Osemnásť.

4. june 2017 at 20:21 | Lany |  myself
Väčšinou v nadpise bodku nedávam, a predsa tam teraz je. Dôvod to zrejme žiaden nemá, no každý si to môže vyložiť po svojom. Niečo to vyvoláva, keď sa na to tak človek pozrie..

Je to možné? Mohla som ja zabudnúť pridať článok v deň svojich osemnástych narodenín? Mohla... Takže namiesto toho, aby som ho napísala 24.mája, píšem ho až teraz. Vlastne som v ten deň nebola doma, no to je jedno. Mám pocit, že to vlastne nijak zvláštne neriešim. Pravdupovediac, pozrela som sa na tému týždňa a tak trošku mi zaplo, že by som zrejme mala/mohla/musela napísať aspoň pár riadkov na túto veľkú vec, no ani len to neviem spraviť tak, ako sa patrí. (fuck)

Vždy som si osemnástku predstavovala úplne inak. Veľkolepo. No predstavovala som si inak najmä samú seba. Nejde o to, žeby mi niečo chýbalo. Prišli zmeny, a to dosť veľké, také veľké, že už si dokonca neviem presne vybaviť svoj život pred nimi, no bol taký.. ochudobnený. O určité pocity, situácie, ľudí, spomienky.. Vidím, že môj život sa mení, čím ďalej, tým viac. Niekedy sa zľaknem tých vecí, ktoré sa dajú do pohybu, až kým napokon nezistím, že je to vlastne normálne a veľa ľudí s tým už skúsenosť má a nové je to len pre mňa. Všetko ostatné boli len moje detské predstavy, prepretkávaná sieť myšlienok a plánov z hlavy dievčaťa, ktoré nemohlo poznať okolonosti a najmä realitu.
Nijak zvláštne som narodeniny neoslavovala. Predovšetkým som ich strávila s ľudmi, na ktorých mi záleží a to jediné mi vlastne stačí. Bola som šťastná. A k dokonalosti chýba už len tak málo. No nechcem dokonalosť. Pripomínalo by mi to, že stratiť ju by bola neskutočná bolesť, a s týmto pocitom žiť nechcem. Nedokonalosť patrí k životu a prísť o ňu by znamenalo prispôsobiť sa zmenám.
Neznášam zmeny.

Takže dospelosť v mojom podaní vyzerá za tých pár dní všelijako. Smiech. Plač. Radosť. Výčitky. Psychotropné stavy. Ťažko filozofické myšlienky. Melanchólia. Pohár vína. Sledovanie nočnej oblohy. Hľadanie metafor na svoje vnútro.

Vlastne sa toho veľa nezmenilo.. Teda až na ten pohár vína, treba na to ísť s mierou. Pripíjam na ľudí, na tých ľudí, s ktorými ma život zmysel a krásu a na nezabudnuteľné spomienky, ktoré boli, sú, a ktoré ešte len prídu.

Arrivederci.

 

We are all broken, that's how the light gets in

16. april 2017 at 14:03 | Lany |  myself
.And so being young
.and dipped in folly,
.I fell in love
.with melancholy.

.- Edagar Allan Poe

sedíme v tichu popretkávanom našimi myšlienkami. spomienkami. hľadíme na mesto pod nami, na mihotavé svetlá, ktoré sú viditeľné len v tejto tme. keď zanikne tma, zhasnú aj svetlá. v tejto nekonečnej chvíli, keď sedíme na studenom chodníku opretí o zábradlie a snažíme sa znova vidieť cez hrubnúci závoj minulosti, uvedomíme si, akí sme vzdialení. od ľudí tam dole pri svetlách. od ľudí vo veľkých domoch za nami. sme len dve tmavé bodky potichu sledujúce svetlá mesta v diaľke. toto nás spojuje. sme mladí, opierame sa jeden o druhého a z očí nám stekajú slzy kvôli veciam, ktorým ani len nerozumieme. odhaľujeme si najdôvernejšie tajomstvá, ktoré majú pre nás najväčšiu hodnotu, no v hĺbke duše sa bojíme, že v skutočnosti žiaden zmysel nemajú. okolitý svet neexistuje. sme len my v našej vlastnej bubline tínedžerských melanchólií a svet v diaľke pod nami.


