Skôr než zaspím

3. march 2017 at 15:33 | Lany |  myself
Čo to robím?
Strácam sa pred svojimi myšlienkami. Strácam sa pred svojimi skutkami.

Nemyslím.
Nie, už nemyslím. Prosto len konám. Bez citu či myšlienok?
Bojím sa. Veľmi. Nie je to len otrepaná fráza. Mám strach z ľudí.

Nebojím sa ich usmievavých tvárí, ich smiechu či objatí. Bojím sa akonáhle prehovoria. Mám strach z ich slov. Zraňujú ma. Bodajú ma aj tie najnevinnejšie slová. Nachádzam v nich niečo, čo mi spôsobí nepokoj.

Začala som mať strach hovoriť niekomu o svojom vnútri. O svojom vnútri. Ale veď som ho vedela predostrieť ako na dlani. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo so mnou, s ním? Prestala som si rozumieť s ľuďmi, s mojimi blízkymi. Prestala som si rozumieť s celým svetom. S tým mojím maličkým, malilinkým svetom.


Bojím sa, ani neviem prečo. Alebo viem? Nie je to práve kvôli tomu, že si už nerozumiem? Nielen sebe, nielen ostatným. S kým ďalším? Strašne ma bolí, že nad tým rozmýšľam takto. Bolí ma, že to vidím takto. Chcem, aby ma ľudia poznali. Nie všetci, samozrejme. Chcem hovoriť všetko, čo mám na srdci. Chcem povedať všetko, čo ma trápi. Chcem si vyliať svoje srdce, pretože teraz sa topí v tom veľkom množstve slov, ktoré chcem povedať. Ale nedokážem vyriecť ani slovka. Iba skloním hlavu a tvárim sa, že nachvíľu neexistujem. Presne ako nevinné dieťa, ktoré si myslí, že s dlaňami na očiach sa odrazu stratí a splynie s okolitým svetom, presne tak, ako zrazu svet zmizne v tej tme za jeho očami.

Nikto nikdy nezistí, že mám strach. Nikdy to nikto navonok neuvidí, pretože tam nič nenájde. Nevidno žiadne emócie. Vlastne, aj toto som akoby zabudla. Prejaviť emócie. Pretože buď si na tvár omylom nasadím nesprávnu emóciu alebo žiadnu. Ktovie, čo z toho je horšie.
Nie som dobrý človek. Nie som vhodný človek. Nie som človek, ktorý by sa mal pohybovať medzi veselými ľuďmi. Ale aj ja chcem patriť medzi nich! Počujete? Nepočujú..

Možno som blázon. Šialená. Už ani nerozmýšľam ako normálni ľudia. Teda, ako rozmýšľajú normálni ľudia? Aby som to vedela porovnať.. Hľadia aj normálni ľudia do prázdna a postrehnú to až po dlhšom čase? Ponášajú sa normálni ľudia na sochy? Konajú aj normálni ľudia tak protikladne od toho, ako chcú konať v skutočnosti a ako skutočne rozmýšľajú?
Rozmýšľajú aj normálni ľudia čoraz častejšie o tom, či na nich všetci nezabudli?

Nie som dobrý človek.
Dobro je ľudskosť a neľudskosť je zlo. Nepripadám si ako človek, keď sedím bez pohnutia a cítim, ako mi vo vnútri niečo umiera. Nepripadám si ľudsky, keď smútim, že si svojimi skutkami hlúpo privolávam bolesť. Psychickú bolesť. Fyzickej mám občas tiež dosť, tej sa však oproti tej prvej teším plnými dúškami, dokonca ju vítam s otvorenou náručou.
Čím viac fyzickej bolesti, tým menej psychického trápenia a myšlienok.
Čím viac potláčania, tým menej emócií.
Čím menej emócií... Tým menej ľudskosti.

Dobrí ľudia majú jamky na lícach, keď sa usmejú. Dobrí ľudia majú krásne oči odrážajúce žiarivé iskry v očiach. Dobrí ľudia nikdy nerozmýšľajú nad tým, akú masku si nasledujúci deň nasadia na tvár..

