Phylosophical tag II.

2. february 2017 at 0:27 | Lany |  tags


,,A niekedy, skutočne zriedka, sú ľudia šťastní len tak. Možno ich zaujal detský smiech, ktorý doteraz nevnímali. Možno sa započúvali do melódie svrčkov vyhrávajúcich v tráve. Možno sa len konečne zastavili a začali vnímať všetok ten pulzujúci život okolo seba. A možno na to nemajú žiaden viditeľný dôvod. Jednoducho sú šťastní."


1. Čo je pre teba horšie, pozerať sa niekomu do očí, ked' niekomu vravíš, ako sa cítiš alebo sa pozerať niekomu do očí, ked' niekto hovorí tebe, ako sa cíti on?
Určite tá prvá možnosť. Závisí to aj od vážnosti rozhovoru, ale väčšinou, ked' hovorím, ako sa cítim, mám možno obav z toho, ako bude ten človek reagovať, a ked' sa pozeráme niekde inde, väčšinou len chceme zachytiť myšlienku a správne ju vyjadriť. Je ťažké pozerať do očí niekomu, keď mu odkrývame svoju dušu. Keď však niekto odhalí svoje vnútro nám a my mu v tej chvíli hľadíme do očí, vnímame ich ako okná do duše, ktoré sa pred nami pomaly otvárajú.

2. Spomeň si, kedy si bol naposledy naozaj nahnevaný. Prečo to tak bolo? Cítiš to rovnako?
Väčšinou sa nahnevám kvôli úplným banalitám, a takýto stav u mňa netrvá veľmi dlho. Čoskoro však vychladnem a potom ľutujem, že som sa takto vytočila. Nepamätám si presne, kedy naposledy som bola tak skutočne nahnevaná, ale už to zrejme rovnako necítim.

3. Si v lietadle z Honolulu do Chicaga, ked' v zadnej časti lietadla vznikne oheň. Máš dostatok času na jeden telefonát. Komu by si zavolala a čo by si povedala?
Pravdepodobne by som tak spanikárila, žeby som nakoniec nezavolala nikomu. Len jeden telefonát? Nad tým by som musela veľmi veľa filozofovať, v takejto situácií by som zavolala najmenej desiatim ľud'om. Ale... zavolala by som asi svojim rodičom. Povedala by som im, ako veľmi ich ľúbim a d'akujem im za to, ako ma vychovali, pretože hlavne vd'aka nim je zo mňa človek, ktorým som dnes.

4. Si v lekárskej kancelárií a doktor ťa práve informoval, že ti ostáva približne jeden mesiac života. Povedala by si niekomu, že zomieraš? Ako by si využila svoje zvyšné dni? Mala by si strach?
Ak by mi niekto povedal, že zomriem, viem, žeby som to chcela spraviť tak, aby nikto o ničom nevedel. Trávila by som všetok svoj čas so svojimi najbližšími, s ľud'mi, ktorých ľúbim a pripomínala by som im, ako veľa pre mňa znamenajú. Pozerala by som spomienkové videá zo svojho života a smiala sa na starých fotkách zaprášených prachom. Až keby nadišiel úplný koniec, oznámila by som im, že zomieram a hoci by som ich týmto zasiahla, bolo by to tak najlepšie. Ak niekto dopredu vie, že zomriete, ste pre neho mŕtvy už vo chvíli, ked' mu to oznámite. Jeho duša umrie spolu s vami. Možno väčšia rana príde vtedy, ked' príde nečakane, no v opačnom prípade je to ako pri topení sa. Nejaká neviditeľná sila zrazu spôsobí, že sa ponoríte do ľadovej vody, ktorá vám zaplavuje pľúca. Neviete sa nadýchnuť, cítite prudkú bodavú bolesť, ktorá ovládne celé telo i myseľ a nedokážete jej uniknúť ani sa pred ňou schovať. Viete, že príde koniec a už len čakáte, kedy sa to stane, pretože nič viac v tej chvíli nemôžete spraviť.