stalo sa veľa vecí. niektoré sú už dávno zapadnuté prachom, iné naopak nechcú ostať zabudnuté. dni sú ako každé iné. niektoré úplne obyčajné, iné menej, no všetky plné stereotypu. v noci je to však inak. odrazu si všimneme veci, ktoré sú každý deň nevideteľné. aké zvláštne, že keď sami odrazu prestaneme vnímať bežné veci, tak si zrazu všimneme tie, ktoré sú našim očiam každý deň neviditeľné. odrazu sa neponáhľame. prechádzame sa po tme bez toho, aby sme potrebovali svetlo. pretože keď si oči privyknú na tmu, je už pre ne ťažké vrátiť sa naspäť do svetla. tmavá opustená lavička zahalená tieňmi stromov sa stáva naším verným priateľom. tu máme pocit, že môžeme byť konečne sami sebou. že môžeme konečne dovoliť slzám vyjsť na povrch. nikto nás nemôže zbadať, nikto okrem nás ich nemôže zastaviť. toto miesto je ako stvorené pre všetky myšlienky, ktoré sa nám preháňajú v hlave. ach, to krásne neviditeľné miesto. aké je odrazu ľahké zmiznúť..

kedysi... kedysi sme boli deti, pamätáš?
kedysi...

Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany |  myself
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.
 


Phylosophical tag II.

2. february 2017 at 0:27 | Lany |  tags


,,A niekedy, skutočne zriedka, sú ľudia šťastní len tak. Možno ich zaujal detský smiech, ktorý doteraz nevnímali. Možno sa započúvali do melódie svrčkov vyhrávajúcich v tráve. Možno sa len konečne zastavili a začali vnímať všetok ten pulzujúci život okolo seba. A možno na to nemajú žiaden viditeľný dôvod. Jednoducho sú šťastní."


1. Čo je pre teba horšie, pozerať sa niekomu do očí, ked' niekomu vravíš, ako sa cítiš alebo sa pozerať niekomu do očí, ked' niekto hovorí tebe, ako sa cíti on?
Určite tá prvá možnosť. Závisí to aj od vážnosti rozhovoru, ale väčšinou, ked' hovorím, ako sa cítim, mám možno obav z toho, ako bude ten človek reagovať, a ked' sa pozeráme niekde inde, väčšinou len chceme zachytiť myšlienku a správne ju vyjadriť. Je ťažké pozerať do očí niekomu, keď mu odkrývame svoju dušu. Keď však niekto odhalí svoje vnútro nám a my mu v tej chvíli hľadíme do očí, vnímame ich ako okná do duše, ktoré sa pred nami pomaly otvárajú.

2. Spomeň si, kedy si bol naposledy naozaj nahnevaný. Prečo to tak bolo? Cítiš to rovnako?
Väčšinou sa nahnevám kvôli úplným banalitám, a takýto stav u mňa netrvá veľmi dlho. Čoskoro však vychladnem a potom ľutujem, že som sa takto vytočila. Nepamätám si presne, kedy naposledy som bola tak skutočne nahnevaná, ale už to zrejme rovnako necítim.

3. Si v lietadle z Honolulu do Chicaga, ked' v zadnej časti lietadla vznikne oheň. Máš dostatok času na jeden telefonát. Komu by si zavolala a čo by si povedala?
Pravdepodobne by som tak spanikárila, žeby som nakoniec nezavolala nikomu. Len jeden telefonát? Nad tým by som musela veľmi veľa filozofovať, v takejto situácií by som zavolala najmenej desiatim ľud'om. Ale... zavolala by som asi svojim rodičom. Povedala by som im, ako veľmi ich ľúbim a d'akujem im za to, ako ma vychovali, pretože hlavne vd'aka nim je zo mňa človek, ktorým som dnes.

