Úlomky

31. august 2017 at 14:36 | Lany |  myself

schúlená v náručí nehybnej letnej noci
kde sny prestali byť v tvojej moci
unášané k miestam, kde cítiť krehkosť hlasov
sťa ľahučký vánok zblúdený vo vlasoch

vieš, že našlo si ťa šťastie
no to sa ti ľahko hovorí
nechávaš radšej nežným prameňom sĺz narúšať
nepoškvrnený blankyt letnej oblohy

sťaby po bodľavom koberci tŕňov prechádzal si sa bosý
hľadíš na tie svoje drobné kvapky rosy
nepostrehneš, keď sleduješ ich tak zasnene
že leto strieda zaschnutá paleta jesene
 

Metafora.

19. august 2017 at 18:24 | Lany |  myself

,,Je to metafora, pozri: Vložíš si zabijaka medzi zuby, ale nedovolíš mu, aby ťa zabil."


Niekedy stačí len pár metafor a zrazu sme niekto úplne iný.

Prečo chce vždy tak veľmi stúpať ku hviezdam? Na miesta, kde je všetko iné, tam, kde má nezmyselný pocit, že sa môže len tak dotknúť neba. Ty veľmi dobre vieš, prečo ťa to tam stále láka. Stále ti to nedá pokoj, však? Povedz mi, tu v tejto tme, tu, kde nikto nenačúva šepotu našich rozhovorov - ako dlho ešte?
Vedela si celý čas, že sa tam dívaš len na jednu hviezdu? Čím ťa tak upútala, keď ju sotva vidno? Netvár sa, že na tom nebi nie je a že nesvieti pre teba. Spálila ťa, prečo ti je to jedno? Napriek tomu si prišla až sem, len aby si ju mohla vidieť. Zabudla si, že spadla už dávno. Klam však ďalej samú seba.
Nič iné nevieš.

A potom prichádzajú metafory. Vždy sa ti páčilo tvoriť metafory. A teraz vieš, že si na tom správnom mieste, kde môžu vzniknúť. Cítiš to, však? To falošné teplo vo svojom vnútri. On je zrazu všade naokolo. V tvojich očiach, v tvojom ľahkom smiechu a ako vánok, ktorý rozkolíše myšlienky. Zas odíde a potom sa na chvíľu opäť objaví. Zmier sa s tým, že sa vracia. Možno to nie je normálne, no nič iné si nemôžeš dovoliť.
Nachádzaš tam odpovede, niektoré si chcela počuť. No niektoré ťa prekvapia, hoci až neskôr a na úplne inom mieste. Pretože to miesto je špeciálne tým, že všetky zlé veci sa ho vôbec netýkajú. A keď si tam, teba tiež nie. Však?
Minulosť sa nedá vrátiť, no vraciať sa k nej dá až neobyčajne ľahko. No.. povedz mi o tom viac..

Paradoxom je, že človek vždy zabúda. Občas zabúda na meniny svojich členov rodiny, zabudne, kde nechal kľúče alebo si nevie spomenúť na znenie vtipu práve vtedy, keď sa niekto opýta Nepoznáš nejaký mega skvelý vtip? Zabúda sa veci vyslovené po niekoľkých pohároch vína, občas aj celé dialógy. Všetci zabúdame. Existuje však pár výnimočných prípadov. Na také sa zabúda len ťažko, hoci môžu prebiehať za podmienok, ktoré poskytujú oveľa menšiu šancu na ich zapamätanie. Neskôr by ste si to možno dokonca priali. Váš mozog si však s vami spraví, čo chce. Nielen, že nezabudne vôbec nič, pamätá si aj detaily, ktoré ste tak jasne nevideli ani len vtedy, keď ste ich mali pred očami. Takých situácií je v našom živote viac.
A niekedy, v tých zvláštnych prípadoch, ktoré v sebe skrývajú určitú krásu, sa s nimi dá vyrovnávať aj pomocou metafor.

Sedela zahalená nocou a slabým jasom hviezd, ukrytá vo vlastnom tieni. Jej oči, cez deň slepé, pohlcovali temnotu, akoby ju mohla zachrániť. Nachádzala v nej útechu, hoci jej nemohla nič ponúknuť.