5. Môžeš mať jedno z následujúcich vecí: láska a dôvera. Čo by si si vybrala a prečo?
Čo je láska bez dôvery? A čo dôvera bez lásky? Mám pocit, že ani jedno nemôže existovať bez toho druhého.

6. Bola by si radšej, ak by ťa zranil ten, komu najviac veríš alebo koho najviac miluješ?
Nad touto otázkou rozmýšľam dosť dlho. Ak by človek, ktorého najviac milujem ja, miloval tiež mňa, asi by ma najviac vedel zraniť on. Ale ak by som toho človeka milovala len ja, nebolo by to zaslúžené. Človek, ktorému najviac dôverujeme, si našu dôveru musel niečím naozaj zaslúžiť, takže ak by nás zranil, bolo by to ako nôž do chrbta, zatiaľ čo pri láske je to nôž do srdca. A ak je zasiahnuté srdce, ste na mieste mŕtvy. Ibaže nie je ľahké nájsť niekoho, komu by sme ešte mohli takto d'alej veriť, zatiaľ čo milovať môžeme opäť niekoho iného, aj napriek jazve, ktorá nám vnútri už navždy ostane. Nepoznám odpoved' na túto otázku, ktorou by som si bola stopercentne istá.

7. Tvoj najlepší priateľ sa prizná, že k tebe cíti niečo viac ako len priateľstvo. Čo by si povedala?
V prvom rade by som bola zaskočená, pretože by som to určite vôbec nečakala. Potrebovala by som veľa času na rozmýšľanie a niekoľko dní by som sa mu určite vyhýbala, pretože by som sa bála, že ho svojou odpoveďou zraním a naše kamarátstvo už nikdy nebude také ako predtým. Možno by som povedala, že chcem, aby ma aj naďalej bral ako človeka, ktorý ho bude mať stále rád, no iba ako kamaráta.

8. Si typ priateľa, s ktorým by si sa ty sám chcel priateliť?
Áno, asi áno. Veľmi dobre by som si rozumela sama so sebou, aj ked' niekedy by som pri sebe nevedela vydržať v jednej miestnosti dlhšie ako päť minút.

9. Čo by mohlo byť pre teba najťažšou vecou ktorej by si sa vzdala? Prečo by bolo ťažké stratiť ju?
Fúha. Dobre, beriem to tak, že otázka sa týka nejakej nemateriálnej veci. Najťažou vecou, ktorej by som sa musela vzdať, by pre mňa bola asi detskosť. Tá vlastnosť, ktorú majú deti a kým rastú, tá vlastnosť sa pomaly vytráca, až úplne zmizne. Nie vždy, niektorí ľudia si ju možno uchovajú navždy, lenže človek sa počas života mení a prídu okolnosti, kvôli ktorým tá vlastnosť môže zmiznúť. Deti sa na svet pozerajú inými očami. Vidia to, čo dospelí nezbadajú, vidia svet taký, akým naozaj je, zatiaľ čo ľudia ho vo svojom bežnom uponáhľanom živote nedokážu naplno oceniť a sledovať. Nechcem mať raz pocit, že to dieťa, ktoré bolo stále mojou súčasťou, je zrazu navždy preč.

10. Nepočítajúc romantickú lásku, kedy si naposledy povedal niekomu, že ho ľúbiš? Kto to bol?
No, tak tu lásku z romantického hľadiska by som ani nepočítala. :D Naposledy nedávno, asi svojim kamarátkam.

11. Ak by si si mohol vybrať jeden moment a jeden čas v minulom mesiaci, čo by si zmenil a prečo?
V minulom mesiaci? Hm.. Neviem presne povedať, ktorý moment presne, ale najradšej by som niekedy zmenila všetky tie veci, ktoré vyslovím v tej nesprávnej chvíli a vôbec ich tak nemyslím.

