale ked by som mala byt vesela vtedy zas nie som.

5 crazyjull crazyjull | Web | 27. september 2016 at 14:21 | React

Naprosto tě chápu. Já si také pořád připomínám to, jak děsně se ta situace vyvinula. Pořád dokola a pak, když už na to nemyslím, tak mi shuffle předhodí nějakou písničku, kterou mám s tou situací spojenou a znovu propadnu těm myšlenkám. :/ Vím, jak moc je těžké zapomenout, nebo nad tím nepřemýšlet.

6 Winny Winny | Web | 29. september 2016 at 14:37 | React

Mi prišlo smiešne pri slovách, že je to uzatvorené ale nie je :D. Ono to ani nie je vtipné (daj si facku Winny), lebo ja mám tento pocit už hodne dlho :D.
Chce to čas. Mesiac nie je veľa na to aby si dala nejaké udalosti/emócie do rohu svojej hlavy, chce to omnoho viac času aby si na to prestala myslieť a ešte raz toľko času aby ti to nepripomínali tie random spúšťače. Zároveň viem presne pochopiť to, že ti chýba ten pocit. Keď som počas strednej školy po istom čase dostávala svoje prvé zamilovanie do kúta svojej hlavy, ako to celé odoznievalo, tak už mi nebolo ľúto ani tak za tým človekom a tak, ako za tým, že by som strašne chcela cítiť opäť tú emóciu samotnú. Rovnaké to bolo/je teraz s mojim ex. Človek sa dostane do štádia, keď mu chýba ten pocit. Preto je niekedy lepšie niečo nerobiť, lebo ked niečo okúsime tak to už budeme chcieť vždy. Poznám jedn citát, ktorý hovorí že ak raz okúsime lásku, nič sa nám nezdá po nej dosť dobré. A vedela by som to aplikovať na trilión ďalších vecí, lebo keď raz človek niečo má a potom už to nemá tak to chce zase! :D A chýbajúce pocity dajú niekedy riadne zabrať :D.
Zivot je hajzlík, ale však čo, príde ten moment ked sa na to pozreš z tej lepšej strany a bude fakt lepšie a budeš sa smiať na všetkom.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement