Hello, fall

24. september 2017 at 1:53 | Lany |  articles

A leto zrazu vystriedala jeseň. Čas plynie, svetlo strieda tma, ubiehajú týždne, dni, mesiace. Pripomína to kolotoč, ktorého rozmazanú šmuhu sme už dávno prestali vnímať..
Prichádza obdobie melanchólie. Začína ten čas, keď sa zobudíte do upršaného dňa a poviete si, že ostanete zahrabaní v perinách a jednoducho sa budete venovať aj obyčajným maličkostiam ako je naslúchanie zvuku padajúcich kvapiek dažďa. Listy, presne tie, ktoré obdivujete na stromoch, vám začnú šuchotať pod nohami ako doprovod pri každom pohybe. Slnečné lúče začnú byť čím ďalej, tým chladnejšie a vzdialenejšie. Zašijete sa v kaviarničkách so svojimi priateľmi alebo len osamote s horúcou šálkou a svojimi myšlienkami.
Vždy mi to pripomínalo obdobie plné skrytých príbehov, ktoré na nás čakajú na voňavých stránkach kníh. Nie je smutné, že počas celého života nestihneme odhaliť všetky tajomstvá, ktoré sa v nich ukrývajú? Možno ten správny príbeh sa k nám nikdy nedostane.
Winter is coming.
Teším sa na veľké svetre.
 

Úlomky

31. august 2017 at 14:36 | Lany |  myself

schúlená v náručí nehybnej letnej noci
kde sny prestali byť v tvojej moci
unášané k miestam, kde cítiť krehkosť hlasov
sťa ľahučký vánok zblúdený vo vlasoch

vieš, že našlo si ťa šťastie
no to sa ti ľahko hovorí
nechávaš radšej nežným prameňom sĺz narúšať
nepoškvrnený blankyt letnej oblohy

sťaby po bodľavom koberci tŕňov prechádzal si sa bosý
hľadíš na tie svoje drobné kvapky rosy
nepostrehneš, keď sleduješ ich tak zasnene
že leto strieda zaschnutá paleta jesene

Metafora.

19. august 2017 at 18:24 | Lany |  myself

,,Je to metafora, pozri: Vložíš si zabijaka medzi zuby, ale nedovolíš mu, aby ťa zabil."


Niekedy stačí len pár metafor a zrazu sme niekto úplne iný.

Prečo chce vždy tak veľmi stúpať ku hviezdam? Na miesta, kde je všetko iné, tam, kde má nezmyselný pocit, že sa môže len tak dotknúť neba. Ty veľmi dobre vieš, prečo ťa to tam stále láka. Stále ti to nedá pokoj, však? Povedz mi, tu v tejto tme, tu, kde nikto nenačúva šepotu našich rozhovorov - ako dlho ešte?
Vedela si celý čas, že sa tam dívaš len na jednu hviezdu? Čím ťa tak upútala, keď ju sotva vidno? Netvár sa, že na tom nebi nie je a že nesvieti pre teba. Spálila ťa, prečo ti je to jedno? Napriek tomu si prišla až sem, len aby si ju mohla vidieť. Zabudla si, že spadla už dávno. Klam však ďalej samú seba.
Nič iné nevieš.

A potom prichádzajú metafory. Vždy sa ti páčilo tvoriť metafory. A teraz vieš, že si na tom správnom mieste, kde môžu vzniknúť. Cítiš to, však? To falošné teplo vo svojom vnútri. On je zrazu všade naokolo. V tvojich očiach, v tvojom ľahkom smiechu a ako vánok, ktorý rozkolíše myšlienky. Zas odíde a potom sa na chvíľu opäť objaví. Zmier sa s tým, že sa vracia. Možno to nie je normálne, no nič iné si nemôžeš dovoliť.
Nachádzaš tam odpovede, niektoré si chcela počuť. No niektoré ťa prekvapia, hoci až neskôr a na úplne inom mieste. Pretože to miesto je špeciálne tým, že všetky zlé veci sa ho vôbec netýkajú. A keď si tam, teba tiež nie. Však?
Minulosť sa nedá vrátiť, no vraciať sa k nej dá až neobyčajne ľahko. No.. povedz mi o tom viac..