12. Držíš ruku svojej starej mamy a ruku novorodeného dieťaťa, ktorí visia na kraji útesu. Musíš pustiť jedného aby si mohol zachrániť druhého. Koho by si nechal zomrieť a kvôli akému dôvodu?
Nieee. :( Na toto nechcem odpovedať. Chcem tým povedať, toto by sa určite nemohlo stať, ale aj tak je ťažké uvažovať nad tým. Je jasné, že ak by to bol hocijaký iný starý človek a hocijaké iné malé dieťa, každý by pustil ruku starca. Ale ak je to vaša stará mama.. A čo ak z dieťaťa vyrastie sériový vrah a spôsobí smrť nevinných ľudí? Ale každé dieťa má právo na život, aj keď je ešte malé a nevinné, aby si to samo obhájilo. A starý človek má za sebou veľa rokov skúseností a spomienok.. Je jedno, čiu ruku by som v takej chvíli pustila, hneď po tom by som totiž skončila na psychiatrii.

13. Si ,,old fashioned''?
Páči sa mi retro štýl obliekania a aj mi to celkom pristane, ale, žiaľ, takéto veci veľmi nenosím.

14. Čo by si si vybrala, pravú lásku s garanciou zlomeného srdca alebo to, žeby si žiadnu lásku nikdy nezažila? Prečo?
Jednoznačne lásku s garanciou zlomeného srdca. Hoc aj za cenu toho, žeby ma to totálne zničilo. Dá sa vôbec žiť bez lásky? Dá sa prechádzať uprostred rozkvitnutej lúky a nepočuť vtáčí spev či necítiť omamnú vôňu kvetov? Dá sa žiť v tme, keď všade navôkol preniká hrejivé svetlo? Čo by to bol za život, ak by sme ani necítili, že naozaj žijeme? Láska je niečo, čo prebúdza k životu. Radšej žiť a až potom vnútorne umrieť ako byť mŕtvy počas celého svojho života a necítiť každou jednou bunkou svojho tela aké to je, byť živý.

15. Ak by si mohla robiť hocičo alebo hocičo si želať, čo by to bolo?
Chcela by som robiť hocičo, vďaka čomu by som mala nádherné a nezabudnuteľné spomienky, o ktoré by som nechcela za žiadnu cenu prísť.
 

Hviezdy

13. january 2017 at 18:05 | Lany |  myself
Vravíš, že obdivuješ oblohu
A pritom pozeráš len na hviezdy
Tie malé žiarivé úlomky svetla v náručí nekonečnej temnoty
Tvoje oči sú slepé odrazom neba v nich
Lenže
Čo ak sme my ako tie hviezdy?
Žiariace časti skladačky
Ktorá sa nikdy nedá dokopy
Pri každom pohľade na nočnú oblohu
Vidíš ich stáť bok po boku
Bez toho aby si si uvedomil
Akí vzdialení sú si v skutočnosti

Vidíš padnúť hviezdu
A čo si želáš?
Tá, ktorá bola spočiatku v tvojich očiach obdivovaná
Spadla zrazu v odraze tvojich očí
Bez toho, aby si si ešte niekedy pamätal
Ktorá z nich to vlastne bola
Spadla z nebeských výšin na chladnú zem
Tebou navždy zabudnutá

Walking with a true friend in the dark is better than walking alone in the light.

4. january 2017 at 23:15 | Lany |  myself
No dobre, chcela som tento citát napísať v reči svojho kmeňa ale nemohla som si pomôcť, on znie tak úžasne len v angličtine. Snád' nabudúce.

Hm, asi iba ja som schopná napísať o určitej udalosti až počas d'alšieho roka.
Je mi jasné, že asi na 99,9 percentách blogov nájdete nejaké novoročné články, ale nečakajte, že aj tento bude taký. Ja som na takéto formalitky nikdy nebola.


Môžeme si dopredu premyslieť veľa vecí, nikdy si však nedokážeme naplánovať spomienky. A tie najkrajšie spomienky prichádzajú spontánne, bez toho, aby sme si vôbec naplno uvedomovali, aký zázrak prežívame.

