Posledná a prvá

8. october 2018 at 23:24 | Lany |  myself
Keď ťa vidím stáť pri okne
niekde medzi temnotou a svitom hviezd
stojím v tieni a rozmýšľam,
rozmýšľam nad tým,
či sa niekedy dostaneš
za bránu svojich prekrásnych miest

V tom tieni za tebou
cez jemný závoj, za ktorým ma nevidíš
prechádzajú moje prsty..
chcú ti iba ukázať tú krásu,
na ktorú nedovidíš

Mýliš sa, láska moja, ak si myslíš,
že "navždy" nie je pre všetkých

Predsa vidíš naše schody počas tých hrejivých zimných nocí
predsa vieš, že osud si teba aj mňa
vzal do svojej vlastnej moci

Koľko času bez seba budeme potrebovať,
kým pochopíme,
že je ho zrazu málo?
Prečo stojíš v tej tme
chrbtom ku mne,
čo sa to s nami stalo?

Čo sa stalo, keď každý jeden deň
vychádza slnko,
rovnako, ako to moje
a u teba iba zapadajúce lúče
vedú vzájomné boje?

Chcem sa za tebou rozbehnúť
a znova prežiť naše navždy
Alebo jednoducho skončím tak,
že budem sama kráčať
v chladnom jesennom daždi

Nič netrvá večne,
ani novembrový dážď,
ani lúče,
ani naše nemé piesne..

jediné navždy, ktoré stále trvá,
je s tebou,
láska moja,

moja posledná aj prvá.
 

Dvere

31. may 2018 at 1:06 |  myself
Sedela na rovnakom mieste ako predtým. Čakala tam na mňa, jej oči už žiarili nedočkavosťou. Vždy som sa nad tým musela pousmiať, bolo to milé, pretože tak žiarili len vtedy, keď sa na niečo tešila.. Pamätám si na to, hoci sa veci zmenili.
- Myslela som si, že neprídeš.
Pousmiala som sa. Bola presne taká krehká, ako som si ju pamätala. Zvyčajne bola pred ľuďmi veľmi hanblivá a plachá, no teraz po tom nebolo ani stopy. Vyzerala byť sama sebou rovnako ako ja.
- Ubehlo už veľmi veľa času, no momentálne tu chcem byť len s tebou.
Hneď som zbadala, že tieto slová jej veľmi nedávali zmysel. Očividne ich nečakala. Snažila som sa usmiať, no neúspešne - prekukla ma. Divné, že som sa o to vôbec snažila. Tak som to skúsila znova.
- Vieš, veľa vecí sa zmenilo, odkedy si odišla. Spolu s tebou postupne odchádzali aj ďalšie..
Prerušila ma.
- Prečo tu chceš byť len so mnou?
Nastalo ticho. Chvíľu som si ju premeriavala.
- Pretože som tam už bola dlho.
- Kde?
- Vonku.
- Vonku?
- Áno.
Vstala som a podišla som k oknu. Cez jemné záclony prenikali do izby hrejivé slnečné lúče. Chýba mi toto miesto, hoci postupne ho nahrádzali čoraz tmavšie a zložitejšie izby. Táto bola jednoduchá: svetlá a pokojná, no bolo tam všetko, čo som potrebovala. Vrátane nej. Obrátila som sa. Sedela tam vo svojej fialovej nočnej košieľke, ktorá jej bola veľká. To sa jej vždy páčilo, lebo za ňou mohla jemne viať, keď sa točila. Pozrela som sa jej do očí.
- Odišla som, pretože nikto nevidí, čo sa tu deje. Čo sa deje vo mne.
- A ona..?
- Ona.. už odišla.
- Ako to myslíš, že odišla?
Jej telíčko sa začalo chvieť.
- Odišla. Už pred nejakým časom.
- Nie, nemohla.
Jej detské oči sa zrazu zaliali slzami. Boli inej farby ako tie moje, boli čistejšie, bez toľkých odtieňov. Pamätám si, že som kedysi mala rovnaké oči.
Chcela som ju vziať do náručia, pohladkať po svetlých vláskoch. Aj mňa to ešte bolelo. No rovnako, ako keď nevieme, čo nám prinesie nový deň, nemohla ani ona tušiť, čo jej prinesú tie jej.
A tak to malo ostať.
- Nerozumiem tomu. Ty predsa nikdy nechceš byť sama.
- Nechcem.
- Prečo si potom tu?
- Si silnejšia ako ja.
- Vždy som nad tebou premýšľala a toto mi nikdy nenapadlo. Som predsa slabšia ako ty.
- Si sama sebou. Si to ty. A ja tebou už viac nie som. Nie som to už ja.
- No niekde hlboko vnútri si, však? Inak by si nebola tu.
- Máš pravdu, nebola.