Je to nelogické. Tak strašne nelogické. V budúcnosti nad tým budem len krútiť hlavou. Viem. No teraz neviem konať inak. Snažím sa. Snažím. snažím sa až tak, že sa nenávidím za to, keď to nevyjde
Viem, že si všetci myslia, že to, čo robím, tak má byť. Sú z toho smutní, možno sa trápia tiež a pritom si myslia, že to takto chcem. Chladne a bez toho, aby som sa čo i len obzrela. Ale ja chcem kričať. Udierať do niečoho, vybiť si všetko nevypovedané. Namiesto toho nerobím nič, krik sa ozýva iba v každej jednej bunke môjho vnútra, navonok panuje ticho.
Stačí však len jemný vánok, ktorý zrazu rozkolíše pokojnú vodnú hladinu.

Skôr než zaspím. Hm. Nie vždy sa moje myšlienky ubiehajú takýmto smerom. Nie vždy rozmýšľam takto. Sú dni, kedy svieti slnko. Najviac sa však bojím momentu, keď sa tie myšlienky opäť ohlásia. Dobiedzajú ako otravný hmyz, ktorý sa človek snaží ignorovať, až kým si ich napokon nezačne všímať.
 

Phylosophical tag II.

2. february 2017 at 0:27 | Lany |  tags


,,A niekedy, skutočne zriedka, sú ľudia šťastní len tak. Možno ich zaujal detský smiech, ktorý doteraz nevnímali. Možno sa započúvali do melódie svrčkov vyhrávajúcich v tráve. Možno sa len konečne zastavili a začali vnímať všetok ten pulzujúci život okolo seba. A možno na to nemajú žiaden viditeľný dôvod. Jednoducho sú šťastní."


1. Čo je pre teba horšie, pozerať sa niekomu do očí, ked' niekomu vravíš, ako sa cítiš alebo sa pozerať niekomu do očí, ked' niekto hovorí tebe, ako sa cíti on?
Určite tá prvá možnosť. Závisí to aj od vážnosti rozhovoru, ale väčšinou, ked' hovorím, ako sa cítim, mám možno obav z toho, ako bude ten človek reagovať, a ked' sa pozeráme niekde inde, väčšinou len chceme zachytiť myšlienku a správne ju vyjadriť. Je ťažké pozerať do očí niekomu, keď mu odkrývame svoju dušu. Keď však niekto odhalí svoje vnútro nám a my mu v tej chvíli hľadíme do očí, vnímame ich ako okná do duše, ktoré sa pred nami pomaly otvárajú.

2. Spomeň si, kedy si bol naposledy naozaj nahnevaný. Prečo to tak bolo? Cítiš to rovnako?
Väčšinou sa nahnevám kvôli úplným banalitám, a takýto stav u mňa netrvá veľmi dlho. Čoskoro však vychladnem a potom ľutujem, že som sa takto vytočila. Nepamätám si presne, kedy naposledy som bola tak skutočne nahnevaná, ale už to zrejme rovnako necítim.

3. Si v lietadle z Honolulu do Chicaga, ked' v zadnej časti lietadla vznikne oheň. Máš dostatok času na jeden telefonát. Komu by si zavolala a čo by si povedala?
Pravdepodobne by som tak spanikárila, žeby som nakoniec nezavolala nikomu. Len jeden telefonát? Nad tým by som musela veľmi veľa filozofovať, v takejto situácií by som zavolala najmenej desiatim ľud'om. Ale... zavolala by som asi svojim rodičom. Povedala by som im, ako veľmi ich ľúbim a d'akujem im za to, ako ma vychovali, pretože hlavne vd'aka nim je zo mňa človek, ktorým som dnes.

4. Si v lekárskej kancelárií a doktor ťa práve informoval, že ti ostáva približne jeden mesiac života. Povedala by si niekomu, že zomieraš? Ako by si využila svoje zvyšné dni? Mala by si strach?
Ak by mi niekto povedal, že zomriem, viem, žeby som to chcela spraviť tak, aby nikto o ničom nevedel. Trávila by som všetok svoj čas so svojimi najbližšími, s ľud'mi, ktorých ľúbim a pripomínala by som im, ako veľa pre mňa znamenajú. Pozerala by som spomienkové videá zo svojho života a smiala sa na starých fotkách zaprášených prachom. Až keby nadišiel úplný koniec, oznámila by som im, že zomieram a hoci by som ich týmto zasiahla, bolo by to tak najlepšie. Ak niekto dopredu vie, že zomriete, ste pre neho mŕtvy už vo chvíli, ked' mu to oznámite. Jeho duša umrie spolu s vami. Možno väčšia rana príde vtedy, ked' príde nečakane, no v opačnom prípade je to ako pri topení sa. Nejaká neviditeľná sila zrazu spôsobí, že sa ponoríte do ľadovej vody, ktorá vám zaplavuje pľúca. Neviete sa nadýchnuť, cítite prudkú bodavú bolesť, ktorá ovládne celé telo i myseľ a nedokážete jej uniknúť ani sa pred ňou schovať. Viete, že príde koniec a už len čakáte, kedy sa to stane, pretože nič viac v tej chvíli nemôžete spraviť.

