,,Na mladosti je krásne to, že môže obdivovať bez toho, aby chápala.''

15. july 2017 at 10:13 | Lany |  articles
Je zvláštne, ako rýchlo ubieha čas.
Niekedy sa donekonečna naťahuje, pomaly plynie, nikam sa neponáhľa. No vo všeobecnosti sa rúti obrovskou rýchlosťou do neznáma. A práve tento rok mi čas ubiehal najrýchlejšie. Možno sa to stupňuje pribúdajúcim vekom, možno rozhodujúcimi udalosťami a novými rozhodnutiami, neviem. No každým rokom sa to stupňuje viac a viac, až kým sa to zrazu všetko nezastaví a nezačne opäť plynúť normálne.
Vždy som mala na leto nejaké plány, očakávania, hocičo. Prevažne to boli len moje vrúcne želania, ktoré sa mi aj tak nepodarilo uskutočniť. Ale teraz je to iné, všetko sa už dávno pomenilo počas celého roka, ktorý tak rýchlo plynul. Akosi sa to prevrátilo a zamotalo. Nie, želania tak celkom nevymizli, skôr sa ani len nenamáham niečo s nimi spraviť. Neplánujem, nepremýšľam nad vecami, ktoré sa stanú alebo by sa stať mohli, už dávnejšie som sa poučila, že najlepšie je nechať veciam voľný priebeh a nechať osud, nech si s nimi spraví, čo sám chce. Nemyslím nad tým, ako strávim následujúci deň, pretože mám zatiaľ dosť obmedzený priestor. Jednoducho žijem v prítomnosti, nech už je zatiaľ akokoľvek nudná, aj keď aj z toho sa dá niekedy vyťažiť veľa.
Väčšinou, keď ľudia plánujú, ide o veľké veci. Nikto si nikdy neplánuje maličkosti, možno práve preto teraz nemám žiadne plány. Bojím sa plánovania, častokrát to skončí mojim sklamaním, keď sa niečo pokazí alebo nevyjde vôbec. Pokúsila som sa však čo najvýstižnejšie spísať drobnosti bežných dní, ktoré napriek tomu, ako málo stačí k ich dosiahnutiu, môžu priniesť veľmi veľa.

SLEDUJ OBLOHU.
Je to zvláštne, no ľudia akoby mali niekedy predsudky. Pretože pozorovanie jemných chuchvalcov vaty na pozadí azúroveho neba či blikotajúcich hviezd v mori temnoty nie je žiadne romantické klišé, ako to niekedy tvrdia.. Samozrejme, ak si predstavíte tých ľudí vo filmoch ako sa objímajú a želajú si, aby boli navždy spolu, keď vidia padať hviezdu, nie je to nič nové. No v skutočnosti je to úplne iné. Vidíte ten nekonečný priestor a hĺbku, v ktorej sa akoby odrazu začnu strácať vaše myšlienky. Voľne plynú, akoby ich naozaj unášalo tam hore. A po niekoľkých minutách možno začnete cítiť vnútorný pokoj, rovnováhu všetkých vecí. Je to niečo výnimočné a krásne.

UCHOVÁVAJ ZÁŽITKY.
Napriek tomu, že to už veľa ľudí nerobí, uchovávanie spomienok nikdy nie je na škodu. A to najmä o niekoľko rokov neskôr, keď všetky postupne vyblednú alebo úplne zmiznú. O to krajšie je potom nájsť zrazu vo svojich veciach niečo, vďaka čomu sa vám zachovajú zážitky, ktoré ste si kedysi dávno schovali. Niekedy by sme všetci chceli prežiť tie chvíle znova, aby sme o nich nikdy neprišli. Ak ich už raz zabudneme, nikto nám ich naspäť nevráti a ostanú stratené niekde hlboko v našom podvedomí. A na takéto uchovanie si môžete vyrobiť niekoľko vecí, ako napríklad vlastný zápisník, scrapbook či memory jar.
CHOĎ NA PIKNIK.
Zobrať so sebou deku, pár priateľov a ísť len tak do prírody a na čerstvý vzduch. Je v tom toľko jednoduchosti, až to smeruje k dokonalosti.

PREMÝŠĽAJ NAD PREŽITÝM DŇOM.
Neviem, čím presne to je, no keď v noci pred spaním premýšľam nad tým, aký som mala deň, cítim sa lepšie aj po prebudení. Niekedy nemáme čas uvažovať nad tým, nenájdeme si na to čas a neprehráme si v hlave odznova všetky chvíle, ktoré nás potešili alebo nám priniesli smútok. Oveľa viac spomienok sa vám zachová, ak nad nimi budete premýšľať ešte v ten deň, keď ich máte čerstvo uložené v pamäti. Smiech, objatia, rozhovory, slzy, hnev, to všetko si treba znova uvedomiť a prežiť ešte raz. Možno nám to pomôže vybrať si cestu do nového dňa.

PÍŠ LISTY.
Nemyslím tým listy, ktoré na pošte potom reálne odošlete. Predsa len teraz už každý chatuje či posiela emaily, písanie listov by v tomto prípade stálo kopec peňazí. Ale skúste si niekedy napísať list, ktorý nikdy nikomu neodošlete. Buď to nenapíšete nikomu konkrétnemu alebo osobe, ktorej by ste sa s tým chceli zdôveriť, no nemôžete. V každom prípade niekedy veľmi pomôže, keď svoje myšlienky prenesiete na papier. Pomôže vám to lepšie si ich utriediť v hlave. Zachová sa vám navyše pekná pamiatka, ku ktorej sa po dlhšom čase určite radi vrátite.

Ak máte vlastný zoznam podobných maličkostí, ktoré vám vedia zdokonaliť deň, budem veľmi rada, ak sa s ním so mnou podelíte.

ako zatiaľ trávite letné dni vy?