Čosi mi nahováralo, že vôbec netuší, o čom sa rozprávame. Boli sme ako dve poletujúce vtáčiky vo veľkej klietke, pričom len jedna z nás vedela, kde sa nachádzame. Ja som jej nemohla o klietke povedať a ona nemala vedieť, kde poletuje. Tak to malo byť.

* * *

- Budem musieť odísť.
- Nechoď..
Povedala to slabým hlasom a pozerala pri tom do zeme, no napriek tomu som vedela, že to myslí vážne. Keď to povedala, zahrialo ma pri srdci. Vždy ma poteší, keď mi to ľudia povedia, hoci to od nich nepočúvam často. Zvláštne, že niekedy je také ťažké povedať druhým presne tie veci, ktoré potrebujú počuť. Deti sú v tomto iné. Povedia všetko.
Zrazu vstala a naklonila sa ku mne akoby ju niečo zaujalo. Pozerala mi pritom do očí.
- Tvoje oči žiaria, máš v nich iskry. Preto si sa mi zdala od začiatku iná.. Tešíš sa na niečo?
Musela som sa rozosmiať. To ju zmiatlo ešte viac.
- Nie, nie, to je už úplne iný príbeh.
Nič viac som k tomu nepovedala. Len som sa znova rozhliadala po izbe a snažila som sa prísť na to, kedy toto miesto prestalo byť mojím domovom.
- Nenechávaj ma samu.
- Ty predsa nie si sama..
- Nemyslela som seba ale teba..
- Ani ja nie som sama.
- Čoraz viac sa od seba vzdaľujeme, preto si sama. Odchádzaš.
- Viem.
- Preto si teraz tu, však?
Neodpovedala som jej. Nevedela som, čo tu robím. Nevedela som, čo robím vo všetkých tých izbách, do ktorých vstúpim. Ako by som aj mohla?
- Prichádzam, pretože hoci sa vzďaľujem, nikdy na teba nechcem zabudnúť.
- Uchovala som ti veľmi veľa spomienok, na ktoré nikdy nezabudneš, ver mi.
O tom som nepochybovala.
Už som to nechcela dlhšie naťahovať. Naposledy som sa poobzerala po izbe, hodila som ešte jeden pohľad na posteľ, kde sedela. Nôžky jej viseli nad zemou.

Keď som za sebou zavrela dvere, počula som jej jemný detský hlások spievať pesničku. Poznala som ju. Začala som si pospevovať. Spievali sme rovnakú pieseň a ona o tom ani len nevedela.


Úlomok

6. march 2018 at 18:02 | Lany |  myself
Aké je to zrazu ťažké, však? Písať o niečom, čo ani sama nepoznáš. O myšlienkach, v ktorých si stratená. Sú cudzie. Rovnako ako keď sa ocitnete na mieste, kde ste nikdy predtým neboli.
Haha. Mám chuť sa smiať. Teda vlastne, keby som mohla. Ale to veľa ľudí nepochopí, nie? Smejú sa vám pred očami a očakávajú, že sa pridáte. Že vymeníte svoju tvár voskovej figuríny za lepšiu, kvalitnejšiu masku.
Nie. Nie, .. prečo vlastne? Pretože sa nedá pozerať na toľko úbohosti v jednej osobe, bez toho, aby ste hneď nemuseli odvrátiť zrak. Nájsť si nejaký lepší, atraktívnejši objekt. Na ktorý je radosť pozerať sa. Všetci to chceme, nie?
NIe.
Nie? .. Ale áno.