5. Môžeš mať jedno z následujúcich vecí: láska a dôvera. Čo by si si vybrala a prečo?
Čo je láska bez dôvery? A čo dôvera bez lásky? Mám pocit, že ani jedno nemôže existovať bez toho druhého.

6. Bola by si radšej, ak by ťa zranil ten, komu najviac veríš alebo koho najviac miluješ?
Nad touto otázkou rozmýšľam dosť dlho. Ak by človek, ktorého najviac milujem ja, miloval tiež mňa, asi by ma najviac vedel zraniť on. Ale ak by som toho človeka milovala len ja, nebolo by to zaslúžené. Človek, ktorému najviac dôverujeme, si našu dôveru musel niečím naozaj zaslúžiť, takže ak by nás zranil, bolo by to ako nôž do chrbta, zatiaľ čo pri láske je to nôž do srdca. A ak je zasiahnuté srdce, ste na mieste mŕtvy. Ibaže nie je ľahké nájsť niekoho, komu by sme ešte mohli takto d'alej veriť, zatiaľ čo milovať môžeme opäť niekoho iného, aj napriek jazve, ktorá nám vnútri už navždy ostane. Nepoznám odpoved' na túto otázku, ktorou by som si bola stopercentne istá.

7. Tvoj najlepší priateľ sa prizná, že k tebe cíti niečo viac ako len priateľstvo. Čo by si povedala?
V prvom rade by som bola zaskočená, pretože by som to určite vôbec nečakala. Potrebovala by som veľa času na rozmýšľanie a niekoľko dní by som sa mu určite vyhýbala, pretože by som sa bála, že ho svojou odpoveďou zraním a naše kamarátstvo už nikdy nebude také ako predtým. Možno by som povedala, že chcem, aby ma aj naďalej bral ako človeka, ktorý ho bude mať stále rád, no iba ako kamaráta.

8. Si typ priateľa, s ktorým by si sa ty sám chcel priateliť?
Áno, asi áno. Veľmi dobre by som si rozumela sama so sebou, aj ked' niekedy by som pri sebe nevedela vydržať v jednej miestnosti dlhšie ako päť minút.

9. Čo by mohlo byť pre teba najťažšou vecou ktorej by si sa vzdala? Prečo by bolo ťažké stratiť ju?
Fúha. Dobre, beriem to tak, že otázka sa týka nejakej nemateriálnej veci. Najťažou vecou, ktorej by som sa musela vzdať, by pre mňa bola asi detskosť. Tá vlastnosť, ktorú majú deti a kým rastú, tá vlastnosť sa pomaly vytráca, až úplne zmizne. Nie vždy, niektorí ľudia si ju možno uchovajú navždy, lenže človek sa počas života mení a prídu okolnosti, kvôli ktorým tá vlastnosť môže zmiznúť. Deti sa na svet pozerajú inými očami. Vidia to, čo dospelí nezbadajú, vidia svet taký, akým naozaj je, zatiaľ čo ľudia ho vo svojom bežnom uponáhľanom živote nedokážu naplno oceniť a sledovať. Nechcem mať raz pocit, že to dieťa, ktoré bolo stále mojou súčasťou, je zrazu navždy preč.

10. Nepočítajúc romantickú lásku, kedy si naposledy povedal niekomu, že ho ľúbiš? Kto to bol?
No, tak tu lásku z romantického hľadiska by som ani nepočítala. :D Naposledy nedávno, asi svojim kamarátkam.