Kedysi som mala jednu bábiku. Teda, mala som viac bábik, no najviac mi záležalo na tej jednej jedinej. Pripadala mi krásna aj po rokoch, keď sa jej už trochu ošúchala farba z pier a ani jej dlhé blonďavé vlasy neboli také hebké ako kedysi. Vlastne som sa s bábikami hrala dosť dlho. Vymýšľala som im vždy nové a nové príbehy, životy. Zlom prišiel zo dňa na deň, odrazu to pominulo. No občas, keď si na ňu spomeniem, mi vždy príde rovnaká. Často som vtedy žila vo svete fantázií, prišlo mi to také skutočné. Keď sa o to snažím teraz, nejde to. No to je normálne.
Zlom príde zo dňa na deň. Príde, keď necháte svoje hračky zapadať prachom a začnete dospievať. Keď hľadáte samých seba a zažívate situácie, ktoré vás menia. A znenazdania príde aj vtedy, keď tvoríte metafory, sedíte uprostred chodníka a smejete sa kvôli hviezde, ktorá nechce padnúť z vášho neba.. a zrazu chcete byť opäť dievčatkom so svojou bábikou.

Všetko sa narušilo. Moje myslenie, predsavzatia, sľuby. Všetko je preč. Opäť som to obetovala citom. Prečo sa vždy všetko vo mne musí podriaďovať len im? Prečo ma vždy napokon premôže temnota vo mne? Už ani nemyslím. Opäť nerozmýšľam, smeruje to k niečomu.. Chcem to sama alebo nie? Kedy mi už bude záležať na odpovedi?.. Asi to napokon vždy dopadne takto. Asi nakoniec vždy všetci uhádnu, ako to skončí. A ja len donekonečna zatváram oči, pred niečím, čo má byť zrejme pravda. Koho chcem vlastne oklamať? Myslela som, že nikoho, no očividne klamem všetkých vrátane samej seba. A ani si to celý ten čas neuvedomujem, až kým sa nenaskytne príležitosť, ktorá mi to premietne pred očami. Každý chce zo mňa niekoho iného, niekoho takého, kto najviac zodpovedá ich predstavám. Ak sa snažím vyhovieť jednej strane, automaticky sa stiahnem z tej druhej. Musím nájsť samu seba, no ani len na toto hľadanie asi nie som predurčená práve ja.. Ktovie, čo by som našla a ako by som to prijala.
Pravdou je, že temnota, ktorá vo mne je, ma môže premôcť tak rýchlo, že mi zatieni aj zrak. Veľakrát to už spravila, veľakrát zašla priďaleko. Možno len striehne a čaká na svoj čas. Príde náhle a nepozorovane, a keď sa napokon stiahne späť do úzadia, nechá ma samu s výčitkami. S otázkami. Bojím sa, že ja sama to občas niekedy chcem. Je to moja voľba. Voľba, ktorej sa poddám. Nedokážem presvedčiť samú seba. Je rozdiel niečo úprimne chcieť alebo len nechať sa unášať tým, čo nás už dávno láka. No naše skutky medzi tým nerozlišujú. Nikto sa nezamýšľa nad tým, na základe čoho boli spravené - v tej chvíli, keď sa konajú.

Tieto riadky si napísala už dávnejšie. Nemohla si ich vymazať, pretože vtedy si to takto cítila. Už sú ti nanič. Môžeš začať písať nové riadky, nové príbehy, Presne tak ako pri svojej bábike.

Cítila prázdnotu. Nie takú tú osamelosť, keď človek nemá nikoho, kto by tu pre neho bol. Nebola sama. Mala pri sebe ľudí, ktorí ju ľúbili a ktorých ľúbila aj ona. Nikdy nemala pocit, že je skutočne sama. Tento druh prázdnoty je úplne iný. Pociťovala skôr akýsi smútok za niečím, čo sa ako malá iskra náhle objavilo v jej živote, no zanikla rýchlejšie, ako vôbec začala vznikať.
Vyzerá to tak nevinne, akoby ani o nič podstatné nešlo. Tá malá iskrička však pre ňu bola najdôležitejšia. Zmizla však skôr, ako sa dokázala premeniť na oheň.
Prečo má však pocit, že jediným človekom, ktorý všetkých zrádza, je ona sama?

Dá sa bez stopy zmiznúť?

13. august 2017 at 23:44 | Lany |  articles
Bolo by možné zmiznúť? Úplne bez stopy, akoby ste ani nikdy neexistovali. Zničiť po sebe všetko, až by nebolo ani jedinej veci, ktorá by mohla dokazovať vašu existenciu.