Fúú, ako som si tak všimla, moje články sa od určitého momentu dosť zmenili a asi si už aj všetci vieme domyslieť, kedy približne to bolo. Sama som najprv nepostrehla tú zmenu, no teraz je viditeľná. Môj blog mi príde nejaký čiernobiely, sivý, bez farieb a bez života a do istej miery aj články na ňom. Začala som písať básne, melancholické a zároveň krásne, a to som nikdy predtým nerobila. Zistila som, že ma to napĺňa a že jedine takto dokážem úplne presne vyjadriť svoje pocity. Taktiež všetky posledné články sú písané o mojich pocitoch, zážitkoch, ved' už niekoľko mesiacov všetko pridávam do rovnakej rubriky. Potrebovala som sa jednoducho stále vypisovať. Aj tento článok síce patrí do rovnakej rubriky.. čo už. :D Bude to už konečne veselšia verzia môjho života.

Takže.. skončil sa starý rok a zatiaľ sa žiadne zmeny nedostavili, ved' ešte ani nemali kedy. Ale mám pocit, že som ho ukončila s dôstojnosťou a rešpektom. Nechala som za sebou všetko minulé, aj to nevypovedané. Je mi jasné, že už nedostanem všetky odpovede na otázky a neuskutočním už veci, ktoré som ešte chcela urobiť, no budem sa snažiť prijať všetky zmeny, ktoré nový rok prinesie, či už tie dobré alebo zlé. Človek si napokon zvykne na všetko, ak má dostatok času.

Pripadám si ako na hojdačke. Raz som šťastná a mám pocit, že ma takmer nič netrápi, inokedy akokeby sa na seba kopilo stále viac a viac vecí, ktoré spôsobujú, že moja nálada sa ocitá pod bodom mrazu. A mám už naozaj dosť rečí o pozitívnom myslení alebo podobných motivačných hlúpostiach. Mojím názorom je, že optimisti a pesimisti iba klamú sami seba prifarbovaním reality. Snažím sa byť realistka, takže sa potom nečudujem, aké nálady väčšinou mávam. :D

Silvester som vnímala ako celkom obyčajný deň a ani som ho poriadne neoslavovala. Deň predtým som však zažila úžasný a úplne spontánny zážitok na ktorý by som ešte v to ráno ani nepomyslela. Ako zvyčajne, aj v ten deň som bola na brigáde, ktorú som začala robiť štyri dni pred Silvestrom, ked'že bola len počas tohto obdobia. Po nej som mala ísť na naše triedne prázdninové stretko ale napokon sme skončili úplne inde ako sme mali pôvodne v pláne. Bol večer a my sme sa túlali mestom vysvieteným svetlom pouličných lámp a rozmýšľali sme, kam v tej zime pôjdeme. Napokon niekto dostal nápad ísť na pivo, ktoré síce zvnútra zahreje ale ja pivo neznášam. Doteraz neviem ako som sa na neho dala prehovoriť, každopádne celý večer sme mali veľkú zábavu a ani na sekundu sa nikto nenudil. Potom asi po hodine sme išli do karaoke a to bol vlastne môj nápad, ktorý sa ukázal ako najlepší nápad na svete. Už celou cestou tam sme vyspevovali, mali sme šťastie, že vtedy ešte nebol nočný kľud. Celý večer som sa smiala, spievala, tancovala, hrala stolný futbal a užívala si úžasnú atmosféru s mojimi kamarátmi a presne toto mi chýbalo, celá tá spontánna zábava a radosť v duši. Doteraz však rozmýšľam, ako je možné, že som sa odvážila spievať pred všetkými tými ľud'mi, to pivo zrejme nebolo až tak na škodu.. :D

Ale tak nedá mi aby som tento článok neukončila tým, že vám všetkým poprajem šťastný nový rok 2017 nie? Ved' predsa len vás mám rada a tento rok som prežila viac menej aj vo vašej ,,spoločnosti''. Užívajte si prítomnosť a hlavne neľutujte svoje rozhodnutia, ktoré sa vám v tej chvíli zdali správne. Život nie je len o krásnych veciach, raz za čas musia prísť aj zlé veci, aby sme sa naučili vážiť si tie pekné.
 