11. Ak by si si mohol vybrať jeden moment a jeden čas v minulom mesiaci, čo by si zmenil a prečo?
V minulom mesiaci? Hm.. Neviem presne povedať, ktorý moment presne, ale najradšej by som niekedy zmenila všetky tie veci, ktoré vyslovím v tej nesprávnej chvíli a vôbec ich tak nemyslím.

12. Držíš ruku svojej starej mamy a ruku novorodeného dieťaťa, ktorí visia na kraji útesu. Musíš pustiť jedného aby si mohol zachrániť druhého. Koho by si nechal zomrieť a kvôli akému dôvodu?
Nieee. :( Na toto nechcem odpovedať. Chcem tým povedať, toto by sa určite nemohlo stať, ale aj tak je ťažké uvažovať nad tým. Je jasné, že ak by to bol hocijaký iný starý človek a hocijaké iné malé dieťa, každý by pustil ruku starca. Ale ak je to vaša stará mama.. A čo ak z dieťaťa vyrastie sériový vrah a spôsobí smrť nevinných ľudí? Ale každé dieťa má právo na život, aj keď je ešte malé a nevinné, aby si to samo obhájilo. A starý človek má za sebou veľa rokov skúseností a spomienok.. Je jedno, čiu ruku by som v takej chvíli pustila, hneď po tom by som totiž skončila na psychiatrii.

13. Si ,,old fashioned''?
Páči sa mi retro štýl obliekania a aj mi to celkom pristane, ale, žiaľ, takéto veci veľmi nenosím.

14. Čo by si si vybrala, pravú lásku s garanciou zlomeného srdca alebo to, žeby si žiadnu lásku nikdy nezažila? Prečo?
Jednoznačne lásku s garanciou zlomeného srdca. Hoc aj za cenu toho, žeby ma to totálne zničilo. Dá sa vôbec žiť bez lásky? Dá sa prechádzať uprostred rozkvitnutej lúky a nepočuť vtáčí spev či necítiť omamnú vôňu kvetov? Dá sa žiť v tme, keď všade navôkol preniká hrejivé svetlo? Čo by to bol za život, ak by sme ani necítili, že naozaj žijeme? Láska je niečo, čo prebúdza k životu. Radšej žiť a až potom vnútorne umrieť ako byť mŕtvy počas celého svojho života a necítiť každou jednou bunkou svojho tela aké to je, byť živý.

15. Ak by si mohla robiť hocičo alebo hocičo si želať, čo by to bolo?
Chcela by som robiť hocičo, vďaka čomu by som mala nádherné a nezabudnuteľné spomienky, o ktoré by som nechcela za žiadnu cenu prísť.

Hviezdy

13. january 2017 at 18:05 | Lany |  myself
Vravíš, že obdivuješ oblohu
A pritom pozeráš len na hviezdy
Tie malé žiarivé úlomky svetla v náručí nekonečnej temnoty
Tvoje oči sú slepé odrazom neba v nich
Lenže
Čo ak sme my ako tie hviezdy?
Žiariace časti skladačky
Ktorá sa nikdy nedá dokopy
Pri každom pohľade na nočnú oblohu
Vidíš ich stáť bok po boku
Bez toho aby si si uvedomil
Akí vzdialení sú si v skutočnosti

Vidíš padnúť hviezdu
A čo si želáš?
Tá, ktorá bola spočiatku v tvojich očiach obdivovaná
Spadla zrazu v odraze tvojich očí
Bez toho, aby si si ešte niekedy pamätal
Ktorá z nich to vlastne bola
Spadla z nebeských výšin na chladnú zem
Tebou navždy zabudnutá
 


Walking with a true friend in the dark is better than walking alone in the light.

4. january 2017 at 23:15 | Lany |  myself
No dobre, chcela som tento citát napísať v reči svojho kmeňa ale nemohla som si pomôcť, on znie tak úžasne len v angličtine. Snád' nabudúce.

Hm, asi iba ja som schopná napísať o určitej udalosti až počas d'alšieho roka.
Je mi jasné, že asi na 99,9 percentách blogov nájdete nejaké novoročné články, ale nečakajte, že aj tento bude taký. Ja som na takéto formalitky nikdy nebola.


Môžeme si dopredu premyslieť veľa vecí, nikdy si však nedokážeme naplánovať spomienky. A tie najkrajšie spomienky prichádzajú spontánne, bez toho, aby sme si vôbec naplno uvedomovali, aký zázrak prežívame.