Popravde, nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľala, takúto myšlienku mi vnukla jedna vec, ktorú som kdesi postrehla a začala som nad tým reálnejšie rozmýšľať. Nie v zmysle, žeby som do toho bola sama zainteresovaná, no vo všeobecnosti.
Poviete si, nie je to možné. Jediné, čo nikto nikomu nevezme, sú spomienky, to je jediný skutočný dôkaz.. No je to iba vo vašej hlave. Spomienky časom blednú, nastupujú pochybnosti. Nevymyslel som si niektoré maličkosti? Neprikrášlil som detaily? Ako sa to vlastne v skutočnosti stalo? Najhoršie na uchovávaní spomienok je to, že nie vo všetkých prípadoch dopredu viete, že si po čase budete chcieť navždy zapamätať každú jednu vec, ktorá sa s daným človekom udiala. Ak časom pre vás začnú byť dôležité, už si nemusíte spomenúť ani na polovicu vecí, ktorá sa vtedy reálne stala.
Áno. Presne toto je ten chyták.

Poviete si, že je to úplne nemožné. Teoreticky, vždy sa nájde aspoň nejaký dôkaz, nemôžete sa zbaviť všetkého. No predstavte si všetky tie veci, ktoré vlastníte, a ktoré vás robia vami. Šaty, topánky, fotky, na ktorých ste, všetky vaše veci a váš majetok .. a vy. Všetko toto je zrazu preč. Vy ste preč. Neexistuje stopa, ktorá by viedla až k vám. V očiach ostatných ste už mŕtvi. Pretože ľudia potrebujú dôkazy a uistenia, musia vidieť, že všetko je tak, ako má byť, málokedy im nestačí len veriť.
Nenašlo by sa po vás vôbec nič. Tak ľahko zrazu človek prestane existovať..
A možno stále tajne sledujete tie zaneprázdnené životy, pozorujete ich za oknom v bezpečí tieňov, pretože takto to vyhovuje. Zvláštne.. Ako ťažko sa odrazu hľadá niečo, čo sa len nevinne prehupne zo svetla do tmy. Najprv by sme si totiž museli privyknúť na šero, aby sme mohli rozoznať čo i len slabučký náznak nádeje.

Tento článok možno dáva zmysel, možno nie. Neviem to rozoznať, sú v tom až príliš zamotané moje vlastné myšlienky. Čo z toho vlastne môže fungovať bez subjektivity? Nešlo mi o to, aby sa celý tento článok javil príliš depresívne (a snáď to tak ani nie je). Malo to byť len krátke zamyslenie nad tým, že ak by človek skutočne chcel, mohol by svojvoľne prestať existovať. Na tom je depresívne buď všetko.. alebo vlastne vôbec nič. Pretože v skutočnosti ani nerozoznávame, čoho všetkého sme schopní, ak by sme boli skutočne chceli.
 


,,Na mladosti je krásne to, že môže obdivovať bez toho, aby chápala.''

15. july 2017 at 10:13 | Lany |  articles
Je zvláštne, ako rýchlo ubieha čas.
Niekedy sa donekonečna naťahuje, pomaly plynie, nikam sa neponáhľa. No vo všeobecnosti sa rúti obrovskou rýchlosťou do neznáma. A práve tento rok mi čas ubiehal najrýchlejšie. Možno sa to stupňuje pribúdajúcim vekom, možno rozhodujúcimi udalosťami a novými rozhodnutiami, neviem. No každým rokom sa to stupňuje viac a viac, až kým sa to zrazu všetko nezastaví a nezačne opäť plynúť normálne.
Vždy som mala na leto nejaké plány, očakávania, hocičo. Prevažne to boli len moje vrúcne želania, ktoré sa mi aj tak nepodarilo uskutočniť. Ale teraz je to iné, všetko sa už dávno pomenilo počas celého roka, ktorý tak rýchlo plynul. Akosi sa to prevrátilo a zamotalo. Nie, želania tak celkom nevymizli, skôr sa ani len nenamáham niečo s nimi spraviť. Neplánujem, nepremýšľam nad vecami, ktoré sa stanú alebo by sa stať mohli, už dávnejšie som sa poučila, že najlepšie je nechať veciam voľný priebeh a nechať osud, nech si s nimi spraví, čo sám chce. Nemyslím nad tým, ako strávim následujúci deň, pretože mám zatiaľ dosť obmedzený priestor. Jednoducho žijem v prítomnosti, nech už je zatiaľ akokoľvek nudná, aj keď aj z toho sa dá niekedy vyťažiť veľa.
Väčšinou, keď ľudia plánujú, ide o veľké veci. Nikto si nikdy neplánuje maličkosti, možno práve preto teraz nemám žiadne plány. Bojím sa plánovania, častokrát to skončí mojim sklamaním, keď sa niečo pokazí alebo nevyjde vôbec. Pokúsila som sa však čo najvýstižnejšie spísať drobnosti bežných dní, ktoré napriek tomu, ako málo stačí k ich dosiahnutiu, môžu priniesť veľmi veľa.