Paradoxom je, že človek vždy zabúda. Občas zabúda na meniny svojich členov rodiny, zabudne, kde nechal kľúče alebo si nevie spomenúť na znenie vtipu práve vtedy, keď sa niekto opýta Nepoznáš nejaký mega skvelý vtip? Zabúda sa veci vyslovené po niekoľkých pohároch vína, občas aj celé dialógy. Všetci zabúdame. Existuje však pár výnimočných prípadov. Na také sa zabúda len ťažko, hoci môžu prebiehať za podmienok, ktoré poskytujú oveľa menšiu šancu na ich zapamätanie. Neskôr by ste si to možno dokonca priali. Váš mozog si však s vami spraví, čo chce. Nielen, že nezabudne vôbec nič, pamätá si aj detaily, ktoré ste tak jasne nevideli ani len vtedy, keď ste ich mali pred očami. Takých situácií je v našom živote viac.
A niekedy, v tých zvláštnych prípadoch, ktoré v sebe skrývajú určitú krásu, sa s nimi dá vyrovnávať aj pomocou metafor.

Sedela zahalená nocou a slabým jasom hviezd, ukrytá vo vlastnom tieni. Jej oči, cez deň slepé, pohlcovali temnotu, akoby ju mohla zachrániť. Nachádzala v nej útechu, hoci jej nemohla nič ponúknuť.

Kedysi som mala jednu bábiku. Teda, mala som viac bábik, no najviac mi záležalo na tej jednej jedinej. Pripadala mi krásna aj po rokoch, keď sa jej už trochu ošúchala farba z pier a ani jej dlhé blonďavé vlasy neboli také hebké ako kedysi. Vlastne som sa s bábikami hrala dosť dlho. Vymýšľala som im vždy nové a nové príbehy, životy. Zlom prišiel zo dňa na deň, odrazu to pominulo. No občas, keď si na ňu spomeniem, mi vždy príde rovnaká. Často som vtedy žila vo svete fantázií, prišlo mi to také skutočné. Keď sa o to snažím teraz, nejde to. No to je normálne.
Zlom príde zo dňa na deň. Príde, keď necháte svoje hračky zapadať prachom a začnete dospievať. Keď hľadáte samých seba a zažívate situácie, ktoré vás menia. A znenazdania príde aj vtedy, keď tvoríte metafory, sedíte uprostred chodníka a smejete sa kvôli hviezde, ktorá nechce padnúť z vášho neba.. a zrazu chcete byť opäť dievčatkom so svojou bábikou.

Všetko sa narušilo. Moje myslenie, predsavzatia, sľuby. Všetko je preč. Opäť som to obetovala citom. Prečo sa vždy všetko vo mne musí podriaďovať len im? Prečo ma vždy napokon premôže temnota vo mne? Už ani nemyslím. Opäť nerozmýšľam, smeruje to k niečomu.. Chcem to sama alebo nie? Kedy mi už bude záležať na odpovedi?.. Asi to napokon vždy dopadne takto. Asi nakoniec vždy všetci uhádnu, ako to skončí. A ja len donekonečna zatváram oči, pred niečím, čo má byť zrejme pravda. Koho chcem vlastne oklamať? Myslela som, že nikoho, no očividne klamem všetkých vrátane samej seba. A ani si to celý ten čas neuvedomujem, až kým sa nenaskytne príležitosť, ktorá mi to premietne pred očami. Každý chce zo mňa niekoho iného, niekoho takého, kto najviac zodpovedá ich predstavám. Ak sa snažím vyhovieť jednej strane, automaticky sa stiahnem z tej druhej. Musím nájsť samu seba, no ani len na toto hľadanie asi nie som predurčená práve ja.. Ktovie, čo by som našla a ako by som to prijala.
Pravdou je, že temnota, ktorá vo mne je, ma môže premôcť tak rýchlo, že mi zatieni aj zrak. Veľakrát to už spravila, veľakrát zašla priďaleko. Možno len striehne a čaká na svoj čas. Príde náhle a nepozorovane, a keď sa napokon stiahne späť do úzadia, nechá ma samu s výčitkami. S otázkami. Bojím sa, že ja sama to občas niekedy chcem. Je to moja voľba. Voľba, ktorej sa poddám. Nedokážem presvedčiť samú seba. Je rozdiel niečo úprimne chcieť alebo len nechať sa unášať tým, čo nás už dávno láka. No naše skutky medzi tým nerozlišujú. Nikto sa nezamýšľa nad tým, na základe čoho boli spravené - v tej chvíli, keď sa konajú.