Fúú, ako som si tak všimla, moje články sa od určitého momentu dosť zmenili a asi si už aj všetci vieme domyslieť, kedy približne to bolo. Sama som najprv nepostrehla tú zmenu, no teraz je viditeľná. Môj blog mi príde nejaký čiernobiely, sivý, bez farieb a bez života a do istej miery aj články na ňom. Začala som písať básne, melancholické a zároveň krásne, a to som nikdy predtým nerobila. Zistila som, že ma to napĺňa a že jedine takto dokážem úplne presne vyjadriť svoje pocity. Taktiež všetky posledné články sú písané o mojich pocitoch, zážitkoch, ved' už niekoľko mesiacov všetko pridávam do rovnakej rubriky. Potrebovala som sa jednoducho stále vypisovať. Aj tento článok síce patrí do rovnakej rubriky.. čo už. :D Bude to už konečne veselšia verzia môjho života.

Takže.. skončil sa starý rok a zatiaľ sa žiadne zmeny nedostavili, ved' ešte ani nemali kedy. Ale mám pocit, že som ho ukončila s dôstojnosťou a rešpektom. Nechala som za sebou všetko minulé, aj to nevypovedané. Je mi jasné, že už nedostanem všetky odpovede na otázky a neuskutočním už veci, ktoré som ešte chcela urobiť, no budem sa snažiť prijať všetky zmeny, ktoré nový rok prinesie, či už tie dobré alebo zlé. Človek si napokon zvykne na všetko, ak má dostatok času.

Pripadám si ako na hojdačke. Raz som šťastná a mám pocit, že ma takmer nič netrápi, inokedy akokeby sa na seba kopilo stále viac a viac vecí, ktoré spôsobujú, že moja nálada sa ocitá pod bodom mrazu. A mám už naozaj dosť rečí o pozitívnom myslení alebo podobných motivačných hlúpostiach. Mojím názorom je, že optimisti a pesimisti iba klamú sami seba prifarbovaním reality. Snažím sa byť realistka, takže sa potom nečudujem, aké nálady väčšinou mávam. :D

Silvester som vnímala ako celkom obyčajný deň a ani som ho poriadne neoslavovala. Deň predtým som však zažila úžasný a úplne spontánny zážitok na ktorý by som ešte v to ráno ani nepomyslela. Ako zvyčajne, aj v ten deň som bola na brigáde, ktorú som začala robiť štyri dni pred Silvestrom, ked'že bola len počas tohto obdobia. Po nej som mala ísť na naše triedne prázdninové stretko ale napokon sme skončili úplne inde ako sme mali pôvodne v pláne. Bol večer a my sme sa túlali mestom vysvieteným svetlom pouličných lámp a rozmýšľali sme, kam v tej zime pôjdeme. Napokon niekto dostal nápad ísť na pivo, ktoré síce zvnútra zahreje ale ja pivo neznášam. Doteraz neviem ako som sa na neho dala prehovoriť, každopádne celý večer sme mali veľkú zábavu a ani na sekundu sa nikto nenudil. Potom asi po hodine sme išli do karaoke a to bol vlastne môj nápad, ktorý sa ukázal ako najlepší nápad na svete. Už celou cestou tam sme vyspevovali, mali sme šťastie, že vtedy ešte nebol nočný kľud. Celý večer som sa smiala, spievala, tancovala, hrala stolný futbal a užívala si úžasnú atmosféru s mojimi kamarátmi a presne toto mi chýbalo, celá tá spontánna zábava a radosť v duši. Doteraz však rozmýšľam, ako je možné, že som sa odvážila spievať pred všetkými tými ľud'mi, to pivo zrejme nebolo až tak na škodu.. :D

Ale tak nedá mi aby som tento článok neukončila tým, že vám všetkým poprajem šťastný nový rok 2017 nie? Ved' predsa len vás mám rada a tento rok som prežila viac menej aj vo vašej ,,spoločnosti''. Užívajte si prítomnosť a hlavne neľutujte svoje rozhodnutia, ktoré sa vám v tej chvíli zdali správne. Život nie je len o krásnych veciach, raz za čas musia prísť aj zlé veci, aby sme sa naučili vážiť si tie pekné.

Where to go next


© 2013 - 2017 M Y - S W E E T - W I N T E R. B L O G . C Z | home | archive | blog.cz