Každému som vždy tvrdila, že nemám rada ľudí. Že neviem zniesť ich prítomnosť, ktorá mi občas vadí. Tieto vety sú veľká lož. A ja nikdy pred sebou skutočne nepriznám, ako je to naozaj. Pravdou je, že potrebujem ľudí. Nielen svojich najbližších, ktorí sú tu pre mňa a ktorí ma poznajú takú, aká skutočne som.
Vždy som chcela, aby ma ľudia prijali. Aby ma vedeli pochopiť, no namiesto toho ma zabalili do neviditeľného plášťa. Možno som im s tým pomohla, ktovie. Tak prečo sa ku mne vždy správajú akoby som tam nebola? .. No. To je už ale jedno. Tvárim sa, že ich nepotrebujem, aby som zakryla to, že v skutočnoti to je naopak. Tvár sa mi sama sformovala do výrazu, ktorý sa s tým snaží vyrovnať. Vyjadruje bezvýraznosť a dáva najavo to, čo vždy videla u druhých. Nezáujem. Ten zároveň vyvoláva nevšímavosť u ostatných, takže to navždy bude bludný kruh, z ktorého sa nedostanem.

Ktorá časť mňa mi vie povedať, čo je to láska? Koľko z môjho utrpenia bolo skutočne kvôli nej?

V myšlienkach tu znova sedím, ukrytá spolovice v tieňoch, spolovice v nejasnej žiare slabnúceho mesačného svitu. Doznievajúceho. Život a smrť. Viem, že nedokážem skutočne porozumieť tomu, čo sa deje presne vo chvíli, keď matne zbadám samu seba. Nehybnú, s otvorenými očami sledujúcimi vlastnú nočnú moru. Ľudia pod tou istou strechou, ktorí občas prejdú okolo môjho tieňa, sú rozmazané machule zvukov, ktoré zriedka preniknú cez sivastú hmlu v mojej temnote. Je medzi nimi aj spleť myšlienok medzi ktorými tak vyčkávam na tie vlastné, hoci dlho neprichádzajú. Drobné náznaky svetla na nočnej oblohe sa neodzrkadľujú na pozadí ťažkého závoja pod mojimi viečkami. Dokážem vnímať len to ohlušujúce ticho, ktoré nie a nie zmiznúť.. A napokon si hovorím, aké je odrazu ľahké, aké je ľahulinké pominúť sa.. a navždy splynúť s touto tmou.

No a teraz.. Po tom čase už nespoznávam ani osobu sediacu v tieňoch. Alebo áno?
Kvôli akej láske teraz cítim horúce slzy?.. Slzy niekde hlbšie ako na mieste, na ktorom po nich ostane len teplá slaná stopa jednej jedinej kvapky z rozbúreného mora.
 


Hello, fall

24. september 2017 at 1:53 | Lany |  articles

A leto zrazu vystriedala jeseň. Čas plynie, svetlo strieda tma, ubiehajú týždne, dni, mesiace. Pripomína to kolotoč, ktorého rozmazanú šmuhu sme už dávno prestali vnímať..
Prichádza obdobie melanchólie. Začína ten čas, keď sa zobudíte do upršaného dňa a poviete si, že ostanete zahrabaní v perinách a jednoducho sa budete venovať aj obyčajným maličkostiam ako je naslúchanie zvuku padajúcich kvapiek dažďa. Listy, presne tie, ktoré obdivujete na stromoch, vám začnú šuchotať pod nohami ako doprovod pri každom pohybe. Slnečné lúče začnú byť čím ďalej, tým chladnejšie a vzdialenejšie. Zašijete sa v kaviarničkách so svojimi priateľmi alebo len osamote s horúcou šálkou a svojimi myšlienkami.
Vždy mi to pripomínalo obdobie plné skrytých príbehov, ktoré na nás čakajú na voňavých stránkach kníh. Nie je smutné, že počas celého života nestihneme odhaliť všetky tajomstvá, ktoré sa v nich ukrývajú? Možno ten správny príbeh sa k nám nikdy nedostane.
Winter is coming.
Teším sa na veľké svetre.

Where to go next