4. Si v lekárskej kancelárií a doktor ťa práve informoval, že ti ostáva približne jeden mesiac života. Povedala by si niekomu, že zomieraš? Ako by si využila svoje zvyšné dni? Mala by si strach?
Ak by mi niekto povedal, že zomriem, viem, žeby som to chcela spraviť tak, aby nikto o ničom nevedel. Trávila by som všetok svoj čas so svojimi najbližšími, s ľud'mi, ktorých ľúbim a pripomínala by som im, ako veľa pre mňa znamenajú. Pozerala by som spomienkové videá zo svojho života a smiala sa na starých fotkách zaprášených prachom. Až keby nadišiel úplný koniec, oznámila by som im, že zomieram a hoci by som ich týmto zasiahla, bolo by to tak najlepšie. Ak niekto dopredu vie, že zomriete, ste pre neho mŕtvy už vo chvíli, ked' mu to oznámite. Jeho duša umrie spolu s vami. Možno väčšia rana príde vtedy, ked' príde nečakane, no v opačnom prípade je to ako pri topení sa. Nejaká neviditeľná sila zrazu spôsobí, že sa ponoríte do ľadovej vody, ktorá vám zaplavuje pľúca. Neviete sa nadýchnuť, cítite prudkú bodavú bolesť, ktorá ovládne celé telo i myseľ a nedokážete jej uniknúť ani sa pred ňou schovať. Viete, že príde koniec a už len čakáte, kedy sa to stane, pretože nič viac v tej chvíli nemôžete spraviť.

5. Môžeš mať jedno z následujúcich vecí: láska a dôvera. Čo by si si vybrala a prečo?
Čo je láska bez dôvery? A čo dôvera bez lásky? Mám pocit, že ani jedno nemôže existovať bez toho druhého.

6. Bola by si radšej, ak by ťa zranil ten, komu najviac veríš alebo koho najviac miluješ?
Nad touto otázkou rozmýšľam dosť dlho. Ak by človek, ktorého najviac milujem ja, miloval tiež mňa, asi by ma najviac vedel zraniť on. Ale ak by som toho človeka milovala len ja, nebolo by to zaslúžené. Človek, ktorému najviac dôverujeme, si našu dôveru musel niečím naozaj zaslúžiť, takže ak by nás zranil, bolo by to ako nôž do chrbta, zatiaľ čo pri láske je to nôž do srdca. A ak je zasiahnuté srdce, ste na mieste mŕtvy. Ibaže nie je ľahké nájsť niekoho, komu by sme ešte mohli takto d'alej veriť, zatiaľ čo milovať môžeme opäť niekoho iného, aj napriek jazve, ktorá nám vnútri už navždy ostane. Nepoznám odpoved' na túto otázku, ktorou by som si bola stopercentne istá.

7. Tvoj najlepší priateľ sa prizná, že k tebe cíti niečo viac ako len priateľstvo. Čo by si povedala?
V prvom rade by som bola zaskočená, pretože by som to určite vôbec nečakala. Potrebovala by som veľa času na rozmýšľanie a niekoľko dní by som sa mu určite vyhýbala, pretože by som sa bála, že ho svojou odpoveďou zraním a naše kamarátstvo už nikdy nebude také ako predtým. Možno by som povedala, že chcem, aby ma aj naďalej bral ako človeka, ktorý ho bude mať stále rád, no iba ako kamaráta.

8. Si typ priateľa, s ktorým by si sa ty sám chcel priateliť?
Áno, asi áno. Veľmi dobre by som si rozumela sama so sebou, aj ked' niekedy by som pri sebe nevedela vydržať v jednej miestnosti dlhšie ako päť minút.