Tieto riadky si napísala už dávnejšie. Nemohla si ich vymazať, pretože vtedy si to takto cítila. Už sú ti nanič. Môžeš začať písať nové riadky, nové príbehy, Presne tak ako pri svojej bábike.

Cítila prázdnotu. Nie takú tú osamelosť, keď človek nemá nikoho, kto by tu pre neho bol. Nebola sama. Mala pri sebe ľudí, ktorí ju ľúbili a ktorých ľúbila aj ona. Nikdy nemala pocit, že je skutočne sama. Tento druh prázdnoty je úplne iný. Pociťovala skôr akýsi smútok za niečím, čo sa ako malá iskra náhle objavilo v jej živote, no zanikla rýchlejšie, ako vôbec začala vznikať.
Vyzerá to tak nevinne, akoby ani o nič podstatné nešlo. Tá malá iskrička však pre ňu bola najdôležitejšia. Zmizla však skôr, ako sa dokázala premeniť na oheň.
Prečo má však pocit, že jediným človekom, ktorý všetkých zrádza, je ona sama?
 


Dá sa bez stopy zmiznúť?

13. august 2017 at 23:44 | Lany |  articles
Bolo by možné zmiznúť? Úplne bez stopy, akoby ste ani nikdy neexistovali. Zničiť po sebe všetko, až by nebolo ani jedinej veci, ktorá by mohla dokazovať vašu existenciu.


Popravde, nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľala, takúto myšlienku mi vnukla jedna vec, ktorú som kdesi postrehla a začala som nad tým reálnejšie rozmýšľať. Nie v zmysle, žeby som do toho bola sama zainteresovaná, no vo všeobecnosti.
Poviete si, nie je to možné. Jediné, čo nikto nikomu nevezme, sú spomienky, to je jediný skutočný dôkaz.. No je to iba vo vašej hlave. Spomienky časom blednú, nastupujú pochybnosti. Nevymyslel som si niektoré maličkosti? Neprikrášlil som detaily? Ako sa to vlastne v skutočnosti stalo? Najhoršie na uchovávaní spomienok je to, že nie vo všetkých prípadoch dopredu viete, že si po čase budete chcieť navždy zapamätať každú jednu vec, ktorá sa s daným človekom udiala. Ak časom pre vás začnú byť dôležité, už si nemusíte spomenúť ani na polovicu vecí, ktorá sa vtedy reálne stala.
Áno. Presne toto je ten chyták.

Poviete si, že je to úplne nemožné. Teoreticky, vždy sa nájde aspoň nejaký dôkaz, nemôžete sa zbaviť všetkého. No predstavte si všetky tie veci, ktoré vlastníte, a ktoré vás robia vami. Šaty, topánky, fotky, na ktorých ste, všetky vaše veci a váš majetok .. a vy. Všetko toto je zrazu preč. Vy ste preč. Neexistuje stopa, ktorá by viedla až k vám. V očiach ostatných ste už mŕtvi. Pretože ľudia potrebujú dôkazy a uistenia, musia vidieť, že všetko je tak, ako má byť, málokedy im nestačí len veriť.
Nenašlo by sa po vás vôbec nič. Tak ľahko zrazu človek prestane existovať..
A možno stále tajne sledujete tie zaneprázdnené životy, pozorujete ich za oknom v bezpečí tieňov, pretože takto to vyhovuje. Zvláštne.. Ako ťažko sa odrazu hľadá niečo, čo sa len nevinne prehupne zo svetla do tmy. Najprv by sme si totiž museli privyknúť na šero, aby sme mohli rozoznať čo i len slabučký náznak nádeje.

Tento článok možno dáva zmysel, možno nie. Neviem to rozoznať, sú v tom až príliš zamotané moje vlastné myšlienky. Čo z toho vlastne môže fungovať bez subjektivity? Nešlo mi o to, aby sa celý tento článok javil príliš depresívne (a snáď to tak ani nie je). Malo to byť len krátke zamyslenie nad tým, že ak by človek skutočne chcel, mohol by svojvoľne prestať existovať. Na tom je depresívne buď všetko.. alebo vlastne vôbec nič. Pretože v skutočnosti ani nerozoznávame, čoho všetkého sme schopní, ak by sme boli skutočne chceli.

Where to go next