 

Osemnásť.

4. june 2017 at 20:21 | Lany |  myself
Väčšinou v nadpise bodku nedávam, a predsa tam teraz je. Dôvod to zrejme žiaden nemá, no každý si to môže vyložiť po svojom. Niečo to vyvoláva, keď sa na to tak človek pozrie..

Je to možné? Mohla som ja zabudnúť pridať článok v deň svojich osemnástych narodenín? Mohla... Takže namiesto toho, aby som ho napísala 24.mája, píšem ho až teraz. Vlastne som v ten deň nebola doma, no to je jedno. Mám pocit, že to vlastne nijak zvláštne neriešim. Pravdupovediac, pozrela som sa na tému týždňa a tak trošku mi zaplo, že by som zrejme mala/mohla/musela napísať aspoň pár riadkov na túto veľkú vec, no ani len to neviem spraviť tak, ako sa patrí. (fuck)

Vždy som si osemnástku predstavovala úplne inak. Veľkolepo. No predstavovala som si inak najmä samú seba. Nejde o to, žeby mi niečo chýbalo. Prišli zmeny, a to dosť veľké, také veľké, že už si dokonca neviem presne vybaviť svoj život pred nimi, no bol taký.. ochudobnený. O určité pocity, situácie, ľudí, spomienky.. Vidím, že môj život sa mení, čím ďalej, tým viac. Niekedy sa zľaknem tých vecí, ktoré sa dajú do pohybu, až kým napokon nezistím, že je to vlastne normálne a veľa ľudí s tým už skúsenosť má a nové je to len pre mňa. Všetko ostatné boli len moje detské predstavy, prepretkávaná sieť myšlienok a plánov z hlavy dievčaťa, ktoré nemohlo poznať okolonosti a najmä realitu.
Nijak zvláštne som narodeniny neoslavovala. Predovšetkým som ich strávila s ľudmi, na ktorých mi záleží a to jediné mi vlastne stačí. Bola som šťastná. A k dokonalosti chýba už len tak málo. No nechcem dokonalosť. Pripomínalo by mi to, že stratiť ju by bola neskutočná bolesť, a s týmto pocitom žiť nechcem. Nedokonalosť patrí k životu a prísť o ňu by znamenalo prispôsobiť sa zmenám.
Neznášam zmeny.

Takže dospelosť v mojom podaní vyzerá za tých pár dní všelijako. Smiech. Plač. Radosť. Výčitky. Psychotropné stavy. Ťažko filozofické myšlienky. Melanchólia. Pohár vína. Sledovanie nočnej oblohy. Hľadanie metafor na svoje vnútro.

Vlastne sa toho veľa nezmenilo.. Teda až na ten pohár vína, treba na to ísť s mierou. Pripíjam na ľudí, na tých ľudí, s ktorými ma život zmysel a krásu a na nezabudnuteľné spomienky, ktoré boli, sú, a ktoré ešte len prídu.

Arrivederci.


We are all broken, that's how the light gets in

16. april 2017 at 14:03 | Lany |  myself
.And so being young
.and dipped in folly,
.I fell in love
.with melancholy.

.- Edagar Allan Poe

sedíme v tichu popretkávanom našimi myšlienkami. spomienkami. hľadíme na mesto pod nami, na mihotavé svetlá, ktoré sú viditeľné len v tejto tme. keď zanikne tma, zhasnú aj svetlá. v tejto nekonečnej chvíli, keď sedíme na studenom chodníku opretí o zábradlie a snažíme sa znova vidieť cez hrubnúci závoj minulosti, uvedomíme si, akí sme vzdialení. od ľudí tam dole pri svetlách. od ľudí vo veľkých domoch za nami. sme len dve tmavé bodky potichu sledujúce svetlá mesta v diaľke. toto nás spojuje. sme mladí, opierame sa jeden o druhého a z očí nám stekajú slzy kvôli veciam, ktorým ani len nerozumieme. odhaľujeme si najdôvernejšie tajomstvá, ktoré majú pre nás najväčšiu hodnotu, no v hĺbke duše sa bojíme, že v skutočnosti žiaden zmysel nemajú. okolitý svet neexistuje. sme len my v našej vlastnej bubline tínedžerských melanchólií a svet v diaľke pod nami.


stalo sa veľa vecí. niektoré sú už dávno zapadnuté prachom, iné naopak nechcú ostať zabudnuté. dni sú ako každé iné. niektoré úplne obyčajné, iné menej, no všetky plné stereotypu. v noci je to však inak. odrazu si všimneme veci, ktoré sú každý deň nevideteľné. aké zvláštne, že keď sami odrazu prestaneme vnímať bežné veci, tak si zrazu všimneme tie, ktoré sú našim očiam každý deň neviditeľné. odrazu sa neponáhľame. prechádzame sa po tme bez toho, aby sme potrebovali svetlo. pretože keď si oči privyknú na tmu, je už pre ne ťažké vrátiť sa naspäť do svetla. tmavá opustená lavička zahalená tieňmi stromov sa stáva naším verným priateľom. tu máme pocit, že môžeme byť konečne sami sebou. že môžeme konečne dovoliť slzám vyjsť na povrch. nikto nás nemôže zbadať, nikto okrem nás ich nemôže zastaviť. toto miesto je ako stvorené pre všetky myšlienky, ktoré sa nám preháňajú v hlave. ach, to krásne neviditeľné miesto. aké je odrazu ľahké zmiznúť..

kedysi... kedysi sme boli deti, pamätáš?
kedysi...
 


Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany |  myself
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.

Where to go next

© 2013 - 2017 M Y - S W E E T - W I N T E R. B L O G . C Z | home | archive | blog.cz