9. Čo by mohlo byť pre teba najťažšou vecou ktorej by si sa vzdala? Prečo by bolo ťažké stratiť ju?
Fúha. Dobre, beriem to tak, že otázka sa týka nejakej nemateriálnej veci. Najťažou vecou, ktorej by som sa musela vzdať, by pre mňa bola asi detskosť. Tá vlastnosť, ktorú majú deti a kým rastú, tá vlastnosť sa pomaly vytráca, až úplne zmizne. Nie vždy, niektorí ľudia si ju možno uchovajú navždy, lenže človek sa počas života mení a prídu okolnosti, kvôli ktorým tá vlastnosť môže zmiznúť. Deti sa na svet pozerajú inými očami. Vidia to, čo dospelí nezbadajú, vidia svet taký, akým naozaj je, zatiaľ čo ľudia ho vo svojom bežnom uponáhľanom živote nedokážu naplno oceniť a sledovať. Nechcem mať raz pocit, že to dieťa, ktoré bolo stále mojou súčasťou, je zrazu navždy preč.

10. Nepočítajúc romantickú lásku, kedy si naposledy povedal niekomu, že ho ľúbiš? Kto to bol?
No, tak tu lásku z romantického hľadiska by som ani nepočítala. :D Naposledy nedávno, asi svojim kamarátkam.

11. Ak by si si mohol vybrať jeden moment a jeden čas v minulom mesiaci, čo by si zmenil a prečo?
V minulom mesiaci? Hm.. Neviem presne povedať, ktorý moment presne, ale najradšej by som niekedy zmenila všetky tie veci, ktoré vyslovím v tej nesprávnej chvíli a vôbec ich tak nemyslím.

12. Držíš ruku svojej starej mamy a ruku novorodeného dieťaťa, ktorí visia na kraji útesu. Musíš pustiť jedného aby si mohol zachrániť druhého. Koho by si nechal zomrieť a kvôli akému dôvodu?
Nieee. :( Na toto nechcem odpovedať. Chcem tým povedať, toto by sa určite nemohlo stať, ale aj tak je ťažké uvažovať nad tým. Je jasné, že ak by to bol hocijaký iný starý človek a hocijaké iné malé dieťa, každý by pustil ruku starca. Ale ak je to vaša stará mama.. A čo ak z dieťaťa vyrastie sériový vrah a spôsobí smrť nevinných ľudí? Ale každé dieťa má právo na život, aj keď je ešte malé a nevinné, aby si to samo obhájilo. A starý človek má za sebou veľa rokov skúseností a spomienok.. Je jedno, čiu ruku by som v takej chvíli pustila, hneď po tom by som totiž skončila na psychiatrii.

13. Si ,,old fashioned''?
Páči sa mi retro štýl obliekania a aj mi to celkom pristane, ale, žiaľ, takéto veci veľmi nenosím.

14. Čo by si si vybrala, pravú lásku s garanciou zlomeného srdca alebo to, žeby si žiadnu lásku nikdy nezažila? Prečo?
Jednoznačne lásku s garanciou zlomeného srdca. Hoc aj za cenu toho, žeby ma to totálne zničilo. Dá sa vôbec žiť bez lásky? Dá sa prechádzať uprostred rozkvitnutej lúky a nepočuť vtáčí spev či necítiť omamnú vôňu kvetov? Dá sa žiť v tme, keď všade navôkol preniká hrejivé svetlo? Čo by to bol za život, ak by sme ani necítili, že naozaj žijeme? Láska je niečo, čo prebúdza k životu. Radšej žiť a až potom vnútorne umrieť ako byť mŕtvy počas celého svojho života a necítiť každou jednou bunkou svojho tela aké to je, byť živý.

15. Ak by si mohla robiť hocičo alebo hocičo si želať, čo by to bolo?
Chcela by som robiť hocičo, vďaka čomu by som mala nádherné a nezabudnuteľné spomienky, o ktoré by som nechcela za žiadnu cenu prísť.

Where to go next


© 2013 - 2017 M Y - S W E E T - W I N T E R. B L O G . C Z | home | archive | blog.cz