alkohol, párty, bozky a iné bláznovstvá

27. december 2016 at 21:22 | Lany |  myself
tráva.
je zaujímavé, že práve ona vypĺňa najväčšiu časť mojich spomienok aj napriek tomu, že bola tma.
tie dlhé steblá trávy kolísajúce sa v letnom vánku. vôňa prírody, noci .. a jeho.
ak by som vedela, čo sa v ten deň stane.. nie, to by mi vlastne ani nenapadlo. takže..čo sa vlastne vtedy stalo?
vlastne som tam pôvodne nechcela ísť. ak by som sa nechcela po dlhej dobe odviazať a aspoň na chvíľu nemyslieť na nič... možno by som tam ani nešla.
pili sme už pred vstupom a cestou tam sme už boli všetci opití. nemala som mať prečo výčitky. konečne som sa bavila. aj napriek tomu, že v triezvom stave by som to za zábavu nepokladala. niekde vo vnútri som však rátala s tým, že to bude strata času, ktorú budem na druhý deň ľutovať. stále však žasnem nad tým, ako nás veci dokážu prekvapiť práve vtedy, ked' si už namyslene myslíme, že presne vieme, čo príde.

ked' sme tam prišli.. páni, bola som už v takom stave, kedy som si užívala každú sekundu a nemohlo ma vtedy rozladiť asi nič. mňa! hudba. farebné laserové svetlá. hluk. ľudia baviaci sa na priestrannej lúke. vysoká tráva. a tam niekde ja, hlúpa a nezodpovedná, s úsmevom dokorán a rozhorúčená od alkoholu, ktorý mi hrial vnútro. ak by sa moja duša oddelila od môjho tela, dokázala by som sa na seba pozerať? ak nie vtedy, tak v priebehu noci určite nie.
stála som tam, so siedmymi ľud'mi nazývajúcich ''kamaráti'', pričom skutočným z nich bol len jeden a to tmavovláska, moja najlepšia kamarátka. tancovala som na pesničky, ktoré nepoznám, od rapera, ktorého nepočúvam. bolo mi však..dobre. aj ked' mi k tomu niečo chýbalo.
zrazu však blond'avá potrebovala ísť bokom. mala sa stretnúť so svojím spolužiakom a jeho kamarátom. požiadala ma, aby som šla s ňou.
zamierili sme preč.. do tmy a väčšieho ticha. a k tráve.
a k skrýši, kde mali schovaný alkohol. pekne sa s ním s nami podelili. vodku sme zapíjali pivom. menšie zlo.
stáli sme tam, všetci štyria, až prišiel moment, ked' som sa mierne zakolísala..a oprela o niečo mäkké a pevné, ktoré ma chytilo okolo pása a podopieralo. bol to on. bol mi sympatický už od prvej chvíle. a bol to spolužiak blond'avej. vysoký, s pevnou postavou od náročných športových tréningov, s hravou iskrou v očiach a jamkami v lícach pri úsmeve. držal ma za ruku a nechal ma opierať sa o neho. preplietli sme si prsty a nepustili sme sa.. ani ked' sme prišli naspäť do centra zábavy, ani ked' ma znova našiel uprostred davu ľudí a spolu sme skákali do hudby, ktorú sme ani nevnímali. všetci štyria sme sa opäť presunuli k tráve a mimo ostatných. zrazu sme však viditeľne zaostali medzi tými dvoma. až kým on nezastal úplne. ked'že sme mali prepletené prsty, zastavilo to aj mňa. otočila som sa k nemu a niekde v hĺbke som tušila, čo môže nasledovať. netrvalo to ani sekundu, aj ked' pre mňa sa vtedy čas odrazu spomalil. pritiahol si ma k sebe, videla som hravosť v jeho očiach aj jamku v zdvihnutom kútiku jeho úst a naše pery sa odrazu stretli. môj zmätok trval iba kratučkú chvíľu. stáli sme tam, pod nočnou letnou oblohou posiatou hviezdami, uprostred tlmeného hluku, ktorý sa zrazu stratil úplne. jediné, čo som vnímala, bol on a jeho vôňa. možno to trvalo sekundu a možno celú minútu. zrazu sme však bozk ukončili malou pusou a usmiali sme sa na seba.
ked' sme sa takto ruka v ruke a v objatí vrátili k ostatným, tmavovláska mala pri pohľade na nás úsmev na tvári.
tú trávu sme v tú noc navštevovali veľakrát a nie sami.
páčilo sa mi, ako voňal. páčilo sa mi, ked' mi bozkami zasypával krk, ked' mi prstami prečesával vlasy, ked' ma niesol.
je zvláštne, aký veľký rozdiel je medzi veľkými vecami a maličkosťami. niekedy maličkosti ani nevnímame, až časom zisťujeme, že boli nevyhnutnou súčasťou našich nezabudnuteľných spomienok. naopak, veľké veci si zvykneme vychutnávať naplno a často na nich spomínať.. až kým si po čase neuvedomíme, že by sme sa pokojne zaobišli aj bez nich.