SLEDUJ OBLOHU.
Je to zvláštne, no ľudia akoby mali niekedy predsudky. Pretože pozorovanie jemných chuchvalcov vaty na pozadí azúroveho neba či blikotajúcich hviezd v mori temnoty nie je žiadne romantické klišé, ako to niekedy tvrdia.. Samozrejme, ak si predstavíte tých ľudí vo filmoch ako sa objímajú a želajú si, aby boli navždy spolu, keď vidia padať hviezdu, nie je to nič nové. No v skutočnosti je to úplne iné. Vidíte ten nekonečný priestor a hĺbku, v ktorej sa akoby odrazu začnu strácať vaše myšlienky. Voľne plynú, akoby ich naozaj unášalo tam hore. A po niekoľkých minutách možno začnete cítiť vnútorný pokoj, rovnováhu všetkých vecí. Je to niečo výnimočné a krásne.

UCHOVÁVAJ ZÁŽITKY.
Napriek tomu, že to už veľa ľudí nerobí, uchovávanie spomienok nikdy nie je na škodu. A to najmä o niekoľko rokov neskôr, keď všetky postupne vyblednú alebo úplne zmiznú. O to krajšie je potom nájsť zrazu vo svojich veciach niečo, vďaka čomu sa vám zachovajú zážitky, ktoré ste si kedysi dávno schovali. Niekedy by sme všetci chceli prežiť tie chvíle znova, aby sme o nich nikdy neprišli. Ak ich už raz zabudneme, nikto nám ich naspäť nevráti a ostanú stratené niekde hlboko v našom podvedomí. A na takéto uchovanie si môžete vyrobiť niekoľko vecí, ako napríklad vlastný zápisník, scrapbook či memory jar.
CHOĎ NA PIKNIK.
Zobrať so sebou deku, pár priateľov a ísť len tak do prírody a na čerstvý vzduch. Je v tom toľko jednoduchosti, až to smeruje k dokonalosti.

PREMÝŠĽAJ NAD PREŽITÝM DŇOM.
Neviem, čím presne to je, no keď v noci pred spaním premýšľam nad tým, aký som mala deň, cítim sa lepšie aj po prebudení. Niekedy nemáme čas uvažovať nad tým, nenájdeme si na to čas a neprehráme si v hlave odznova všetky chvíle, ktoré nás potešili alebo nám priniesli smútok. Oveľa viac spomienok sa vám zachová, ak nad nimi budete premýšľať ešte v ten deň, keď ich máte čerstvo uložené v pamäti. Smiech, objatia, rozhovory, slzy, hnev, to všetko si treba znova uvedomiť a prežiť ešte raz. Možno nám to pomôže vybrať si cestu do nového dňa.

PÍŠ LISTY.
Nemyslím tým listy, ktoré na pošte potom reálne odošlete. Predsa len teraz už každý chatuje či posiela emaily, písanie listov by v tomto prípade stálo kopec peňazí. Ale skúste si niekedy napísať list, ktorý nikdy nikomu neodošlete. Buď to nenapíšete nikomu konkrétnemu alebo osobe, ktorej by ste sa s tým chceli zdôveriť, no nemôžete. V každom prípade niekedy veľmi pomôže, keď svoje myšlienky prenesiete na papier. Pomôže vám to lepšie si ich utriediť v hlave. Zachová sa vám navyše pekná pamiatka, ku ktorej sa po dlhšom čase určite radi vrátite.

Ak máte vlastný zoznam podobných maličkostí, ktoré vám vedia zdokonaliť deň, budem veľmi rada, ak sa s ním so mnou podelíte.

ako zatiaľ trávite letné dni vy?


Where to go next