najradšej by som ťa položil do trávy a bozkával ťa. čo má spraviť opité dievča, ktoré sa takto bežne nespráva, ked' jej toto povie o rok starší chlapec, ktorého pozná pár hodín? napokon sme skončili presne takto. sami dvaja v tráve, bozkávajúc sa, naše telá jedno na druhom. o nič sa nepokúšal. neverím však, aké ľahkomyseľné to odomňa vtedy bolo. mal viac sily ako ja.
táto chvíľa však bola asi jednou z najkrajších v mojom živote, aj ked' som to všetko neskôr veľakrát ľutovala. nakláňala som sa nad ním, hľadela mu do očí .. až kým nás takto nenašla tmavovláska, ktorá sa pri pohľade na nás zľakla, pretože to vyzeralo oveľa horšie ako to bolo v skutočnosti.

ked' sme sa lúčili, sľúbil, že napíše.
písali sme si potom celý mesiac, na konci sme už išli aj vonku. ja som si však držala odstup už hned' po tom, ako sa to stalo. on možno chcel niečo viac, lenže bola v tom tretia osoba, blond'avá, ktorá poriadne zamiešala karty aj ked' si to vtedy možno neuvedomovala. napísal mi ak by sme chceli niečo viac, nefungovalo by to, pretože sme úplne iní. ale stalo sa, čo sa stalo, môžeme sa baviť aj nad'alej, nechcem však, aby si mala nejaké nádeje.
nie, tie som ani nemala. nebol to ten správny chlapec. vd'aka tomuto incidentu som sa zmenila a poučila. kamarátky mi povedali, že je zo mňa vd'aka tomu lepšia osoba, pretože už nevyvádzam tak ako vtedy, ked' som mala to svoje divné obdobie. stalo sa to raz a stalo sa to naposledy. nemôžeme za to, ako sa cítime. nemôžeme si nahovárať, že sa nám niečo nepáčilo, ked' pravdou je, že sme sa cítili dobre. nemôžeme zmeniť náš prístup k našim spomienkam, ktoré vychádzajú z toho, ako sme sa cítili vtedy, ked' sa to dialo - aj ked' to nebolo správne. ak robíme veci nesprávne, nemusíme sa tak aj cítiť, hoc vieme, že to správne nie je, a naopak. podstatné je, či sa takto rozhodneme konať aj niekedy nabudúce.

končí sa rok 2016, ktorý bol mojim najprelomovejším rokom za celý život. prvá strata, prvá opitosť, prvý bozk, .. a konečné sebauvedomenie. tento rok mi priniesol veľké zmeny vo vzťahoch s ľud'mi a uvedomila som si nespočetne veľa vecí. niektoré som prehliadala, o niektoré som sa nezaujímala, alebo som na nich ani myslieť nechcela. mala som obdobia, kedy som bola na dne, moje srdce bolo rozpoltené veľkou bolesťou a žiaľom. potom ,,šťasné'' obdobie a napokon čas, ked' som nevedela, čo mám cítiť a prečo vlastne cítim to, čo som vtedy cítila. veľa som sa poučila. preto týmto článkom ukončujem tento rok plný zmien, ked'že najväčšou z nich bolo práve toto.

Where to go next


© 2013 - 2017 M Y - S W E E T - W I N T E R. B L O G . C Z | home | archive | blog.cz